III. Katolícke svedomie
Nakoniec chcem preskúmať, ako sa práve popísané zásady vzťahujú na katolíkov, ktorí sa snažia rozhodnúť, k čomu ich zaväzuje praktizovanie ich viery. Niektorí by sa mohli domnievať, že zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, je výhodná pre katolíkov, ktorí nesúhlasia s morálnym učením Cirkvi, a že znepokojuje katolíkov, ktorí sa snažia byť verní cirkevným náukám. Ale je to v skutočnosti naopak. Zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, neposkytuje žiadnu pomoc ani útechu katolíkom, ktorí nesúhlasia s morálnym učením Cirkvi. Ale môže byť veľkou pomocou a útechou pre tých, ktorí sa snažia žiť podľa jej náuky.
Lepšie danú vec pochopíme, ak si pripomenieme zásadný bod, že svedomie je v podstate vecou intelektu a nie vecou pocitov a keď si zároveň spomenieme aj na to, ako máme rozsudzovať činy, keď oplývame laxným či naopak škrupulóznym svedomím.
Najprv sa zamyslime nad katolíkom, ktorý nesúhlasí s morálnym učením Cirkvi. Vezmime si napríklad katolíka, ktorý nesúhlasí s učením Cirkvi o sexuálnej morálke. Predpokladajme, že takýto človek si myslí, že má dobrý dôvod pochybovať o tomto učení. Taká osoba by ale neospravedlnila svoje konanie v rozpore s týmto učením na základe zásady, že morálne bezpečnejšie konanie je lepšie. Podľa tejto zásady by mal pochybujúci katolík nasledovať morálne učenie Cirkvi, aj keď o ňom pochybuje, pretože sa určite nedopustí nemorálneho konania, ak sa vyhne tomu, čo Cirkev zakazuje. Na druhej strane musí pripustiť riziko, že ak koná proti cirkevnej náuke, mohol by sa dopustiť nemorálnych činov.
Mohol by takýto rebelujúci katolík ospravedlniť svoj nesúhlas s cirkevným učením ďalším princípom druhého rádu, teda, že pochybný zákon nie je záväzný? Nie, nemohol. Po prvé, spomeňte si, že tento princíp druhého rádu sa uplatňuje vtedy a len vtedy, keď existuje rozumná pochybnosť o tom, či je niekto povinný vykonať alebo zdržať sa určitého konania. Lenže žiadna rozumná pochybnosť v tomto prípade neexistuje.
A to preto, že takýto človek sa považuje za katolíka. Prevziať na seba katolícku identitu znamená, že si myslíme, že katolicizmus je pravdivý. Ale prisudzovať pravdivosť katolicizmu znamená tiež prijať skutočnosť, že v prípadoch, v ktorých sa katolicizmus líši od iných názorov, vrátane názorov konkurenčných odnoží kresťanstva, je katolícka náuka správna a mylné sú tie konkurenčné názory. To, čo odlišuje katolicizmus od konkurenčných odnoží, je predovšetkým jeho koncepcia autority. Katolicizmus učí, že veriaci sú povinní súhlasiť s tými učeniami učiteľského úradu Cirkvi, ktoré Cirkev prezentuje ako záväzné. Prijať katolicizmus je v tomto smere ako prijať pracovnú ponuku alebo vstúpiť do klubu. Prijatie pracovnej ponuky znamená ipso facto súhlas s dodržiavaním pravidiel a nariadení svojho zamestnávateľa a vstup do klubu ipso facto znamená súhlas s dodržiavaním jeho stanov. (Aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu, nehovorím, že katolícka Cirkev je ako klub alebo ako zamestnávateľ. Ale v tomto aspekte sú si podobné.)
Takže identifikovať sa ako katolík a zároveň opovrhovať morálnym učením, ktoré katolicizmus jednoznačným spôsobom prezentuje, je ako prijať prácu, ale potom neposlúchať pokyny svojho zamestnávateľa alebo vstúpiť do klubu, a potom odmietnuť dodržiavať jeho stanovy. Je to druh kognitívnej disonancie. Takýto katolík nemôže oprávnene tvrdiť, že má pochybnosti o tom, či je povinný dodržiavať morálne učenie Cirkvi, napríklad o sexuálnej morálke. Cirkev totiž opakovane a veľmi jasne vyjadrila, čo je jej náukou a uviedla, že ju považuje za záväznú pre veriacich. A niekto, kto sa identifikuje ako katolík, na základe tejto identifikácie prinajmenšom implicitne súhlasí s tým, že bude takéto učenie dodržiavať. Ak to odmieta, je alebo úplne pomýlený alebo intelektuálne nečestný. Ale nemá racionálny základ na to, aby pochyboval o tom, či je pre neho cirkevná náuka záväzná a teda nemá dôvod odvolávať sa na zásadu, že pochybný zákon nie je záväzný.
Prečo sa teda toľko rebelujúcich katolíkov cíti oprávnených ignorovať morálne učenie Cirkvi? Preto, že viac cítia ako myslia. Najmä si mýlia nedostatok pocitu viny s dobre formovaným čistým svedomím, čo – ako sme si ukázali – nie je to isté. Ich svedomie v skutočnosti nie je dobre sformované, pretože svedomie je vec intelektu, myslenia, nie cítenia a ich myslenie je rozporné. Rozpor je v tom, že sa hlásia ku katolicizmu a zároveň odmietajú robiť to, čo prihlásenie sa ku katolicizmu vyžaduje.
Povedal by som, že to, čo rozmnožuje a posilňuje ich pocity, je zlý príklad iných spojený s nedostatkom disciplíny v dnešnej Cirkvi. Väčšina katolíkov dnes ignoruje učenie Cirkvi o sexuálnej morálke i iných otázkach. Zriedka počuť kázne na tieto témy a ľudia sú zvyknutí, že katolícki politici a iní prominentní katolíci verejne opovrhujú týmto učením bez následkov, či už vo forme disciplinárnych opatrení zo strany ich biskupov, či bez poškodenia ich reputácie. Výsledkom je, že väčšina katolíkov nadobudla dojem, že porušovanie týchto morálnych náuk nie je „žiadny veľký problém“, aj keď si stále nejasne uvedomujú, že Cirkev v skutočnosti svoju náuku nezmenila. Pocity viny, ktoré by ich inak mohli podnietiť k starostlivejšiemu formovaniu svedomia, tak vyprchali a v dôsledku toho má dnes obrovské množstvo katolíkov laxné svedomie a laxné svedomie by nikdy nemalo byť naším sprievodcom.
Existuje iný a veľmi odlišný druh katolíka, ktorý je príliš náchylný na to, aby dovolil svojim pocitom skresľovať svoje svedomie. Je to ten typ katolíka, ktorý nie je nijako laxný, ale naopak sa nadmerne obáva, že neplní dostatočne učenie Cirkvi. Hovorím, samozrejme, o úzkostlivom svedomí. V dnešnej dobe je to nepochybne menej častý problém ako laxné svedomie, ale vyskytujú sa i také prípady a sú rovnako veľmi závažné. Zatiaľ čo človek s laxným svedomím je príliš optimistický, pokiaľ ide o stav jeho duše, človek so škrupulóznym svedomím je príliš pesimistický. Osoba s laxným svedomím má tendenciu s istotou predpokladať, že robí viac-menej správnu vec, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Človek s úzkostlivým svedomím má tendenciu zúfať si, že viac-menej robí nesprávne veci, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Predovšetkým má tendenciu sa obávať, že niečo, čo urobil, alebo zvažuje urobiť, je hriešne, hoci v skutočnosti neexistuje žiadny dobrý dôvod si to myslieť; alebo sa obáva, že sa dostatočne nevyznal zo svojich minulých hriechov alebo ich dostatočne neľutoval, hoci v skutočnosti áno; alebo je neschopný rozhodnúť o ďalšom postupe, pretože ho na každom kroku sužujú ohromujúce pochybnosti. Ale ani škrupulózne svedomie, rovnako ako laxné svedomie, by nikdy nemalo byť naším sprievodcom.
Nápravou, rovnako ako pri laxnom svedomí, je ignorovať pocity a pamätať si, že svedomie je v prvom rade o intelekte a nie o emóciách. Zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, môže byť veľkou pomocou v podobnom úsilí. Škrupulózny človek by mal, tak ako ktokoľvek iný, vynaložiť potrebné úsilie, aby zistil, čo sa od neho vyžaduje, ale potom by si mal byť istý, že nemusí pokračovať v rozdeľovaní každého vlasu, kým sa rozhodne, ako konať. Ak po vynaložení potrebného úsilia ostanú nejaké pochybnosti, mal by si pripomenúť, že pochybný zákon nie je záväzný – a že samotná Cirkev mu dovoľuje tento princíp uplatniť – a potom postupovať s čistým svedomím. Ak mu jeho city stále hovoria, že hreší, mal by tieto pocity jednoducho ignorovať. Pocity sú v tomto prípade, podobne ako v prípade laxného svedomia, klamlivé. Nie sú hlasom svedomia.
