Slovensko predstavuje jednu z výnimočných krajín, v ktorých katolícky kňaz angažoval sa v najvyššej politickej funkcii hlavy štátu už vo veľmi dávnych dobách. Zachoval sa veľmi dôležitý historický záznam o tom, že vladári starých Slovákov, Rastic (Rastislav) a Svätopluk, padli do zajatia Frankov, v roku 871, a hrozila likvidácia štátneho útvaru. Za vodcu národného odporu bol zvolený Slavomír z mojmírovskej dynastie, a to napriek tomu, že bol kňazom. Slavomír odstúpil po porážke Frankov a nechal vedenie štátu víťaznému Svätoplukovi.

Nikoho nemalo by prekvapovať, že František vyhlásil, že trest smrti je neprijateľný v každom prípade. New York Times zverejnili, že “zrušenie trestu smrti bolo už dlho jednou z jeho najvyšších priorít, popri záchrane životného prostredia a starostlivosti o utečencov a migrantov. František vie, že zrušenie trestu smrti patrí medzi hýčkané témy jeho patróna Georga Sorosa. Čo George Soros chce, Jorge Bergoglio zariadi.

Predvčerom v anglicky hovoriacej časti mediálnej sféry objavili sa správy, ktorých nosným posolstvom bola otázka: Prečo niekto žiada, aby Emme Bonino nebolo dovolené verejne prehovoriť v talianskej Katolíckej cirkvi? Katolícki novinári zúrili, že Bonino bola 26. júla pozvaná predniesť reč v kostole San Defendente v Ronco di Cossato počas "Svetového dňa utečencov." V porazeneckej rutine ich protestov bol aj spodný tón. Hoci protestovali skôr vedení tvrdošijným zmyslom pre povinnosť ako skutočným hnevom, v pozadí toho všetkého bol naozajstný šok.

Portál Catholic Herald zverejnil text, v ktorom opisuje stretnutie pápeža Františka so seminaristami v Barcelone. Udialo sa to za prítomnosti pomocného biskupa Javiera Vilanovu Pelisa. Pápež mal bez prípravy seminaristom adresovať neprimerane hrubé poznámky a napomenutia. Medzi iným mal im povedať, aby „neboli klerikálni a v  spovedelnici odpúšťali všetko“ a dodal, že ... a toto je skutočne citlivý bod, „aj keď vidia, že neexistuje úmysel činiť pokánie, musia všetkým odpustiť“. „Nikdy nemôžeme odmietnuť rozhrešenie, pretože tak stávame sa  nástrojom zlého, nespravodlivého a moralistického súdu.“, povedal údajne František seminaristom. Podľa webovej stránky Church Militant dodal, že kňazi, ktorí odopierajú kajúcnikom rozhrešenie, sú „delikventi“.

Vianočný príhovor pápeža Františka, z 21. decembra 2019, v tradičnom kalendári to je sviatok neveriaceho Tomáša apoštola, je dokonalou antitézou slávneho kázania o "hermeneutike kontinuity", ktoré 22. decembra 2005 predniesol Benedikt XVI. V tejto reči sa Ratzinger (sami posúďte s akým úspechom), pokúsil prepojiť pokoncilný experiment s 3000 ročnými dejinami Cirkvi ako Božieho Izraela. František však hovorí, "Nie, nič také sa nestane. V skutočnosti potrebujeme znásobiť úsilie o modernizáciu a opustiť zatuchnutú, rigidnú, starú minulosť. Ak chceme zachovať kresťanstvo, musíme všetko zmeniť."

V predvečer Francúzskej revolúcie (1789 - 1799), „liberálna strana“ mala už svoje miestne výbory, filozofické a vlastenecké združenia, akadémie, čitárne, lóže, ktoré tvorili hustú organizačnú sieť. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) mal taktiež svoju „organizačnú vigíliu“, plnú schôdzí, konferencií, publikácií, verejných a súkromných stretnutí, na ktorých vypracovávala sa „stratégia“, vyplývajúca z búrlivých schôdzí, ktoré jedna za druhou prebiehali bezprostredne pred otvorením koncilu.

Svätá Johanna Františka de Chantal, ktorá pôsobila v blízkosti sv. Františka Saleského, žila v pohnutom období prelomu 16. a 17. storočia, v čase, keď katolícka Cirkev musela reagovať na útoky rozmáhajúceho sa protestantizmu. Pod duchovným vedením sv. Františka Saleského založila ženskú rehoľu Navštívenia Panny Márie, ktorá existuje aj dnes a stará sa o tých najbiednejších.

Prorocké slová Panny Márie v Portugalsku, vo Fatime, boli zavŕšené veľkolepým slnečným zázrakom, pred takmer 70 000 ľuďmi, ku ktorému došlo dňa 13. októbra 1917. Mons. Dr. Jozef Tiso, slovenský katolícky kňaz a prezident, narodil sa dňa 13. októbra 1887, teda presne 30 rokov pred dňom najväčšieho fatimského zázraku. Práve tento predstaviteľ slovenského národa varoval svoj národ pred zničujúcimi dôsledkami prijatia „bludov z Ruska“, resp. boľševizmu a marxizmu, v súlade s varovaním Panny Márie vo Fatime. Je zvláštne, že práve po ďalších 30-tich rokoch, nasledujúcich po fatimskom roku 1917, tento prorocký hlas musel zmĺknuť, v dôsledku „revolučnej spravodlivosti“, resp. v dôsledku protiprávnej a hanebnej popravy, ku ktorej došlo dňa 18. apríla 1947.

Tento článok a články, ktoré budú nasledovať v častiach za sebou, prinesú rozprávanie o živote tejto veľkej postavy slovenskej Cirkvi a politiky, ktorá postavila sa proti revolúcii, zameranej na vytrhávanie kresťanských národov z Božej vlády. Dôsledky tejto satanskej vzbury, zasahujúcej Cirkev a svet, možno vnímať veľmi zreteľne aj v súčasnosti. Súčasní predstavitelia vzbury proti Bohu na Slovensku bojujú proti akejkoľvek pripomienke Mons. Dr. Jozefa Tisa. Konajú podľa vzoru svojich zahraničných učiteľov, likvidujúcich poznanie o katolíckych predstaviteľoch svojich národov. Nemali by zabúdať, že aj v slovenských podmienkach naplnil sa tragický osud mnohých revolučných zradcov pravdy, ktorí neuniesli rôznym spôsobom bremeno výčitiek vlastného svedomia, z dôvodu aktívnej pomoci pri spáchaní tohto zločinu.

(Článok je prepis rozhovoru s E.M. Jonesom, nepatrne skrátené prekladateľom).

Profesor Jones, chcel by som s Vami dnes hovoriť o knihe, ktorú ste napísali pred štvrť storočím, menom Dionýzov návrat: Ako hudba zrodila kultúrnu revolúciu. Chcem sa rozprávať nie len o knihe, ale aj o tom, čo ste sa za tie roky naučili o hudbe a o jej premene v zbraň. Pôvodne ste tvrdili, že moderná hudba začala so Schoenbergom, ale potom ste svoj názor poopravili, a za pôvodcu označujete Richarda Wagnera.

Dialóg v pokoncilnej Cirkvi. Dialóg v Ecclesiam suam.

Slovo dialóg predstavuje tú najväčšiu zmenu v mentalite Cirkvi po koncile. Dôležitosť tejto zmeny sa dá prirovnať k dôležitosti zmeny, ktorá sa udiala za posledné storočie v chápaní slova sloboda. Slovo dialóg v predkoncilnej Cirkvi prakticky nejestvovalo a nikdy nebolo použité v doktrinálnych dokumentoch. Ani raz sa nevyskytlo v encyklikách, v kázňach ani pastoračnej praxi. V dokumentoch II. vat. koncilu sa objavuje 28-krát, z toho 12-krát v dokumente o ekumenizme Unitatis redintegratio. Avšak vďaka jeho bleskovému rozšíreniu a enormnému nárastu jeho významu sa toto slovo, úplná novinka v Katolíckej cirkvi, stalo kľúčovým slovom určujúcim pokoncilné myslenie a zástavou novej mentality (1). Ľudia nehovoria len o ekumenickom dialógu, o dialógu medzi Cirkvou a svetom, vnútro cirkevnom dialógu, ale s neskutočnou nelogickosťou sa dialogická štruktúra vtláča do teológie, pedagogiky, katechézy, do Trojice, dejín spásy, do škôl, rodín, kňazstva, sviatostí, vykúpenia a všetkého, čo stáročia v Cirkvi existovalo bez najmenšieho náznaku dialógu v definícií, pojme, či jazykovom opise.
 

­