Keď sa zavŕšila „ostblocková“ séria ľudových povstaní, ktorých ľudovosť vznikla cestou z ústredia KGB do centrál tajných služieb v satelitných štátoch tábora mieru, tak by nikoho ani vo sne nenapadlo, že slovanský sen o mocnom ruskom dubisku na východe vstane do štvrťstoročia z mŕtvych. Pojem „Rusko“ bol dokonale zdiskreditovaný. Čo sa však zdalo v roku 1989 nemožným, to sa dnes stáva realitou.

Po veľadôstojnom pánovi Jánovi Sucháňovi, agentovi ŠTB a rozhlasovej hviezde, šíriacej tolerantné „duchovno“ na vlnách éteru; po miláčikovi denníka SME, františkánovi Jánovi Krstiteľovi Balázsovi, ktorý už momentálne nie je františkánom ani krstiteľom, lež poradcom a podľa najnovšieho aj amantom bývalej abonentky Soroszovej nadácie, klaunovej manželky a dokonca premiérky, ktorú v Nemecku (v tej krajine ducha) nazvali „slovenskou tigricou“, Ivety Radičovej; po Antonovi Srholcovi, ktorý sa zapísal nezmazateľne do dejín teológie keď prirovnal zastreleného advokáta rozporuplnej povesti Ernesta Valka k archanjelovi na zemi a ktorý spriadal duchaplné vývody o pive a klobáskach pri Poslednej večeri a ktorého nemenovaný biskup (nebol to ten zlý Sokol) označil za psychicky narušeného; po všetkej tejto mediálnej poézii, sa nám v čase adventu na mediálnom nebíčku zjavila nová hviezda, ktorá nás má doviesť, cez hory a púšte xenofóbie, do krajiny tolerancie a liberalizmu, a sice Róbert Bezák, emeritný arcibiskup v. v.

Kánon je grécke slovo označujúce tesársku šnúru, ale tiež aj pravidlo. V liturgickom zmysle je kánonom nepremenná modlitba premenenia. Označuje sa aj inými slovami, Cyprián (+ 258) ju volá oratio, Innocent I. (+ 417) aj Gregor I. (+ 604) ju volajú prex, iní ju nazývajú aj praefatio alebo actio. Slovo kánon nachádzame prvý krát v jednom liste Gregorovi I. Používal sa aj výraz canon actionis, v staroveku ju volali eucharistickou veľmodlitbou, Gréci používajú výraz anafora. Kánon je veľmi starý, siaha až k apoštolom a úsvitu Cirkvi.

Nič nie je desivejšie ako svet dusený a zalievaný informačnou lávou, pri pravidelných výbuchoch žurnalistickej slovnej erupcie. Z krátera unifikovaných médií, napájaných telurickými pokynmi súčasných budovateľov Nového svetového poriadku, sa valí unisono nárek, či oslavná tiráda a zadusený svet lapá po dychu. Zmätený občanko sa pýta: som skutočne sám? Som jediný kto si myslí, že to tak nie je? Média trúbia do ohlúpnutia a postavičky liberálno-murárskeho orloja sa zjavujú jedna po druhej, aby odrapotali svoje sentimentálne frázy s dobre zaplateným planúcim pohľadom.

Starší občania sa snáď pamätajú ako súdruh Zápotocký už v roku 1947, teda rok pred komunistickým prevratom, nariekal v parlamente aj v novinách ako „nám ty církevní svátky brzdí dvouletku“ a „co všechno bychom mohli hezkého udělat, kdyby nebylo těch komedií se svátkama.“ Podobný budovateľský bes zachvátil aj súčasnú slovenskú kryptoboľševickú vládu. Tie predchádzajúce kryptoboľševické, a to boli všetky, čo si budeme nahovárať, mali zase svoje besy. Nad všetkým tým kompostom vznáša sa bezuzdný pegas modloslužobného ekonomizmu, či už liberálneho, socialistického alebo komunistického plemena, ktorý všetky zákruty, škárky, zákutia a diery životabehu podriaďuje fetišu ekonomiky. Jedna imbeciloidná floskula strieda druhú a novodobí euromandaríni sa učia do omdlenia páliť kadidlo za bôžikov „rastu“, „trvalo udržateľného rastu“, „stability“, „konkurencieschopnosti“, „sociálnych istôt“, „trhu“, „prosperity“ a mnohých ďalších, domácich i zahraničných zmokov, utľapkaných v pekle burzových, úradníckych a univerzitných pelechov filisterstva. Trojuholníkom ekonomiky a uhlomerom prosperity sú pomeriavané, sčítavané, plánované, projektované a zjednocované všetky záchvevy súcna, nevynímajúc detské prdúchy.

https://dictators-wiki.fandom.com/es/wiki/Bonifacio_VIII

Z Rakúska nám ponad Dunaj zavial svieži vietor cirkevnej obrody. Neuveriteľne prepracovaní a unavení kňazi nás oblažili pamfletom, ktorý v skratke načrtáva horizonty budúcich figúr a kreácií čertovho kopyta i možné ornamenty jeho chvosta.

Nie je to tak dávno čo sme v Cirkvi mali Rok kňazov. V kostoloch na nás hľadel z improvizovaných plagátov sv. Ján Mária Vianney, vzor katolíckych duchovných pastierov. Niektorých. Avšak spávanie na drevenej posteli, prikrývanie sa vrecom od zemiakov, celonočné spovedanie a modlenie, zrejme stratili pre kňazov z Teofóra a ich ideových súputníkov ten pravý postmoderný sexepíl. Skrátka, to čo priťahovalo sv. Jána Máriu Vianneyho už dnes nefrčí. Dnes by si sv. Ján Mária skočil kúpiť nejaké to bidlo do Ikey, večer by si pustil Floydov alebo cvakol Superstar na plazme, nejaký ten futbalík s Bažantom alebo s rohatým capom z Popovíc a hneď je život trochu veselší.

Keď Giovanni Papini písal svoju knihu Dante vivo (Dante živý), v snahe poukázať na stálu aktuálnosť diela velikána stredovekej krásnej spisby, netušil, že Dante je živý až moc. Aspoň podľa organizácie s podivným (na Taliansko) menom Gherush 92, ktorá má status zvláštneho poradného orgánu Ekonomickej a sociálnej rady OSN. Hlavne Božská komédia nedá spávať predsedkyni organizácie Valentine Sereniovej, ktorej hlavným koníčkom je, ako to už u mimovládnych súdružiek býva zvykom, boj za krásny nový svet, kde medzi ľuďmi nebudú vôbec žiadne rozdiely, od sociálnych, cez náboženské až po pohlavné. Táto osvietená osoba nás takto, uprostred marca, varuje:

Výsostne zaujímavý úkaz bolo možné pozorovať počas tohto týždňa vo francúzskom meste Toulouse.

Neznámy muž sa tam dopustil štvornásobnej vraždy v areáli židovskej školy. Novinári spolu s politikmi, alebo skôr naopak, aby sme dodržali časovú postupnosť, okamžite vedeli, kto je páchateľom. Ako už býva pri podobných zločinoch dobrým zvykom, za páchateľa bola označená bytosť z plemena neonacistov. Len na okraj treba podotknúť, že je už takmer dokázaná ona vedecká teória, podľa ktorej na odvrátenej strane Marsu číha flotila neonacistov, (sú tam všetci vrátane Hitlera a majú lietajúce taniere; plus elixír života, aby nezomreli, to bez debaty) aby už čoskoro zaútočila na Zem a všetkých zotročila.

Leto je za nami. A opäť sme videli všetko. Prsia, stehná, zadnice, bicepsy, chlpy, žily krčové i bodybuildingové, minimalizované handričky zarezané do všetkých možných otvorov, hroziace pretrhnutím pri každom pohybe, lýtka vyšmirglované ako aj tie zanedbané, skrátka, oživené obrázky zo Zdravovedy v pohybe. Úchvatné. A zároveň veľmi namáhavé. Ten kto sa chce vyvliecť zo spárov pokušenia a uchovať si akú-takú čistotu v tomto „krásnom novom svete“, sa musí oháňať ako Obi van Kenobi s laserovým mečom. Ešte ani nestihnete odvrátiť pohľad od sporo odetých tahitských domorodiek slovenského pôvodu, inak takto žiačok cirkevného gymnázia a už sa na vás valia kypré pädesiatničky v negližé a v dobrej viere, že sú živým dokladom existencie elixíru mladosti. Po nich nasledujú mamičky v odedzi, za ktorú by ich pán inšpektor pred cca 80 rokmi narýchlo vtlačil do antona, odviezol ku „dvom levom“ a súčinne a súcitne by pohľadkal ich detičky, vzdychajúc nad ťažkým údeľom dietok žien predajných. V zápätí zvodná sedemdesiatnička, vyudená na samotný prah pigmetálnych možností, ladne preklopí vreteno vrások jednej nôžky cez druhú. Jej rozkošná vnučka, rozďavená na lavičke autobusovej zastávky v polohe čerstvej rodičky, si s gráciou šimpanzice šúcha rozčaptanou obuvou šlapkovitého typu svoje dokonale vyvinuté hnáty, by zahnala kýs svrab, či čo.

­