Pápež Pius XI. vydal encykliku Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928, v ktorej zdôraznil, že „zjednoteniu kresťanov možno napomáhať len podporou návratu do jedinej pravej Kristovej Cirkvi tých, ktorí oddelili sa od nej nešťastne v minulosti; do tej jedinej pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je viditeľná všetkým, a ktorá z vôle svojho Zakladateľa zostane takou, akou ju On sám založil pre spásu všetkých.“.

Progresivisti kritizovali represívnu moc Svätého ofícia, dediča Svätej rímskej inkvizície, avšak represia, ktorú sami vykonávali, prostredníctvom nového mediálneho tribunálu, bola agresívnejšia. Tlač zobrazovala strážcov ortodoxie ako nevľúdnych, zastaralých a netolerantných ľudí, zatiaľ čo všetko heterodoxné bolo prezentované ako „konštruktívne“, „stimulujúce“, a „otvorené“. Konflikt prebiehal viac v novinách, než v koncilovej aule.

Pápež Ján XXIII. podporoval mariánskych minimalistov, ktorí obviňovali mariánskych maximalistov, že ohrozujú ekumenizmus. Pápež Ján XXIII. zasiahol do práce Prípravnej komisie koncilu, dňa 20. júna 1962, a podporil Achille Liénarta (1884 - 1973), francúzskeho kardinála, aby Panne Márii nebol udelený titul „Prostrednica“, ktorý označil ako „nevhodný, ba dokonca škodlivý“.

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, povedal, že moderátorom koncilu bola priznaná právomoc, ktorú žiadne koncilové predsedníctvo nemalo v predchádzajúcom období. R. M. Wiltgen, uvádza, že pápežské menovania dali „Európskej aliancii“ novú moc a vplyv, keďže mala pod kontrolou už 30 % koncilového predsedníctva, 50 % koordinačnej komisie, a teraz aj 75 % skupiny kardinálov moderátorov.

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, bojoval veľmi rozhodne proti zvoleniu G. B. Montiniho, kardinála, za pápeža. A. Ottaviani, kardinál, presadzoval zvolenie Ildebranda Antoniuttiho (1898 - 1974), talianskeho kardinála, s diplomatickými skúsenosťami, ktorý mohol predstavovať prerušenie „jánovského kurzu“. Názorové strety na konkláve boli veľmi intenzívne. Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, odmietol byť kandidátom, v zmysle svedectiev, ktoré prenikli na verejnosť, napriek utajeniu.

Koncilový rokovací poriadok stanovoval koncilovým otcom, expertom a personálu povinnosť mlčanlivosti o prácach zhromaždenia. Vatikánske tlačové stredisko nedodržiavalo túto mlčanlivosť, a prezrádzalo mnohé informácie o postupe koncilových prác, najmä pri neformálnych stretnutiach s novinármi a vo svojich bulletinoch.

Kňazské bratstvo  sv. Pia X. (FSSPX) v mestečku St. Mary, v Kansase, nedávno vysvätilo obrovský a nádherný nový kostol zvaný Immaculata. O stavbe sa hovorilo už dlhší čas, a tento kostol je teraz najväčším kostolom FSSPX v Amerike. Na konsekráciu prišlo 3000 veriacich a boli to presne takí ľudia, akých by biskupi radi vo svojich kostoloch videli (snáď): zbožní, mladí, veľké rodiny. Na druhý deň konala sa birmovka s veľkým počtom birmovancov. Tento kostol je symbolom rýchleho rastu FSSPX v Amerike, rastu, ktorý je v Katolíckej cirkvi ojedinelý. Mnohé diecézy zatvárajú a predávajú kostoly a rušia farnosti. Údajný rast Rímskokatolíckej cirkvi po Druhom vatikánskom koncile, ktorým ešte niektorí zúfalo argumentujú, počíta sa v počte formálnych krstov, ale skutočnosť, že návštevnosť bohoslužieb strmo klesá k nule, ostentatívne sa prehliada. 

Slovenská verejnosť v rozhodujúcej väčšine reagovala na Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, s putami na rukách, zobrazeného v novinách, s veľkým pobúrením, a s pocitom poníženia a urážky celého slovenského národa. Potupné fotografie dovezených vládnych väzňov, boli vystavené v Bratislave na vývesných tabuliach, v skorých ranných hodinách, dňa 29. októbra 1945. Mnoho ľudí vytrhávalo tieto fotografie a rozbíjalo skrinky, v ktorých boli vystavené.

Biblicizmus v priebehu histórie bol heslom pre všetky hnutia, ktoré chceli poprieť autoritu Cirkvi v mene Svätého písma. Protestantizmus kladie Božie slovo ako jedinú regula fidei, ako absolútnu normu, ktorou treba merať každú náuku a každé konanie. John Wycliffe (1328 - 1384), anglický teológ, a Ján Hus (1369 - 1415), český teológ, teoretizovali o integrálnom biblicizme, ešte pred nástupom Martina Luthera (1483 - 1546), nemeckého teológa.

Svätá stolica ako svetová autorita a duchovná veľmoc musela zvažovať každé slovo, aby nepodráždila Nemecko. Dr. Jozef Tiso, prezident, postupoval podobne ako pápež Pius XII., t. j. snažil sa zmierňovať zlo, ale súčasne nedráždiť pôvodcu zla, čo by mohlo vyvolať rozmnoženie ľudského utrpenia. Bol ochotný aj vzdať sa úradu hlavy štátu, ak by to prispelo k potláčaniu zla. Svätá stolica a ani predstavitelia slovenských politických strán, vrátane komunistov, nesúhlasili s takýmto riešením. Nahradenie Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, akoukoľvek inou osobou v jeho úrade, považovali za veľmi riskantné a zhoršujúce situáciu ohrozených ľudí.

­