Socha Krista s roztiahnutými rukami nie je len symbolom brazílskeho mesta Rio de Janeiro, ale je katolíckym symbolom, známym na celom svete. Sochu začali stavať v roku 1920a za návrhom sochy treba hľadať architektov, sochárov a inžinierov Alberta Caquota, Heitora da Silva Costu, Paula Landowskeho, Georghe Leonida a Carlosa Oswalda. Základ sochy tvorí železobetónbová kostra, potiahnuta mastencom - mastenec veľmi dobre odoláva poveternostným a tepelným vplyvom, rovnako aj vode.  Socha Krista sa nachádza na vrchole hory Corcovado vo výške 709 m nad morom, je vysoká 30 metrov a stojí na podstavci vysokom 38 metrov. Rozpätie rúk Krista dosahuje 28 metrov a celá konštrukcia váži 1145 ton. Socha je dnes zapísaná medzi pamiatky UNESCO a vytvorená je v štýle Art Deco.

Léon Bloy. Pútnik Absolútna. Nebol to jeho obľúbený prívlastok. Najradšej sa volal „Mendiant Ingrat“ — Žobrákom Nevďačníkom. A hoci si ho dával priam s rozkošou, jednako vyjadroval iba jedno jeho obdobie životné, to najhroznejšie, keď musel chodiť žobrať o almužnu k tým, ktorých, či v spoločnosti, alebo na stĺpcoch časopisov zrezával s toľkou spontánnou presvedčivosťou. Pútnik Absolútna je však atribút, ktorý ho dnes, po dvadsiatichpiatich rokoch charakterizuje ako maják, pútajúci pozornosť stroskotancov-plavcov za tajomstvom a pravdou. Priťahuje aj mladé, neskúsené duše, ktoré sa zabávajú a zabávajú až sa zmrkne a nevedia potom, kde a kam. Pútnik Absolútna priťahovať a priťahuje k sebe priam magnetickou silou duše poznačené veľkosťou, duše nábožensky nadané — medzi nimi nejedného protestanta, i mladých, zápalistých ľudí, ktorí sa rozhodia za grandióznosťou ducha, za všetkým alebo ničím, za katolicizmom stopercentným.

Manželka a matka je slnkom a radosťou rodiny. Čo sa však stane, keď sa rodine stratí toto slnko? Čo, ak žena ustavične alebo aspoň zavše dáva pociťovať, aké obete ju stojí manželský život? Kde sa podela jej milá sladkosť, keď nemierna tvrdosť vo výchove, neskrotená vznetlivosť a podráždená chladnosť v pohľade a v rečiach znemožňuje deťom, aby sa pri matke rozveselily a našly u nej potechu. A čo, ak matka svojím neprívetivým hlasom, nariekaním a výčitkami stále znepokojuje a strpčuje dôverné spolunažívanie v rodinnom kruhu. Kde sa nájdu šľachetná jemnosť a útla láska, keď miesto ženy, vytvárajúcou svojou prirodzenou jednoduchosťou ovzdušie príjemnej spokojnosti v domácnosti, nastúpi žena nespokojná, nervózna a náročná otrokyňa módy?

Viera tých, ktorých novokatolíci posmešne volajú “radikálni tradicionalisti” nie je nič iné, ako večné a nemenné učenie katolíckej Cirkvi. Už v roku 1881 magazín The Monthly and Catholic Review zverejnil článok otca Michaela Gavina, s odpoveďou na rozsiahly útok na pápežskú neomylnosť, ktorý podnikol protestant menom Dr. Littledale. Ten rozumel pápežskej neomylnosti rovnako dobre, ako väčšina novokatolíckych apologétov.

Dnešný článok by som rád venoval talianskemu opernému skladateľovi a geniálnemu hudobnému skladateľovi Giovanni Battistovi Pescettimu, rodákovi z talianskych Benátok, ktorý neprávom ostáva v tieni známych skladateľov 18. storočia. Silne veriaci katolík, ktorý vydával katolícke svedectvo svojim životom a takisto hudobnou tvorbou. Giovanni Battista Pescetti /1704 - 1766/ študoval u známeho hudobného skladateľa a benátskeho rodáka Antonia Lottiho /1667 - 1740/, ktorého dielo tvorí organický prechod medzi neskorým barokom a rodiacim sa klasicizmom. Hudobní kritici tvrdia, že Pescetti stojí ako most medzi Domenicom Albertim /v detskom veku Mozartov hudobný vzor/ a Domenicom Scarlattim, ďalším mojím neskorobarokovým obľúbencom, ktorý sa presadil na portugalskom a španielskom kráľovskom dvore.

Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), arcibiskup, je postavou cirkevného života, ktorá bola prezentovaná modernistickými šíriteľmi revolúcie v Cirkvi často ako symbol neposlušnosti. Avšak pravda potrebuje svoj čas. Roky plynúce od jeho smrti zvýrazňujú stále viac rozsah katastrofy v Cirkvi, na ktorú tento arcibiskup poukazoval v čase, keď Cirkev zasiahla nebezpečná nákaza zbližovania sa so svetom. Mons. M. Lefebvre je významnou postavou katolíckeho tradicionalizmu, a je zakladateľom Kňazského bratstva svätého Pia X.. (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“).

Posledné desaťročia priniesli mnoho dôkazov o tom, že postava tohto statočného cirkevného pastiera bola prenasledovaná práve preto, aby nemohla prekážať prestavbe Cirkvi podľa želania sveta v moci Zlého. (1 Jn 5, 19). Zodpovední katolíci, ktorí nepodľahli zbabelosti a pohodlnej slepote, musia vnímať stav Cirkvi v posledných desaťročiach s veľkou bolesťou, teda rovnako, ako tento statočný arcibiskup.

Po otázke: “Aká bola Cirkev v Rímskej ríši?”, je toto ten najväčší dejepisný problém. Pravdivá odpoveď na prvú otázku nám ukáže podstatu toho ohromného prerodu, ktorým sa Európa zjednotila, dospela a získala plné uvedomenie si samej seba. Odpoveď na otázku: “Čo to bola reformácia?” nám pomôže vysvetliť naše moderné problémy.

Svätý Felix z Valois, pôvodným menom Hugo z Vermandois, bol francúzsky šľachtic, podľa niektorých historikov v mladosti pravdepodobne aj účastník bojov vo Svätej zemi. Krátko po možnom návrate zo Svätej zeme sa stal pustovníkom, kňazom a spoločne zo svätým Jánom z Mathy aj spoluzakladateľom rádu Trinitárov. Keďže svätý Ján z Mathy má svoj sviatok 8. februára, mám v úmysle článok o tomto svätcovi napísať vo februári a dnes sa budem venovať svätému Felixovi z Valois.

Jednou z najtraumatickejších udalostí pre východných kresťanov raného stredoveku bolo dobytie Jeruzalema sasánovskými Peržanmi v roku 614 po Kristovi. K dobytiu Jeruzalema došlo v kontexte byzantsko-perzských vojen medzi rímskym cisárom Herakleiom a perzským kráľom sasánovskej dynastie Chosroesom II. Za šestnásť rokov trvajúcej perzskej hegemónie sa osud Židov dramaticky zmenil, pretože Peržania túžiac posilniť svoju moc proti kresťanskému byzantskému obyvateľstvu, spravili v Judei zo Židov nástroj sasánovskej politiky.

Dňa 17.novembra si marginálna a ideovopoliticky vrcholne nezaujímavá časť slovenskej progresívnej a liberálnej spoločnosti pripomína výročie „Nežnej polúcie“ (nie nepomýlil som sa, poznám rozdiel medzi revolúciou a polúciou, sémantický, prenesený aj skutočný. Ľahostajná a katolícky indiferentná mohutná časť slovenskej spoločnosti sa teší že má opäť voľno, prípadne predĺžený víkend, nemusí ísť do práce a môže sláviť nakupovacie bakchanálie v obchodných centrách – novodobých svätyniach organizovaného konzumu. Ja, jednoduchý a bigotne názorovo netolerantný katolík však zásadne oslavujem dňa 17.novembra sviatok svätého Gregora Divotvorcu.

­