Trpkým dedičstvom posledného koncilu, je šestnásť dokumentov, ktoré po sebe zanechal a ktoré sa stali i pákou i pevným bodom, ktorý kedysi požadoval Archimedes, aby pohol svetom. Spory o tom, nakoľko a v ktorých veciach sa tieto dokumenty rozchádzajú s Tradíciou, nakoľko jej protirečia a či ich možno alebo nemožno interpretovať v tradičnom duchu stále prebiehajú s rovnakou, ba väčšou intenzitou, pretože verejné aktivity pápeža i prelátov sú stále odvážnejšie a zachádzajú stále ďalej a hlbšie do takých oblastí teológie a morálky, kde katolíkom nikdy nebolo dovolené sa pohybovať. Ukazuje sa stále viac, že nášľapnými mínami neboli ani tak tie najvypuklejšie body, v ktorých sa koncilové dokumenty rozchádzali (niektorí by dodali „údajne“) s Tradíciou, ako skôr množstvo šedých miest, kde síce text otvorene tradičnej cirkevnej náuke neprotirečí, ale je obratne zostavený tak, že neskoršie protirečenie nie len pripúšťa, ale k nemu dokonca vedie.

Podľa tradičného katolíckeho kalendára si dňa 8.októbra pripomíname sviatok sv. Brigity Švédskej (1303 - 1373), známej švédskej katolíckej mystičky a svätice. Jej atribútmi sú kniha, pero, Kristovo srdce s krížom. Je patrónkou Európy, Švédska, patrónkou pútnikov a umierajúcich. V roku 1316 sa vydala, po 28 rokoch kresťanského manželstva ovdovela. Keďže bola členkou III. rádu sv. Františka, rozhodla sa vstúpiť do kláštora, viedla bohatý duchovný život a založila rehoľné spoločenstvo Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa, známe aj pod ľudovým názvom brigitky. Je matkou Kataríny Švédskej, ďalšej významnej švédskej svätice. Modlitby sv. Brigity Švédskej sú silnou zbraňou v boji proti diablovi a ochranou katolíka v jeho ceste týmto „Slzavým údolím“.

So zaniknutým mestom Pompeje si zvykneme spájať obraz skazy a náhleho, nečakaného konca, ktorý príde na tých čo nevedia ani dňa, ani hodiny. Pri archeologických vykopávkach boli nájdene telá ľudí ležiacich v posteli a dokonca stráže stojace pred bránou paláca, zaliate lávou a náhle pochvané. Ako správni rímski vojaci neodišli, lebo nedostali rozkaz od nadriadeného, že majú utekať. Nie nadarmo nám pripomína tento obraz koniec dní, ktorí môže nastať rovnako nečakane, lebo „Syn človeka príde potichu ako zlodej“. Avšak s týmto obrazom a znamením zmaru v Pompejách, pozoruhodne kontrastuje znamenie nádeje, ktoré sa z Božej milosti s týmto mestom spája. Je ním modlitba Pompejskej novény. Jej názov a spätosť s bývalým mestom skazy, nám symbolicky ukazuje, že porušenosť tela neznamená skazu duše, že z krachu života telesného, môže povstať na mieste najnečakanejšom, o ktorom vie len Boh, spása duší a záchrana. Takou záchranou na troskách osobného aj spoločenského života, môže byť aj modlitba Pompejskej novény.

Svätý Augustín považoval spaľovanie mŕtvol za najohavnejšiu neľudskosť. Spaľovanie mŕtvol uráža naše kresťanské city, keďže nám kresťanom smrť je len spánkom. Zomrelí sú spiacimi, ktorí vstanú z mŕtvych. Cintorín je akoby spálňou, miestom odpočinku. Pochovávaním mŕtvol do zeme dávame najavo, že naše telá rovnajú sa zrnu (1 Kor 15, 42). Čo sa seje do zeme, to klíči a vzchádza. Kresťan musí si brať za vzor Pána Ježiša Krista, ktorý nechal sa vložiť do hrobu, a nie spáliť. Skutočný kresťan nemôže súhlasiť s kremáciou nikdy.

Na veľké pohoršenie spáse duší a cti Kristovej Cirkvi Konferencia biskupov Belgicka schválila a zverejnila obrad „požehnania“ zväzkov osôb rovnakého pohlavia bezostyšne porušujúci nemenné učenie katolíckeho učiteľského úradu, ktoré považuje takéto zväzky za „vnútorne zvrátené“ a ktoré ako také nielen žehnať nemôže, ale skôr ich musí odsúdiť ako odporujúce prirodzenej morálke. Ideologický základ tohto svätokrádežného obradu naznačujú jemne klamlivé slová Amoris Lætitia, podľa ktorej „každého človeka bez ohľadu na jeho sexuálnu orientáciu treba rešpektovať v jeho dôstojnosti a prijímať s úctou“.

V meste Tarifa v južnom Španielsku sa stojí hrad, ktorý sa stal svedkom jednej z mnohých osobných drám, ktoré priniesla história, ktorá ponúka mnoho inšpirácie a poučenia. Táto mohutná pevnosť, dnes už samozrejme nemá strategický význam a tak ako iné hrady, je to múzeum a turistická atrakcia. Hrad stojí na malom ostrove, ktorý je  úzkou hrádzou spojený s pevninou v najjužnejšom cípe krajiny, neďaleko  Gibraltarského brala a teda pravdepodobne to bolo práve tu, kde sa v roku 711 vylodili hordy moslimských nájazdníkov a začali útok na Pyrenejský polostrov. Hrad je pamätníkom čias, v ktorý španielska aristokracia udatne bránila svoju krajinu proti islamskej agresii. Dnešní Španieli, ktorí po práve nemajú reputáciu udatných, pracovitých a poriadok milujúcich kresťanov s týmito Španielmi minulosti zaujímavo kontrastujú.

Kto navštívi Rím a Vatikán a rozhodne sa po obligátnej návšteve Vatikánu trochu potúlať aj po meste, určite by mal navštíviť v I. rímskom obvode Forum Romanum, Kapitol, Fontánu di Trevi, Španielske schody či vilu a galériu rodiny Borghese. V rámci I. rímskeho obvodu sa patrí navštíviť samozrejme v prvom rade známe katolícke pamiatky Baziliku San Lorenzo in Lucina, Kostol San Luigi dei Francesi, Kostol Santa Maria della Vittoria, Kostol Santa Maria degli Angeli e dei Martyri, Baziliku Santa Maggiore či Kostol Santa Maria della Concezione die Cappucini. Ten, kto však bol už v Ríme viackrát a nemá nervy tlačiť sa v davoch turistov (môj prípad) a chce sa trochu vzdialiť od hluku návštevníkov, určite naďabí na už zmienenú Fontánu di Trevi a Španielske schody. Približne 300 metrov od spojnice Fontána di Trevi a Španielskych schodov sa nachádza Via Vittorio Venetto a na tejto ulici je Kostol Santa Maria della Concezione dei Cappucini so zvyškami 500 ročného kláštora kapucínov a zaujímavou kapucínskou kryptou a ossáriom, ktoré určite stoja za prehliadku.

Katolícke médiá stredného prúdu (u nás napríklad Postoj, Štandard alebo TK KBS) používajú pri informovaní o tzv. Synodálnej ceste, a vo vzťahu k vystrašeným veriacim, pred ktorými sa už nedajú utajiť otvorene heretické ambície veľkého množstva lídrov Synodálnej cesty, klasickú propagandistickú metódu prezentácie „dobrého panovníka“. Ide o propagandistický naratív so stáročnou praxou, siahajúci až do staroveku. V jeho podaní sú prezentované rôzne vládne excesy, tyranské metódy, právne prechmaty, násilné činy alebo ožobračovanie, ako javy, za ktoré môžu podriadení úradníci (zlomyseľní, skorumpovaní a dvojtvárni), ale vedenie, napríklad „dobrý panovník“ o nich nič nevie, pretože úradníci mu klamú a ako sa hovorí - „sypú mu piesok do očí“. Keby vedel, určite by zakročil.

Jedným z najväčších priekopníkov mariánskej úcty v dejinách Cirkvi, bol nepochybne sv. Bernard z Clairvaux. Práve z jeho zbožnosti a lásky k Bohorodičke vytryskla známa a dodnes často používaná modlitba, odporúčaná veriacim katolíckym kresťanom v súženiach: „Spomeň si, svätá Panna Mária, že nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu, teba prosil o pomoc a žiadal o tvoje orodovanie. Povzbudený touto dôverou aj ja sa utiekam k tebe, Matka, Panna panien; k tebe prichádzam, pred tebou stojím ako úbohý a kajúci hriešnik. Matka večného Slova, neodmietni moje slová, ale ma milostivo vypočuj a vyslyš. Amen.“ Táto svetoznáma modlitba sa dočkala rôznych modifikácií a jedna z nich nás upomína na ďalšiu a veľmi významnú modlitbu - Pompejskú novénu k Panne Márii. Slová sú nasledujúce: „Spomeň si, milosrdná Panna Mária, Kráľovná posvätného ruženca z Pompejí, že nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto z tých, čo si ťa ctia a ružencom prosia o pomoc, opustený. Matka večného Slova, nezavrhni moje slová, ale ma milostivo vypočuj a vyslyš moju ružencovú modlitbu pre zaľúbenie, aké nachádzaš vo svojom chráme v Pompejach. Amen.“ Prečo nachádza Panna Mária zaľúbenie v tejto novéne a v pompejskom chráme? To osvetľuje príbeh obráteného okultistu Bartolomea Longa a konkrétne účinky modlitby.

Čím viac sa kresťanstvo medzi pohanmi šírilo, tým ťažšie bolo pridŕžať sa „klaňania v duchu“, ako to požadoval Kristus. Ľudu nestačilo, že dostal namiesto pohanskej obety prevzácnu kresťanskú obetu a namiesto pohanskej liturgickej hudby žalmy a hymny. Preto sa apologéti museli kázaním a písaním postaviť proti tendencii vracať sa k zvykom, ktoré boli ľuďom tak drahé. Svätý Klement Alexandrijský spomína, že bol nútený pustiť sa do boja proti „hudbe modiel“ s tým najväčším úsilím. V spise Učiteľ hovorí: „Lebo ak si ľudia vypĺňajú čas píšťalami, gitarami, chórmi a tancami, egyptským tlieskaním rukami a takouto nezriadenou ľahkomyseľnosťou, stávajú sa veľmi neskromnými a neovládateľnými, tlčú na činely a bubny a robia hluk na nástrojoch klamu...

­