III. Akú pomoc potrebujú rozvedení, ktorí sa „znovu zosobášia“?
Kongregácia pre náuku viery: Pastoračné riešenia nesmú byť v rozpore s vyhláseniami Magistéria
Séria kritických námietok proti náuke a praxi Cirkvi sa týka otázok pastoračnej povahy. Niektorí napríklad hovoria, že jazyk používaný v cirkevných dokumentoch je príliš legalistický, že strnulosť práva prevláda nad chápaním dramatických ľudských situácií. Tvrdia, že dnešná ľudská osoba už nie je schopná porozumieť takémuto jazyku, že Ježiš by mal otvorený sluch pre potreby ľudí, najmä tých na okraji spoločnosti. Hovorí sa, že Cirkev sa na druhej strane prezentuje ako sudkyňa, ktorá vylučuje zranených zo sviatostí a z určitých verejných povinností. Možno ľahko uznať, že spôsob vyjadrovania Magistéria sa niekedy nezdá byť veľmi ľahko pochopiteľný. Kazatelia a katechéti ho musia preložiť do jazyka, ktorý sa týka ľudí a ich príslušného kultúrneho prostredia. Podstatný obsah učenia Cirkvi však musí byť v tomto procese zachovaný. Nesmie sa oslabovať z údajne pastoračných dôvodov, pretože sprostredkúva zjavenú pravdu. Iste, je ťažké urobiť požiadavky evanjelia zrozumiteľnými sekularizovaným ľuďom. Ale táto pastoračná ťažkosť nesmie viesť ku kompromisom s pravdou. Ján Pavol II. vo svojej encyklike Veritatis splendor jasne odmietol takzvané pastoračné riešenia, ktoré sú v protiklade s vyhláseniami Učiteľského úradu (porov. ibid. 56). Okrem toho, pokiaľ ide o postavenie Učiteľského úradu v otázke rozvedených a znovu zosobášených veriacich, treba zdôrazniť, že novšie dokumenty Cirkvi veľmi vyváženým spôsobom spájajú požiadavky pravdy s požiadavkami lásky. Ak niekedy v minulosti láska pri vysvetľovaní pravdy svietila príliš málo, tak dnes je veľké nebezpečenstvo, že v mene lásky bude pravda buď umlčaná, alebo bude kompromitovaná. Iste, slovo pravdy môže byť bolestivé a nepríjemné. Ale je to cesta k svätosti, pokoju a vnútornej slobode. Pastoračný prístup, ktorý chce skutočne pomôcť ľuďom, ktorých sa to týka, musí byť vždy založený na pravde. Nakoniec, iba pravda môže byť pastoračná. „Potom poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn. 8:32). (Kongregácia pre náuku viery, K niektorým námietkam proti učeniu Cirkvi o prijímaní svätého prijímania, Úvod kardinála Josepha Ratzingera, č. 5, 1. januára 1998)
Ján Pavol II. : Cieľ pastoračnej činnosti: viesť k súladu medzi životom a vyznávanou vierou
Pribúdajú prípady katolíkov, ktorí z ideologických alebo praktických dôvodov uprednostňujú uzavretie len civilného sobáša a odmietajú, alebo aspoň odkladajú cirkevný sobáš. Ich situáciu samozrejme nemožno prirovnať k situácii ľudí, ktorí spolu jednoducho žijú bez akéhokoľvek puta, pretože v tomto prípade existuje prinajmenšom určitý záväzok k správne definovanému a pravdepodobne stabilnému životnému stavu, aj keď možný budúci rozvod je často prítomný v mysliach tých, ktorí vstupujú do občianskeho manželstva. Usilovaním sa o verejné uznanie ich zväzku zo strany štátu takéto páry ukazujú, že sú pripravené prijať nielen jeho výhody, ale aj záväzky. Napriek tomu ani táto situácia nie je pre Cirkev prijateľná. Cieľom pastoračnej činnosti bude, aby títo ľudia pochopili potrebu súladu medzi ich životnou voľbou a vierou, ktorú vyznávajú, a pokúsili sa urobiť všetko pre to, aby ich prinútili upraviť svoju situáciu vo svetle kresťanského princípu. Pastieri Cirkvi ich, žiaľ, nebudú môcť pripustiť k sviatostiam, hoci s nimi zaobchádzajú s veľkou láskou a privádzajú ich do života príslušných spoločenstiev. (Ján Pavol II. Apoštolská exhortácia Familiaris consortio, č. 82, 22. novembra 1981)
Svätý Ján Zlatoústy: Ako sa máme modliť k Bohu a prosiť o odpustenie svojich hriechov, my, ktorí na to neberieme ohľad? – Ak milujeme svojich bratov, musíme ich nabádať, aby konali pokánie za svoje hriechy
Lebo choroba nie je len ochrnutie, ale aj náš hriech; a to o toľko viac, o koľko je duša lepšia ako telo. Priblížme sa teda aj teraz k Nemu; prosme Ho, aby vzoprel našu ochrnutú dušu a zanechajúc všetko, čo patrí k tomuto životu, berme do úvahy iba veci duchovné. Alebo ak sa pridŕžaš aj týchto, mysli na ne. Ani to nesmieš brať na ľahkú váhu, že ťa nebolí hrešiť; práve preto nariekaj predovšetkým nad tým, že nepociťuješ úzkosť zo svojich previnení. Lebo nie preto, že by hriech nepálil sa to stalo, ale preto, že tvoja skazená duša je necitlivá. Tak hľaďte na tých, ktorí cítia vlastné hriechy, ako nariekajú trpkejšie ako tí, ktorých režú či pália; koľko vecí robia, koľko trpia, ako veľmi smútia a nariekajú, aby boli oslobodení od svojho zlého svedomia. Nič také by neurobili, pokiaľ by ich duša nesmierne nebolela. Najlepšia vec je vyhnúť sa v prvom rade hriechu: potom uvedomovať si že hrešíme a dôkladne sa napraviť. Ale ak toto nemáme, ako sa máme modliť k Bohu a prosiť o odpustenie svojich hriechov, my, ktorí na tieto veci neberieme ohľad? Lebo keď ty sám, ktorý si zhrešil, nechceš vidieť práve túto skutočnosť, že si zhrešil; za aké urážky budeš prosiť Boha o odpustenie? Za to, čo nevieš? A ako spoznáte veľkosť úžitku? […] a ako sa vám takýmto postojom nepodarí uraziť Ho ešte viac? Lebo ani nie tak hrešiť, ako hrešiť bez výčitiek, vyvoláva v Ňom rozhorčenie a hnev. (Svätý Ján Zlatoústy. Homília 14 k evanjeliu svätého Matúša)
Svätý Ján Zlatoústy: Všetko toto robte tým, čo hrešia a sú ľahostajní: varujte, učte, napomínajte, karhajte a raďte
Vediac to teda, ani my neprestávajme robiť všetko pre tých, ktorí hrešia a sú ľahostajní, varujúc, učiac, napomínajúc, karhajúc a radiac, hoci nám to nič neprospieva. Kristus totiž vopred vedel, že zradca je nenapraviteľný, no napriek tomu neprestal robiť to, čo mohol: napomínať ho, hroziť mu i nariekať. (Svätý Ján Zlatoústy. Homília 80 o evanjeliu svätého Matúša)
Svätý Tomáš Akvinský: Vo všetkom by sme sa mali snažiť, aby bol hriešnik oslobodený od hriechu
Ale ako plavidlo, ktoré stratilo kormidlo, je vydané na milosť a nemilosť búrke, tak človek, keď hriechom prišiel o pomoc Božej milosti, už nekoná, ako chce sám, ale ako chce diabol. A ak ho Boh mocným ramenom svojho milosrdenstva nespasí, zostane až do smrti v reťazi svojich hriechov. Preto hovorí svojim učeníkom: ‚Rozviažte ich‘, to znamená svojím učením a zázrakmi, takže apoštoli rozviazali všetkých Židov a pohanov; ‚a priveďte ich ku mne‘, to znamená, premeňte ich na moju slávu. (Svätý Tomáš Akvinský, citujúc Pseudo-Chryzostoma, v Catena Aurea Mt 21:1-9)
Pius X.: Dobročinná láska nespočíva v tolerovaní hriechu
Katolícka náuka nám hovorí, že prvoradá povinnosť lásky nespočíva v tolerovaní falošných myšlienok, akokoľvek sú úprimné, ani v teoretickej alebo praktickej ľahostajnosti voči omylom a nerestiam, v ktorých sa naši bratia utápajú, ale v horlivosti pre ich intelektuálne a morálne polepšenie, ako aj pre ich materiálne blaho. Katolícka náuka nám ďalej hovorí, že láska k blížnemu pramení z našej lásky k Bohu, ktorý je Otcom všetkých a cieľom celej ľudskej rodiny; a v Ježišovi Kristovi, ktorého údmi sme, do tej miery, že keď robíme dobro druhým, robíme dobro samotnému Ježišovi Kristovi. (Pius X. Encyklika Notre Charge Apostolique, č. 22, 15. augusta 1910)
Pius X.: Ubližovanie samoľúbym jazykom
Ďalší spôsob, ako ublížiť, je spôsob, akým hovoria o náboženských záležitostiach, ako keby sa mali posudzovať podľa noriem a výhod tohto pomíňajúceho sa života, pričom zabúdajú na budúci večný život: geniálne hovoria o výhodách, ktoré kresťanské náboženstvo odkázalo ľudstvu, ale nie povinnostiach, ktoré požaduje; kážu lásku Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, ale nehovoria nič o jeho spravodlivosti. Ovocie, ktoré takéto kázanie prináša, je bezvýznamné, pretože každý svetský človek, ktorý ho počuje, sa presvedčí, že je dobrým kresťanom a že nemá potrebu meniť svoj život, pokiaľ hovorí: Verím v Ježiša Krista.
Aké ovocie očakávajú takíto kazatelia, že budú žať? Istotne nemajú v úmysle nič iné, ako za každú cenu získať priazeň svojich poslucháčov, lichotiť im, a pokiaľ vidia kostol plný, je im jedno, či duše veriacich ostanú prázdne. V dôsledku toho sa ani nezmieňujú o hriechu, o štyroch posledných veciach alebo o akejkoľvek inej dôležitej téme. Namiesto toho, aby získali uznanie a potlesk, používajú samoľúby jazyk, ktorého výrečnosť je vhodnejšia pre svetské reči ako pre apoštolskú a posvätnú kázeň. Proti takýmto kazateľom svätý Hieronym napísal (Ad Nep.): „Keď učíte v kostole, nemali by ste vyvolávať nadšenie zhromaždenia, ale skôr výčitky svedomia: slzy vašich poslucháčov by mali byť vašou chválou.“ (Pius X. Motu Proprio Sacrorum antistitum, 1. septembra 1910)
Pius X.: Pravda nepodlieha peripetiám doby
Ctihodní bratia, ako sa mýlia tí, ktorí si myslia, že slúžia Cirkvi a prinášajú ovocie pre spásu duší, keď postupujú s akousi telesnou opatrnosťou […] osudnou ilúziou, že takto môžu ľahšie vyhrať nad tými, ktorí sa mýlia, ale v skutočnosti sú neustálom nebezpečenstve, že sa sami stratia. Pravda je jedna a nemožno ju rozdeliť na polovicu; trvá večne a nepodlieha peripetiám doby. „Ježiš Kristus, jr dnes i včera ten istý na veky“ (Hebr 13, 8). (Pius X. Encyklika Iucunda sane, č. 25-26, 12. marca 1904)
Pius X. : Boh požaduje účet zo všetkého; nielen zo zla, ktoré páchajú, ale aj z nápravy zla
Patrí sa aj nám a najmä nám, vštepovať ďalšie poučenie od Anselma, ktoré je také vznešené a otcovské: „Kedykoľvek počujem o vás niečo, čo sa nepáči Bohu a nie je dobré pre vás samých a nenapomínam vás, tak sa Boha nebojím ani Ho nemilujem, ako by som mal“ […] preto by sme mali napodobňovať Anselma obnovením našich modlitieb, rád, napomenutí, „aby sme o týchto veciach dôkladne premýšľali a ak nás svedomie varuje, že v nich je niečo, čo treba napraviť, tak sa ponáhľali to urobiť“ (Epist., lib. iv. epist. 32). Lebo netreba zanedbávať nič, čo sa dá napraviť, pretože Boh od všetkých žiada účty nielen za zlo, ktoré páchajú, ale aj za nápravu zla, ktoré môžu napraviť. A čím viac sily majú ľudia na vykonanie potrebnej nápravy, tým dôraznejšie od nich vyžaduje, aby podľa sily, ktorá im bola milosrdne odovzdaná, mysleli a konali správne. . . (Pius X. Encyklika Communium rerum, č. 26, 21. apríla 1909)
Benedikt XVI. : Hriešnik musí pochopiť, že sa oddelil od spoločenstva Cirkvi
Evanjeliový text […] nám hovorí, že bratská láska zahŕňa aj zmysel pre vzájomnú zodpovednosť. Z tohto dôvodu, ak sa môj brat proti mne prehreší, musím sa k nemu správať dobročinne a predovšetkým sa s ním porozprávať súkromne a poukázať na to, že to, čo povedal alebo urobil, je nesprávne. Tento prístup je známy ako „bratské napomenutie“: nie je reakciou na utrpenú urážku, ale je motivované láskou k bratom. Svätý Augustín hovorí: „Kto vás urazil, tým, že vás urazil, spôsobil sebe ťažkú ujmu; a nestaral by si sa o zranenie brata?...Musíš zabudnúť na pohoršenie, ktoré si utrpel, ale nie na zranenie jedného zo svojich bratov (Rozhovor 82, 7). A čo ak ma môj brat nepočúva? V dnešnom evanjeliu Ježiš poukazuje na postupný prístup: najprv sa s ním znova porozprávaj s dvoma alebo troma ďalšími, lepšie mu tak pomôžeš uvedomiť si, čo urobil; ak napriek tomu stále odmieta počúvať, treba to povedať Cirkvi; a ak odmietne načúvať i Cirkev, treba mu dať najavo, že sa odrezal od spoločenstva Cirkvi. To všetko dokazuje, že sme na ceste kresťanského života zodpovední jeden za druhého; každý človek, vedomý si svojich vlastných obmedzení a nedostatkov, je povolaný prijať bratskú nápravu a pomáhať druhým touto špecifickou službou. (Benedikt XVI. Anjel Pána, 4. septembra 2011)
Svätý Tomáš Akvinský: Bratské napomenutie je aktom lásky
Náprava previnilca je liek, ktorý by sa mal použiť proti hriechu človeka. Hriech človeka možno považovať za zlý dvoma spôsobmi: po prvé, je škodlivý pre hriešnika, po druhé, ubližuje iným, tým, že ich zraňuje alebo pohoršuje, alebo tým, že škodí spoločnému dobru, ktorého práva sú narušené pre hriech človeka. V dôsledku toho aj náprava previnilca je dvojaká, jedna, ktorá aplikuje nápravu na hriech, ktorý sa považuje za zlo pre samotného hriešnika. Toto je bratské napomenutie, ktoré smeruje k náprave hriešnika. Zbaviť niekoho zla je to isté, ako získať jeho dobro: a získať dobro pre človeka je skutok lásky, ktorým si želáme a robíme dobro svojmu priateľovi. V dôsledku toho je bratské napomenutie skutkom lásky, pretože tým vyháňame zlo od nášho brata, t.j. hriech, ktorého odstránenie sa týka skôr lásky než odstránenia vonkajšej straty alebo telesného poškodenia, keďže cnosť, ako kontrárne dobro, je viac podobná láske než dobru tela alebo vonkajších vecí. Preto je bratská náprava aktom lásky, a nie uzdravením telesného neduhu alebo zmiernením vonkajšej telesnej potreby. Existuje ďalšia náprava, ktorá realizuje nápravu hriechu vinníka, ktorý sa považuje za škodlivý pre iných, a najmä pre spoločné dobro. Táto náprava je aktom spravodlivosti, ktorej úlohou je zabezpečiť spravodlivosť medzi jedným a druhým človekom. (Svätý Tomáš Akvinský. Summa Theologica, II-II. q. 33, a.1)
Svätý Tomáš Akvinský: Dobrý lekár odstráni samotný koreň choroby
Dobrý lekár odstraňuje vonkajšie príznaky choroby; a navyše odstráni aj samotný koreň choroby, takže nedôjde k recidíve. Tak aj nám Pán želá, aby sme sa vyhýbali počiatkom hriechov […]. (Svätý Tomáš Akvinský. Desať prikázaní, článok 7)
Svätý Tomáš Akvinský: Kto nie je teraz telesne potrestaný, bude potrestaný v budúcom živote
Po druhé, pripravujú človeka o život; lebo ten, kto sa takých previnil, by mal zomrieť podľa Zákona, ako čítame v Lev. (20:10) a 5. Moj. (22:22). Niekedy vinník nie je hneď telesne potrestaný, čo je na jeho škodu, pretože trest tela možno znášať trpezlivo a vedie k odpusteniu hriechov; a preto bude potrestaný v budúcom živote. (Svätý Tomáš Akvinský. Desať prikázaní, článok 8)
Svätý Bazil Veľký: Keď si človek nie je vedomý hriechu a nie je upozornený, ako môže byť vyliečený?
Lebo ako pri telesných chorobách je mnoho takých, ktoré postihnutí nevnímajú, ale radšej veria mienke svojich lekárov, než by dôverovali vlastnej necitlivosti; tak aj pri chorobách duše, hoci si človek hriech sám v sebe neuvedomuje, predsa má dôverovať tým, ktorí môžu lepšie poznať jeho hriechy. (Svätý Bazil Veľký citovaný svätým Tomášom Akvinským. Catena Aurea v Lk 22:21-23)
Ján XXIII.: Svätý Ján Vianney mal vždy v mysli a pred očami ‚úbohých hriešnikov‘: ‚Keby sme mali vieru vidieť dušu v smrteľnom hriechu, zomreli by sme od strachu‘
Svätý Ján M. Vianney mal vždy vo svojej mysli a pred očami ‚úbohých hriešnikov‘, ako ich nazýval, s neustálou nádejou, že ich uvidí obracať sa späť k Bohu a plakať nad hriechmi, ktorých sa dopustili. Toto bolo predmetom všetkých jeho myšlienok a starostí a práce, ktorá mu zaberala takmer všetok čas a úsilie. Zo svojej skúsenosti na tribunáli pokánia, v ktorom rozväzoval putá hriechu, pochopil, koľko zloby je v hriechu a aké hrozné pustošenie spôsobuje v dušiach ľudí. Maľoval ho ohavnými farbami: „Keby sme“ – tvrdil – „mali vieru vidieť dušu v smrteľnom hriechu, zomreli by sme od strachu.“ (Ján XXIII. Encyklika Sacerdotii nostri primordia, č. 90-91 1. augusta 1950)
Ján Pavol II.: Koľko ľudí žije ľahostajne a prispôsobuje sa svetskej mentalite a ospravedlňuje hriech! Brána do večného života je otvorená pre všetkých, ale je tesná
Pôstne obdobie povzbudzuje veriacich, aby brali vážne Ježišovo nabádanie: ‚Vchádzajte tesnou bránou; lebo brána je široká a cesta ľahká, ktorá vedie do záhuby, a tých, ktorí ňou vchádzajú, je mnoho“ (Mt 7, 13). Čo je táto ‚široká brána‘ a ‚jednoduchá cesta‘, o ktorej hovorí Ježiš? Je to brána mravnej sebestačnosti; cesta intelektuálnej hrdosti. Koľko ľudí, dokonca aj medzi kresťanmi, žije ľahostajne a prispôsobuje sa svetskej mentalite a ospravedlňuje hriech! Pôstne obdobie je vhodným časom na analýzu vlastného života, aby sme s väčšou rozhodnosťou obnovili svoju účasť na sviatostiach, aby sme si dali pevnejšie predsavzatia pre nový život, snažiac sa, ako učil Ježiš, prejsť tesnou bránou a ťažkou cestou, ktorá vedie k večnému životu (porov. Mt 7,14). (Generálna audiencia Jána Pavla II., č. 3, 16. februára 1994)
Ján Pavol II.: Hriech vyžaduje nápravu
Očisťujúca obeta kríža nám umožňuje pochopiť vážnosť hriechu. V Božích očiach nie je hriech nikdy bez dôležitosti. Otec miluje ľudstvo a je hlboko urazený jeho priestupkami alebo vzburami. Aj keď je ochotný odpustiť, dobro a česť samotného človeka vyžaduje nápravu. Ale práve tu sa božská štedrosť ukazuje ešte prekvapivejším spôsobom. Otec dáva ľudstvu svojho vlastného Syna, aby ponúkol túto náhradu. Tým ukazuje priepastnú závažnosť hriechu, pretože si vyžaduje najvyššiu možnú nápravu, tú, ktorá pochádza od Jeho vlastného Syna. Zároveň odhaľuje nekonečnú vznešenosť jeho lásky, pretože On je prvý s darom svojho Syna, ktorý nesie váhu nápravy. (Generálna audiencia Jána Pavla II., č. 2, 20. apríla 1983)
Benedikt XVI.: Pre Ježiša je dobro dobro a zlo zlo
Aby sa predišlo akémukoľvek nedorozumeniu, treba poznamenať, že Ježišovo milosrdenstvo nebolo vyjadrené tým, že by sa morálny zákon dal do zátvoriek. Pre Ježiša je dobro dobro a zlo zlo. Milosrdenstvo nemení konotácie hriechu, ale pohlcuje ho v ohni lásky. Tento očistný a liečivý účinok sa dosiahne, ak v človeku existuje korešpondujúca láska, ktorá zahŕňa uznanie Božieho zákona, úprimné pokánie a rozhodnutie začať nový život. Hriešnej žene v evanjeliu bolo veľa odpustené, pretože veľmi milovala. V Ježišovi Boh prichádza, aby nám dal lásku a prosil nás o lásku. (Homília Benedikta XVI. počas pastoračnej návštevy v Assisi pri 8. storočí obrátenia sv. Františka, 17. júna 2007)
Svätý Augustín z Hippa: Pán nepovedal: ‚Ani ja ťa neodsúdim; choď, ži ako chceš: budeš v bezpečí mojej spásy, akokoľvek veľmi budeš hrešiť
‚Ani ja ťa neodsudzujem‘, ja od ktorého si sa možno bála odsúdenia, pretože by si vo mne nenašla hriech. ‚Ani ja ťa neodsúdim.‘ Čo to znamená, Pane? Vari máš rád hriechy? Evidentne nie. Všimnite si, čo nasleduje: ‚Choď, a už viac nehreš.‘ Pán tiež odsúdil, ale odsúdil hriechy, nie človeka. Lebo keby bol patrónom hriechu, povedal by: Ani ja ťa neodsúdim; choď, ži ako chceš: budeš v bezpečí mojej spásy, akokoľvek veľmi budeš hrešiť, oslobodím ťa od každého trestu, dokonca aj od pekla a od mučiteľov pekelného sveta. Ale to nepovedal. (Svätý Augustín z Hippa. Traktáty o evanjeliu sv. Jána, 33, 6)
