Ak objasnenie historických súvislostí môže prispieť k odhaleniu koreňov dnešnej krízy, potom ducha súčasnej liturgickej revolúcie možno pochopiť len ak nezačneme obrodným ultramontánnym tradicionalizmom Doma Guerangera, ale revolúciou, sčasti racionalistickou a sčasti historizujúcou o ktorú sa na úsvite dnešnej doby pokúsila jansenistická strana.
Najdôležitejší krok v tomto smere sa udial na diecéznej synode v Pistoji v Toskánsku, ktorú zvolal Scipio de Ricci, biskup z Pistoje a Prata v roku 1786 a ktorú Svätá stolica odsúdila prvýkrát v roku 1794 a naposledy v r. 1947.
Pri spätnom pohľade možno Pistoju vnímať ako začiatok dnešnej diskusie o kultúrnom prispôsobení sa liturgického lex orandi a o jeho jemnom, ale veľmi hlbokom prepojení s lex credendi. Odmietavá reakcia Svätého stolca ku zmenám, ktoré navrhovala synoda v Pistoji, tiež demonštruje, do akej miery bolo niekdajšie pápežstvo pripravené zvrátiť svoje historicko-kultúrne úsudky o liturgických záležitostiach. To by mohlo poskytnúť podporovateľom tradičnej liturgie užitočný precedens, na ktorý sa môžu odvolať keď príde čas, aby Svätá stolica zreformovala svoju poslednú liturgickú reformu.
Sotva sa dá poprieť, že duch, ktorý sa po Druhom vatikánskom koncil vznášal nad komisiou pre liturgickú reformu sa viac podobal duchu Scipia de Ricciho a jeho synody, než duchu Prospera Guerangera a jeho opátstva. V bule Auctorem Fidei z roku 1794 Pius VI. odsúdil tvrdenie pistojskej synody, že „v posledných storočiach došlo k všeobecnému zatemneniu, pokiaľ ide o pravdy veľkého významu týkajúce sa náboženstva“ ako „kacírske“.
Je pravda, že hlavným predmetom tohto odsúdenia sú explicitné doktrinálne tvrdenia synody, ktoré sú v rozpore s lex credendi Cirkvi; ale implicitné tvrdenie synody, že cirkevný lex orandi je tiež chybný a už po mnoho storočí v rozpore s Božou vôľou, by Pius VI. určite považoval za, ak nie heretické, tak aspoň za heréze blízke - haeresi proxima.
