Dňa 19.októbra si podľa tradičného rímskeho kalendára pripomíname sviatok španielskeho františkánskeho mnícha a svätca Petra z Alcántary (1499 – 1562). Pochádzal z bohatej rodiny, v 16 rokoch vstúpil do františkánskeho kláštora sv. Františka v Belvís. Bol vynikajúcim kazateľom, rehoľníkom, pustovníkom, teológom ktorý sa preslávil svojim asketizmom a prísnou reformou Menších bratov. Mal veľký duchovný vplyv na sv. Teréziu z Ávily a určité obdobie bol spovedníkom Španielskeho kráľa a cisára Svätej ríše rímskej Karola V. Hasburského a takisto aj portugaského panovníka Jána III. Blahorečený bol dňa 18.4.1622 pápežom Gregorom XV. a svätorečený bol 28.4.1669 pápežom Klementom IX. Sv. Peter z Alcántary je patrónom Brazílie a patrónom nočných strážnikov i robotníkov.

Františkáni majú o sv. Petrovi z Alcántary jednu nádhernú legendu. Podľa tejto legendy raz sv. Peter z Alcántary pri modlení v Porciunkule uvidel sochu, ktorá mala hlavu zo zlata, prsia a ramená zo striebra, brucho a stehná z medi, jednu nohu mala železnú a druhú hlinenú. Svätec sa dozvedel sa, že socha je obrazom vývoja Františkánskeho rádu.

Hlava zo zlata symbolizuje skvelé počiatky rehole, prsia a ramená zo striebra predstavujú druhé znamenité obdobie vývoja rádu, v ktorom sa mnohí členovia rádu preslávili svojimi vedeckými prácami a kazateľskou činnosťou. V striebornom období však členovia rádu už nedosahovali mravnej dokonalosti a čistoty svojich predchodcov.

Brucho a stehná z medi zobrazuje tretie obdobie, kedy v čele rádu vidieť mužov, ktorí zvučali ako medené zvonce. No a posledné štvrté hlineno-železné obdobie je obdobím najväčšieho rozkolu a žalostného poklesu rehoľnej disciplíny vo františkánskom ráde.

Z tohto videnia bol sv. Pedro z Alcántary veľmi zarmútený, dostalo sa mu však potešujúceho prisľúbenia, že rád do konca vekov nezanikne a vždy, keď bude v problémoch, objaví sa svätec, ktorý prvotnú disciplínu obnoví a vo františkánskom ráde sa vzkriesi pôvodná zbožnosť. To však sv. Pedro z Alcántary netušil, že on sám sa stane takýmto svätcom, ktorí opäť pozdvihne Františkánsky rád z popola, ab sa rád opäť zaskvel vo svojej nebeskej nádhere. (Obraz sv. Petra z Alcantary)

Detstvo a noviciát sv. Petra z Alcántary

Sv. Peter z Alcántary sa narodil v španielskej provincii Extramadura v roku 1499 v bohatej španielskej rodine. Jeho otec bol právnikom a guvernérom Alcantary a matka pochádzala zo šľachtickej rodiny Sanabia. Už v detstve bolo vidieť zbožnosť malého Petra, okolie ho označovalo za „svätého chlapca“, pretože sa vedel tak pohrúžiť do modlitby, že zabúdal aj na jedlo.

Otec dbal, aby sa učil od ranného veku a vybavil mu domáceho učiteľa. Keďže bol Peter nesmierne inteligentný, poslali ho v mladom veku študovať na španielsku univerzitu v Salamance, kde sa stal morálnym a študijným vzorom pre všetkých svojich spolužiakov. Im utkvel v pamäti svojou zbožnosťou, nepoškvrnenou čistotou, mravnosťou, usilovnosťou a milosrdnou láskou k svojim blížnym. Každý deň chodil na Svätú omšu, spovedal sa týždenne a čo najčastejšie prijímal Eucharistiu.

Jeho obľúbenou modlitbou, ktorú sa modlieval každý večer bol Žalm 130:

1Pútnická pieseň: Z hlbín volám k tebe, Pane; 2 Pane, počuj môj hlas. Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe. 3 Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? 4 Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť5 Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo; 6 moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu. Väčšmi ako strážcovia dennicu 7 nech očakáva Izrael Pána. Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie. 8 On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.

Vyhýbal sa stretnutiam so spolužiakmi, pretože pri týchto stretnutiach hrozilo, že skĺzne do hriechu. Svedomite sa pripravoval na vyučovanie, voľný čas trávil v samote, v ktorej sa modlil a rozjímal o Kristových utrpeniach. Ak mal čas, navštevoval chorých chudobných vo svojej blízkosti. Tých potešil jedlom, peniazmi, ktoré dostával na štúdium od rodičov a najmä modlitbou. Takisto sa rád stretával so zbožnými mníchmi z okolitých kláštorov, s ktorými konzultoval mnohé teologické i morálne témy a problémy.

Rodičia chceli, aby sa stal právnikom, sv. Peter z Alcantary však túžil po samote a pustovníckom živote. V duši mu žiarili slová z 1. listu sv. Jána 2,15-17: „15 Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. 16 Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela ani žiadostivosť očí ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. 17 A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky...

V roku 1515, vo veku 16 rokoch opustil tajne rodičovský dum a vstúpil do odľahlého františkánskeho kláštora prísnej „bosej observancie“ v Manxaretes v provincii Extramadura. Kláštor ležal ďaleko od Alcantary, na španielsko-portugalskej hranici, v riedko osídlenej oblasti oblasti. Obliekol si biedne rúcho novica a s ním si obliekol aj pokoru a kajúcnosť.

Už počas skúšobného roku zaujal svojich spolubratov mimoriadnou odriekavosťou. Dusil v sebe každú svetskú myšlienku a žiadosť, postil sa – odopieral si potravu i spánok. Jeho spolubratia tvrdili, že sa na nich ani nedíval, rozoznával ich podľa hlasu. Všetky jeho myšlienky, pocity a túžby sa niesli k Bohu a v jeho duši vládol tak svätý mier, aký bežný svet nemá a nikdy nepozná.

Pustovník, ktorý odštartoval františkánsku reformu Menších bratov

V roku 1521 ho predstavení rádu vo veku necelých 21 rokov vyslali do Badajozu, aby sa tam stal predstaveným novozaloženého kláštora prísnej františkánskej observancie. Spolubratov viedol slovom i príkladom na ceste ku katolíckej dokonalosti. Na príkaz predstavených vyštudoval teológiu a v roku 1524 sa stal katolíckym kňazom. Ukázalo sa, že je aj vynikajúcim kazateľom a jeho najvďačnejšími poslucháčmi boli biedni a chorí, pretože mal pre nich nesmierne pochopenie a nikoho neprepustil s prázdnymi rukami.

Srdce ho však stále ťahalo k pustovníckemu spôsobu života a samote. Vyprosil si u predstavených, aby mohol pustovníčiť pri kláštore sv. Onufria v oblasti Siuriany, ktorá bola v 16.storočí veľmi slabo osídlená. Aj dnes tento kraj zaujme svojou divokou a drsnou krásou. (Fotografia Siurany)  

Tu, v oblasti Siuriany bol sv. Peter z Alcantary skutočne šťastný. Zdalo sa, ako by nemal žiadne telesné potreby. Bol flagelantistom, nosil na bedrách reťaz, spával v polosede len 1,5 hodiny denne, každý tretí deň zjedol trochu čierneho chleba a zeleniny, pil len vodu. Počas pôstneho obdobia jedával len raz za 8 dní, nenosil pokrývku hlavy a nechránil sa ani pred slnkom, vetrom dažďom či snehom. Svojím spolubratom prízvukoval: „Nepatrí sa, aby služobník prichádzal pred Pána s pokrytou hlavou“. Nosil hrubý a otrhaný habit, aj v snehu, ktorý v španielskych kopcoch vo vyšších polohách napadá chodil bosý. Díval sa do zeme, bol mlčanlivý a hovoril len vtedy, ak mu položili otázku.

Sv. Peter z Alcántary však nemohol ostať pustovníkom, aj keď po tom veľmi túžil. Božia prozreteľnosť sa rozhodla ho postaviť ako svietnik, aby ľudia v jeho blízkosti videli Božie svetlo, ktoré vyžaroval a aby ho nasledovali. V roku 1538 sa sv. Peter z Alcantary stal provinciálom kláštora v Extramadure, aj keď sa proti tomu jeho pokora vzpierala.

Vo františkánskom kláštore sv. Gabriela v Extramadure sa rozhodol obnoviť rehoľnú disciplínu v duchu sv. Františka z Asissi. Chcel aby františkánsky duch evanjelickej pokory, horlivosti, modlitby a prísnej odriekavosti opäť vykvitol. Presvedčoval a napomínal spolubratov, aby sa vrátili k svedomitému plneniu pravidiel sv. Františka, čo však nie všetci bratia chceli.

Modlitbou, osobným príkladom, láskavosťou nakoniec sv. Peter z Alcántary slávil úspech a na kapitole v Placencii väčšina františkánov prijala pravidlá, ktoré sv. Peter z Alcantary zaviedol a takisto prijali obnovu rehoľnej disciplíny. Františkánsky strom opäť zarodil hojné a sladké katolícke ovocie.

V roku 1541 sa skončilo trojročné obdobie funkcie provinciála kláštora sv. Gabriela v Extramadure. S priam detskou radosťou a vytržením očakával deň, keď bude môcť odovzdať funkciu inému spolubratovi. Hneď na druhý deň ako funkciu provinciála odovzdal, spoločne so spolubratom Jánom z Avily odišiel do pohoria Arrabide na španielsko-portugalskej hranici.

Tu v divokých a nehostinných horách totiž žil portugalský františkánsky kňaz a pustovník Martimo de Santa Maria, ktorý takisto pracoval na obnove rehoľnej disciplíny v spoločenstve Menších bratov. Chýr o svätosti týchto mužov sa čoskoro rozchýril v celom Španielsku i Portugalsku a do oblasti Arrabide prichádzalo čoraz viac rehoľníkov, ktorí chceli žiť spôsobom života aký predstavili sv. Peter z Alcantary a sv. Martimo de Santa Maria.

Vďaka úsiliu oboch svätcov a s Božou pomocou vznikli čoskoro dva kláštory s prísnou rehoľnou disciplínou a Martimo de Santa Maria sa stal v jednom z týchto františkánskych kláštorov predstaveným. Sv. Peter z Alcantary do roku 1554 dva krát odmietol nielen prijať úrad rehoľného provinciála, ale peši odišiel do Ríma, kde získal od pápeža Pavla IV. povolenie založiť kláštory prísnej františkánskej observancie v Španielsku, takže čoskoro vznikli dva nové kláštory v Pedrose a Plasencii. (Pamätník sv. Petra z Alcantary v Extramadure)

O kláštore v Pedrose sa hovorilo že je tak chudobný, že sa podobá skôr väzeniu a hrobom, ako kláštoru. Samotný Peter mal celu tak malú, že v nej nemohol ani pohodlne sedieť, stáť a ani ležať. „Dvere do nášho kláštora sú nízke a úzke ako cesta do Raja“ s obľubou hovorieval sv. Peter z Alcántary. Práve kláštor z Pedrose sa stal duchovným centrom z ktorého sa šírila reforma Menších bratov. Nakoniec pod vedením sv. Petra z Alcantary vzniklo za 6 rokov až 9 kláštorov s prísnou rehoľnou disciplínou.

Objavili sa však aj kritici, ktorí označovali jeho prísnosť za neslýchanú opovážlivosť, chudobu označovali ako hriešne pokúšanie Boha a jeho pokoru označovali za pýchu. Ale sv. Peter z Alcántary si nevšímal túto kritiku a vytrvalo kráčal po svojej ceste, na konci ktorej videl nielen reformu disciplíny vo františkánskom spoločenstve, ale aj veľký prospech pre celú katolícku Cirkev.

V čase keď v Nemecku pokračoval rozklad kresťanského spoločenstva, odštartovaný utečeným a zbehlým augustiniánskym mníchom Martinom Lutherom, ktorého bludy nasledovali neskôr aj ďalší pseudoreformátori, postavil sv. Peter z Alcántary jasný ideál apoštolskej chudoby, pokory, lásky, prísneho pokánia a odriekania. To čo malo v katolíckej Cirkvi odumrieť aj odumrelo, ale vďaka sv. Petrovi z Alcantary sa katolícka Cirkev obrodila a z vieroučného zápasu vyšla vnútorne posilnená a upevnená.

Sv. Peter z Alcantary bol spovedníkom panovníkov, stále však ostával skromným

Sv. Peter z Alcantary putoval po Španielsku, Portugalsku i Taliansku. Neúnavne navštevoval spoločenstvá mníchov, zakladal nvé kláštory, obnovoval duchovne staré kláštory. Chodil pešo s nepokrytou hlavou, plný vnútornej radosti.

Od mladosti bol zvyknutý na prísny pôst, umŕtvoval sa bičovaním, nočným bdením, ostrou reťazou, ktorá mu vrastala do tela. Celý jeho majetok tvoril chatrný mníšsky hábit z hrubej látky, starý breviár, drevený kríž, písacie potreby a pútnicka palica. Nič ho nepútalo k svetu, hľadel len na nebesia.

Ľudia v jeho blízkosti duševne pookrievali, sv. Peter z Alcántary si vedel získať ich srdcia. Vypočul každého, poradil, pomohol a povzbudzoval vlastným príkladom priam evanjelickej dokonalosti. Ľudia ho počúvali so zamretým dychom a donášali mu bohatú almužnu, ktorú on obratom posúval k tým, ktorí skutočne almužnu potrebovali.

V centre jeho snáh stála neustále spása veracich. Navštevoval chorých, ktorých zaopatroval sviatosťami, učil zanedbanú mládež, obracal hriešnikov, konal náboženské prednášky zbožným katolíkom, ktorí sa tak zdokonaľovali vo viere. Rozsudzoval spory a všade, kam prišiel sa okamžite zbehlo množstvo ľudí, ktorí chceli na vlastné oči vidieť svätca.

Jeho súčastníci hovorievali, že spočívala na ňom zvláštna milosť Božia. Tak ako slnko roztápa ľad, vedel aj sv. Peter z Alcantary roztopiť aj najtvrdšie srdcia dlhoročných hriešnikov. Lotri, ktorým nebolo nič sväté po rozhovore s ním plakali ako malé deti a spovedali sa zo svojich hriechoch po dlhých dedťročiach. A nešlo len o lotrov z podsvetia a periferie, podobnou očistnou katarziou (zavŕšenou spoveďou, Svätým Prijímaním a zmenami vo vlastnom živote), v jeho blízkosti prešli aj mnohí cynickí a spupní španielski a portugalskí šľachtici.

Chýry o jeho svätosti sa dostali až na panovnícky dvor Španielska a Portugalska. Španielsky panovník a nemecký cisár Karol V. si ho zvolil za spovedníka, no sv. Peter z Alcántary nechcel ostať v Madride natrvalo. Niekoľko mesiacov bol aj spovedníkom portugalského panovníka Jána III. a v dôvernom spojení bol aj so sv. Františkom Borgiou a ctihodným Lodovicom z Granady, sv. Jánom z Kríža či sv. Teréziou z Ávily, ktorú aj duchovne viedol, bol jej spovedníkom a pomáhal jej. (Obr. sv. Peter z Alcantary a sv. Terézia z Avily)

Sv. Terézia z Ávily, známa svojimi mystickými videniami niekoľko krát uviedla, že sv. Peter z Alcantary bol dokonalým vodcom duší a znalcom Božích ciest a takisto uviedla, že vďaka jeho modlitbám získala od Boha množstvo milostí.

Sv. Peter z Alcántary mal dar predvídať budúcnosť, zažehnal mor v portugalskom meste Albuquerque. Keď slúžil Svätú omšu planula jeho tvár nadprirodzeným jasom a oči upreté k nebesiam boli zaliate slzami. V kláštore v Pedrose niekoľko minút levitoval, čo naplnilo všetkých bratov nesmiernou zbožnosťou a bázňou, všetci kľačali na kolenách, vrúcne sa modlili, hľadiac na tento jav.

Predpovedal aj svoju smrť, na ceste ho však stretol gróf z Oropesy, ktorý nástojil na tom, aby zavítal sv. Peter z Alcántary do jeho kaštieľa. Tam začali sv. Petra ošetrovať šľachticovi lekári. No sv. Peter z Alcánary cítil, že mu lieky neprospievajú, rovnako ako strava, na ktorú nebol zvyknutý, pretože pravidelne jedával čierny chlieb a zeleninu každý tretí deň. Preto požiadal grófa z Oropesy o prepáčenie, že neostane u neho v kaštieli a nechal sa odniesť do najbližšieho kláštora Menších bratov v Arenas de San Pedro, kde si ľahol na dlážku a čakal na smrť.

V kláštore sa vytrvalo modlil, Pociťoval silné bolesti, ktoré obetoval za duše v Očistci. Jedného dňa pocítil veľký smäd. Požiadal o nádobu s vodou, keď mu však padol pohľad na Ukrižovaného Krista, začul vo svojom vnútre Kristov hlas: „Žíznim“. V om okamihu odložil nádobu s vodou a začal sa radostne usmievať. Napriek značným bolestiam sa počas Svätej omše zdvihol a kľačal až do konca bohoslužby. (Smrť sv. Petra z Alcantary)

Svätý Peter z Alcantary umrel zaopatrený všetkými sviatosťami dňa 18.10.1562 vo veku 63 rokov a pochovali ho v kláštore Arenas de San Pedro . V roku 1622 ho pápež Gregor XV. beatifikoval a v roku 1669 ho pápež Klement IX. zaradil medzi svätcov. Na príhovor sv. Petra z Alcantary sa uskutočnilo množstvo zázrakov, sv. Peter z Alcantary býva zobrazovaný v rehoľnom odeve s Krížom v rukách.

Sv. Peter z Alcántary založil najprísnejšiu vetvu rádu Menších bratov sv. Františka, ktorých a jeho počesť označovali ako alkantaríni. V dobách najväčšej slávy mala táto františkánska vetva až 300 kláštorov. Keď sv. Peter z Alcantary umieral, sv. Terézia z Ávily práve dokončievala svoj nový kláštor. Mala videnie sv. Petra z Alcantary na Nebesiach, čo ju naplnilo hlbokou radosťou.

V roku 1670 bol sviatok Petra z Alcantary stanovený na 19. október, deň po jeho smrti, pretože vo všeobecnom rímskom kalendári bol 18. október sviatkom svätého Evanjelistu Lukáša. Revízia tohto kalendára z roku 1969 presunula sviatok na 18. októbra. Katolícki tradicionalisti sa však necítia potrebu riadiť novým kalendárom z roku 1969, ktorý uzrel svetlo sveta po II. Vatikánskom koncile. Riadia sa Všeobecným rímskym kalendárom z obdobia 1670 - 1969, ktorého verzia z roku 1960 je začlenená do Rímskeho misála z roku 1962. Tento misál povolil pápež, Benedikt XVI. používať všetkým kňazom Latinskej cirkvi na omše bez ľudu a , za podmienok uvedených v článku 5 jeho motu proprio Summorum Pontificum pri omšiach s ľudom.

Peter z Alcantary je patrónom nočnej adorácie Najsvätejšej sviatosti. V roku 1826 bol vymenovaný za patróna Brazílie a v roku 1962 ( 400, výročie jeho smrti) za patróna španielskeho regiónu Extremadura. Je tiež uctievaný ako patrón rôznych farností v USA a na Filipínach. Na jeho počesť je pomenované aj španielske mesto San Pedro de Alcántara v provincii Málaga.

Súvisiace články:

Je nový lekcionár naozaj lepší?
Je nový lekcionár naozaj lepší? 23. 10. 2022
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a revolúcia šírená potleskom. [Na pokračovanie: Časť 1].
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a revolúcia šírená potleskom. [Na pokračovanie: Časť 1]. 03. 09. 2022
Čo bola reformácia
Čo bola reformácia 23. 11. 2022
Svätý Bohdan Leopold Mandič (1866–1942), kapucín v tieni pátra Pia
Svätý Bohdan Leopold Mandič (1866–1942), kapucín v tieni pátra Pia 30. 07. 2022
Kam smeruje slovenská synodálna cesta a cirkev?
Kam smeruje slovenská synodálna cesta a cirkev? 30. 08. 2022
Františkova reforma Rímskej kúrie: evanjelizácia pred náukou
Františkova reforma Rímskej kúrie: evanjelizácia pred náukou 25. 03. 2022

Z archívu:

Či treba tolerovať kacírov

z dňa 27. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Môže byť pápež zlý?

z dňa 12. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Prevrátené evanjelium

z dňa 31. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Cirkev otvorená pre každého?

z dňa 14. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Úvaha o latinskom jazyku

z dňa 02. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­