II. Druhá pornokracia (1471-1563)
Toto obdobie bolo horšie ako prvé. Toto bolo renesančné pápežstvo. Došlo nielen k sexuálnej skazenosti a finančnej korupcii, ale títo pápeži mali armády a nerozpakovali sa bojovať proti iným kresťanským národným štátom na talianskom polostrove. Napríklad Július II. bol prezývaný „pápež-bojovník“, ktorý si dal menol po Júliovi Caesarovi. Erasmus odsúdil skazenosť druhej pornokracie svojím sardonickým spisom Chvála bláznovstva:
Hoci apoštol hovorí nášmu Spasiteľovi v evanjeliu, v mene všetkých ostatných učeníkov, „my sme opustili všetko a nasledovali sme ťa“, oni [naši pápeži] označujú za dedičstvo [tohto chudobného apoštola], polia, mestá, poklady a veľké panstvá; na jeho obranu, zapálení svätou horlivosťou, bojujú ohňom a mečom, a ku veľkej škode aj prelievaním kresťanskej krvi, mysliac si, že sú apoštolskými správcami Kristovej manželky, cirkvi, keď vraždia všetkých, ktorých označujú za nepriateľov; Cirkev však naozaj nemá krvavejších a tyranskejších nepriateľov, ako sú takí bezbožní pápeži, ktorí dávajú dišpenzy za nekázanie Krista; vyprázdňujú hlavný účinok a zmysel nášho vykúpenia peňažnými úplatkami a kšeftom; znásilňujú evanjelium násilnými výkladmi a podkopávaním tradícií; a napokon svojimi žiadostivosťami a zlobou zarmucujú Ducha Svätého a spôsobujú, že rany svojho Spasiteľa znovu krvácajú.[6]
Ako sme naznačili v súvislosti s prvým obdobím, Erazmus naznačuje, že počul, že títo pápeži „znásilňovali evanjelium“ „násilnými výkladmi“, ktoré „podkopávajú tradície“. Asi by sa dalo očakávať, títo pápeži boli skazení nielen vo svojej morálke, ale aj pokiaľ ide o učenie viery. Aké kázne týchto pápežov sa doniesli Erazmovi? Aké verejné príhovory?
Boli aj títo, tak strašne skorumpovaní pápeži, ako tvrdia sedesvakantisti, zázračne ortodoxní, bez akejkoľvek dvojzmyselnosti a nejasnosti v náuke? Bolo by proti rozumu niečo také tvrdiť. Len preto, že nemáme písomné záznamy oficiálnych aktov (ako sú kázne), ktoré by obsahovali nejaké porušenia katolíckej viery, stále máme indície od dobových svedkov, ako Erazmus, že títo pápeži vo svojich aktoch, ako pápeži, nie vždy podávali čistú náuku, čo viedlo k škandálom nielen v morálke, ale aj vo viere. Okrem toho, éra pápeža ako univerzálneho učiteľského úradu (chrliaceho niekoľko encyklík ročne) nenastane skôr ako po I. vatikánskom koncile.
Najhorším pápežom tohto obdobia bol asi Alexander VI. (1492-1503). Splodil deväť detí, sedem ako kardinál s dvoma rôznymi ženami, a keď bol pápežom, vo svojich šesťdesiatich rokoch presvedčil devätnásťročnú Giuliu Farnese, aby sa stala jeho konkubínou.[7] Anniovi z Viterba dal vyrobiť dômyselný falzifikát „aby podporil vatikánsku kampaň na legitimizáciu a posilnenie pápežských nárokov na iné časti Talianska“, na základe čoho mohli pápežské armády napádať talianske štáty.[8] Tieto falzifikáty prinášajú aj rasistickú ideológiu „Chamovej kliatby“, ktorá sa po stáročia používala na ospravedlnenie rozšírenia starého mohamedánskeho transsaharského obchodu s otrokmi na „kresťanský“ transatlantický obchod s otrokmi.[9]
Bol to Rím druhej pornokracie, ktorý videl Martin Luther ešte ako mních a ktorý bol snáď tiež aspoň čiastočne stimulom k tomu, aby si vyrobil vlastnú herézu a tak vyventiloval svoj hnev na pápeža a hierarchiu. Aj nás možno pohoršuje korupcia v našej dobe a sme v pokušení utiecť k novým bludom, ako je sedesvakantizmus, alebo starým omylom ako napríklad grécke schizmy. Pozrite sa ale, čo sa stalo, keď Luther opustil Cirkev: vytvorilo to oveľa horší problém ako ten, čo už existoval.
[6] Erasmus, In Chvála bláznovstva, prel. Anonym (Londýn: 1876). Pt. 3.
[7] Steve Weidenkopf, The Real Story of Catholic History: Answering Twenty Centuries of Anti-Catholic Myths (Catholic Answers Press, 2017), 213. Treba však poznamenať, že niektorí vedci spochybňujú bežný, negatívny pohľad na Alexandra VI. protišpanielska čierna legenda. Pozri Lorenzo Pigniotti, La Legenda Nera Di Papa Borgia (Fede & Cultura; 2° edizione, 2016); GJ Meyer, The Borgias the Hidden History (Bantam, 2014).
[8] David M. Whitford, The Curse of Ham in the Early Modern Era (AshGate, 2009), 44.
[9] Tamže. O mohamedánskom transsaharskom obchode s otrokmi pozri Tidiane N’Diaye, Le genocide voilé (Continents Noirs: 2008), ako aj Bill Warner, The Doctrine of Slavery: An Islamic Institution (Centrum pre štúdium politického islamu, 2010).
