Léon Bloy. Pútnik Absolútna. Nebol to jeho obľúbený prívlastok. Najradšej sa volal „Mendiant Ingrat“ — Žobrákom Nevďačníkom. A hoci si ho dával priam s rozkošou, jednako vyjadroval iba jedno jeho obdobie životné, to najhroznejšie, keď musel chodiť žobrať o almužnu k tým, ktorých, či v spoločnosti, alebo na stĺpcoch časopisov zrezával s toľkou spontánnou presvedčivosťou. Pútnik Absolútna je však atribút, ktorý ho dnes, po dvadsiatichpiatich rokoch charakterizuje ako maják, pútajúci pozornosť stroskotancov-plavcov za tajomstvom a pravdou. Priťahuje aj mladé, neskúsené duše, ktoré sa zabávajú a zabávajú až sa zmrkne a nevedia potom, kde a kam. Pútnik Absolútna priťahovať a priťahuje k sebe priam magnetickou silou duše poznačené veľkosťou, duše nábožensky nadané — medzi nimi nejedného protestanta, i mladých, zápalistých ľudí, ktorí sa rozhodia za grandióznosťou ducha, za všetkým alebo ničím, za katolicizmom stopercentným.

Aké zvláštne bývajú stretávania s knihami Bloyovými! Zväčša kýsi neznámy, sťa by náhodou, podstrčí knihu, ktorá tak schytí dušu prebratú, že skrsá priam neľudský hlad po knihe ďalšej. „Keď Vás Léon Bloy raz schytil, už Vás viac nepustí“ píše Karl Pfleger. Veru tak. Kniha za knihou, oslnenie za oslnením, až sa podlomia kolená pred kráľovstvom Ježiša Krista. Hej, padá sa na kolená ako slepý od narodenia, keď mu spadne blana a pravdepodobne sa čitateľovi dostane toho, čo sa tomu nedostávalo: prúd sĺz. Spraštia kĺby bytia a prelámu sa ľady polovičatosti, plytkosti, prostrednosti, naničhodnosti a pohodlnosti doterajšieho života.

Po citových prívaloch však nastáva vytriezvenie. Najmä, keď si človek nevie rady s bohatstvom, plnosťou, jadrnosťou a i samovoľnosťou Bloyových náhľadov i manierov. Najmä, keď by sa chcelo ostať pri citovom estetizovaní. Keď si prečítate „Sang du pauvre“, (Krv chudobného), alebo „Le salut par les Juifs“ (Spása skrze Židov), alebo „Dans les ténébres“ (V temnotách), azda vonkoncom tomu neporozumiete, lebo celé, obsah i forma, sa tak diametrálne líši od kníh, ktoré sa vám bežne dostanú do rúk, že tu niet poruke nijakého porovnania. Trocha svetla nám vari svitne po prečítaní „Le désespéré“ (Zúfalec), v románe autobiografickom. Tu sa vyskytne jeho slávne priezvisko „Kain Marchenoir“. Stanislav Fumel svoju knihu „Mission de Léon Bloy“ začína takto: „Túto postavu, temnejúcu na nebi počas búrky, ktorá sa zjavila tak hrozivo, lebo v sebe mala všetky bolesti, budeme volať Mária-Joseph-Kain Marchenoir. Toto meno nám lepšie objasní tajomstvo Léona Bloya.“ Nevedeli sme, čo a jak. Teraz sa nám však začína vynorovať, ktorej už narodenie sprevádzalo zjavenie sa Panny Márie v La Salette.

Léon Bloy narodil sa 11. júla 1846 v Perigueux. „Bol som druhý zo siedmich bratov a ty vieš (píše svojej žene r. 1891), že som bol veľmi nešťastné dieťa, ani nie tak pre tvrdú výchovu rodičov, za ktorých prosím, aby ich Boh oslávil vo večnosti, ale pre svoju výnimočnú náturu, pre ktorú som nebol schopný prijať ordinárne nevyhnutnosti.“ Nevidelo sa mu, že si ho bratia neuctia ako Jozefa Egyptského. Čo do „ordinárnych nevyhnutností“ chce Bloy povedať, že nijako sa mu nechcelo vyhovieť otcovmu želaniu, aby si zvolil praktickú životnú dráhu. Na toto bol klasicky neschopný. No pokúsil sa o to. Bol výpravcom Nord chemin de fer, ale, tuším, počas úradných hodín napísal „Krištofa Kolumba — Objaviteľa Globu“.

Ako osemnásťročný pomýšľal stať sa maliarom. Mal na to nadanie. Javí sa to na jeho premetaforizovanom štýle. — Po otcovej smrti sa vracia do Paríža. Študuje súkromne. Na výživu si dačo zarobí prepisovaním alebo usporadovaním literárnych príspevkov u veľkého spisovateľa Barbey ď Aurevillyho.

Bloy bol neschopný priučiť sa v škole niečomu, pre hrozný odpor k linonárovým spôsobom profesorov, ktorí ho pre jeho mlčanlivosť a plachosť ponechali na seba. Súkromne sa však naučil latinsky tak perfektne, ako by to bola jeho materčina. Keď ho potom navštívili kňazi z cudziny, ako to spomína o moravskom kňazovi Jozefovi Polákovi, hovoril s nimi plynne latinsky. V Paríži sa dáva do literatúry, je častým hosťom univerzitnej knižnice.

Bloy, duch naskrze intuitívny, výbušný, heroický, zapodieva sa s filozofiou, skláňa sa nad knihami. Ťažko si to predstaviť, lebo filozofia, aspoň tá knižná, diskurzívna, pre Bloya vôbec nebola a neskoršie i porobil o nej plno nehoráznych poznámok. Jacques Maritain, Bloyov krstný syn, duch typicky vážny, pomalý, rozvážlivý, prehrýzajúci sa cez systémy a píšúci cenné diela, poslal mu svoju knihu. V denníku „Na prahu Apokalypsy“ mu Bloy takto odpovedá: „Už je veru na čase, aby som sa ti ozval po zásielke knihy o Bergsonovi, no som nemálo v rozpakoch. Do čítania som sa dal až včera večer a priznávam sa, že na dvadsiatej strane som bol celkom ustatý. Všetko to, čo píšeš, je tak ďaleko odo mňa a kruté barbarizmy filozofickej reči sú tak proti srsti latinského spisovateľa. Ale čítáť budem ďalej, presvedčený, že nájdem tvoju dušu a že sa mi od teba dostane trocha svetla. No, začiatky sú tvrdé. Intuícia! Trvanie! Plané reči! Viem dobre, čo chceš, milý krstný synu, ale neviem, čo chce Bergson a asi nikdy to už nebudem vedieť, bo on sám to nevie. 466 strán o tom hlupákovi — to je úžasné. Tri alebo štyri slová, ba jediné by mu bolo stačilo.“

Ako vidíme, Bloy radšej použil o známom filozofovi slovo hlupák, ako by sa mal na 400 stranách piplať v blate, kým by sa našlo dajaké to farebné sklíčko. V Paríži, ako celkom osamel, stratil vieru a stál sa praktickým ateistom. Smysel pre náboženské povinnosti stratil vlastne už od puberty. Píše: „Mnoho rokov takto pominulo. Pýcha, Smyselnosť, Lenivosť, Nenávisť, Pohŕdanie a Hanobenie sa vo mne nashromaždily a dorastaly ku svojmu paroxyzmu. Boly časy — a bolo v to v predvečer Komuny — keď, nenávisť k Ježišovi a jeho Cirkvi bola jedinou myšlienkou môjho ducha a jediným pocitom môjho srdca.“ Tento prekliaty duševný stav prestal až stretnutím s Barbey ď Aurevillym, ktorý mal veľkolepé myšlienky o katolicizme, hoci ku sviatostiam nepristupoval. Bloy obrátil zrak smerom k svetlu. Dal sa do štúdia a už r. 1869 sa pozeral s nesmiernym údivom Pravde v tvár, ktorú mu nevedela priblížiť jeho matka, skoro svätica. Jeho skutočná konverzia sa stala v kostole sv. Genofevy (dnes Panthéon), kde sa so slzami díval na procesiu so Sviatosťou Oltárnou.

Dvojaká priepasť sa mu tu roztvorila: priepasť túhy a zúrivosti k stvoreným nehodnotám. Nič ho už neupútalo. Na jednej strane neprístupná Sláva, na druhej ohromná hlúposť a tuposť ľudská. Jedno nedosiahnuteľné, druhé nezničiteľné. Kresťanstvo mu dávalo záruku Večného života, ale za cenu strašnej tváre Ukrižovaného. Tvár Sudcu. Tak vykladá svoj stav v „Zúfalcovi“.

Odteraz každodenne pristupoval ku Stolu Pánovmu — ešte ani Pius X. nebol pápežom — pokladajúc to za nevyhnutný dôsledok života z viery. Ale čujte ďalej jeho veľkolepé neofytské pohľady: „Presvedčil sa (Marchenoir), že má do činenia s Pánom, ktorý sa dobrovoľne stal eunuchom a jeho nemluvnosť bola ustanovená dekrétom. S Pánom sviazaným a klincami pribitým a ducha vypúšťajúcim. — Poznával akúsi božskú nemohúcnosť, ushodnutú na čas medzi Milosrdnosťou a Spravodlivosťou, aby sa dosiahlo to, čo bolo a viac ako to, čo bolo.“

K zbožnosti si treba na každý spôsob spracovať celú hĺbku náboženského života. Prvým krokom k tomu je vecné vzdelanie a rozvinutie intelektu, ktorý si potom piaď za piaďou nadobúda hlboké pohľady do skutočnosti zemskej i božskej. Kto však hĺbku maskuje plytkou vrúcnosťou, skusuje v živote ustavičné nesrovnalosti. Diví sa a pohoršuje na epizodických malichernostiach, ktoré nijako nepatria k integrite života, a uchodia mu hlbšie a podstatnejšie súvisy. Nepochopuje božie myšlienky ani vo svojom živote, ani v minulosti, ani v budúcnosti. Je ako jeden z nerozumiacich. Kto však plnosť života hľadá v hlbké, musí sa prichystať na temnoty a tajomstvá, na záhadné paradoxy, na úzkosti a samoty. Veľa ráz nevidíme a nechápeme nič, sme bezradní a priam zúfalí, kým sa nám neprispôsobí duchovný zrak. To prispôsobovanie sa deje v mlčaní a v meditácii. Et tenebrae erant super faciem abyssi.

„Sme spasení len v nádeji“, hovorí sv. Pavol. Priam dogma nás ženie do hĺbky. Život je nám ustavične v sádzke a na vážke. Je križovaním bleskov, ktoré rúcajú zradu kvietizmu. Zdanlivá jasnosť je len podozrivým tichom pred búrkou. Naraz povstane človek, ako hlas volajúceho, ktorý sa posiela nato, aby prinášal boj a dával ľuďom meč do ruky. Takýto bol Léon Bloy.

Jeho život sa míňal po desať rokov vo vysokých meditáciách o podobenstvách Nového zákona. Z týchto exegetických štúdií skrsla v ňom myšlienka symbolizmu ľudských skutkov a aj symbolizmu dejín. „Zúfalec“ vykladá: „Obrátil sa teraz rozhodne k histórii. Sníval o tom, byť Champolionom udalostí, na ktoré sa treba dívať ako na božské hieroglyfy akéhosi Zjavenia, skrz symboly, zmohutnené tým druhým Zjavením.“ Opierajúc sa o suverénne tvrdenie sv. Pavla, že všetko vidíme iba ako by v hádankách, tento absolútny duch pevne uzatváral zo symbolizmu Písma na symbolizmus univerzu. Došiel k presvedčeniu, že ľudské skutky sbiehajú sa v nekonečnej syntaxe netušenej knihy, ktorú by bolo možno nazvať „Paralipomenami Evanjelia“.

Aby sa však vysvetlily medzery a motanina dejinných udalostí, ktoré podľa kresťanského ponímania by sa maly volať „božími gestami“, ľudia ich nazvali „náhodou“. A pre Bloya to bolo neznesiteľným rúhaním. „Bolo mu jasné, že nemožno byť a ani nazývať sa katolíkom, keď všetky deje nevysvetľujeme z Prozreteľnosti.“ Ako Boh svoju podstatu zjavil Mojžišovi v jedinom kryptograme „som, kto som“, tak aj „božie gestá“ budú v dejinách zhustené do jedinej myšlienky. „Pretože Boh na zemi pôsobí stále ad nutum, treba predpokladať skutok jediný, nepreskúmateľne lomený do prostredia tvorstva.... Pohľad jediného nekonečného gesta, odrazeného v nespočetnej viditeľnej rozmanitosti symbolov. Nech sa už tá magnetická ihla postaví na ktorýkoľvek bod, darmo sa rozkýve. Či to bola skaza Jeruzalema a či pražská defenestrácia, bod, na ktorom ihla zastane, je stredom všehomíra... Čo Prozreteľnosť napísala, do tradície národov hustou usadlinou krvi a horstvami mŕtvych, to napísala pre večnosť a nijaký nožík, ani svätokrádežná kyselina nevyškriabe ani jotu toho palimpsestu bolesti!“ Kryptogram Bolestí mu vysvetľoval históriu i Evanjelium chudobných. „Odtiaľ vychádzala neznáma tajnosť, ktorú by bol mohol pomenovať symbolikou Sĺz.. Mala sa stať rečou, ktorou hovorí Boh.“ Bolesť je medzivládie medzi Spravodlivosťou a Milosrdenstvom. Je kritériom Boha na zemi a kľúčom na vysvetlenie života.

Druhým činiteľom prehlbovania života bolo Obcovanie svätých, ktoré spájal so slobodou ľudskou.

„Naša sloboda je rovnováhou sveta. Pochopme to, aby sme nežasli nad tajomstvom Reverzibility, ktorá je filozofickým menom veľkej dogmy a Obcovaní svätých. Každý človek, vykonávajúci slobodný skutok, premieta svoju osobu do nekonečna. Kto chudákovi dáva halier s nevôľou, hľa, halier ten preráža chudobného dlaň, padá cez zem, prevrtáva slnko, letí oblohou a špatí všehomír. Kto nečistý skutok koná, zatemní azda tisíce sŕdc, ktoré ani nepozná, ktoré sú však sním veľmi tajomne spojené, ktorým bolo treba, aby ten človek bol čistý, ako hynúcemu pútnikovi pohár vody z Evanjelia. Milosrdenstvo spieva pre nebo hymny od Adama až do konca vekov, Lieči nemocných, teší zúfalých, utišuje búrku, vykupuje zajatých, obracia neveriacich, hľadajúcich privádza k cieľu. Všetka filozofia kresťanstva väzí v nevyspytateľnosti slobodného skutku. Keby Boh všemohúci chcel urobiť, čo nikdy neurobil: zničiť jediného človeka, je pravdepodobné, že stvorenie by sa obrátilo v prach. — Ale čo Boh nemôže urobiť, keďže ho púta vlastné milosrdenstvo, môžu urobiť slabí ľudia svojou slobodou ako zadosťučinenie za svojich bratov: zomrieť svetu, zomrieť sebe a zomrieť, ako by sme povedali — Bohu. — Hľa, čo môžu urobiť kresťania, keď praští a škrípe stará armatúra zemská nemajúc temer ani sily zniesť hriešnikov ...“ (Zúfalec).

Symbolika všehomíra a tajomstvo slobody sú dve ohniská, ktorých svetelná hra sa odráža vo všetkých jeho dielach. Veľkolepé koncepcie jeho sú tak príkre, že sa nám, zmäkčeným potomkom, vidia priam smutnými. Kresťanskej priemernosti platí jeho veľký boj. V boji tom aj v súčasnosti má veľa pomocníkov: Berdjajev, Florián, Hello. Proti mentalite spokojnosti s vykonaným málom, ktorá sa tak podstatne protiví duchu služobníka božieho. Slobodní sme len, keď sme nad zákonom a teraz má prísť rozlet lásky. Bloy bol vo vyššej sfére doma a napísal, čo tam videl a urval. Málo ľudí sa ta dostáva a ešte menej ich hovorí o tom. Svätí mlčia. Léon Bloy sa nám preto vari pozdá zvláštny, exkluzívny, esoterický a neviem ešte aký. No svedčil len o tom, čo videl a čo zakúšal ako najmohutnejšiu skutočnosť. Nepochopili ho ani mnohí priatelia a Bolya bolelo, že ho opustili. Na psote ho nechali aj takí, ktorým bol pomohol ku svetlu. Sfackoval ich zato, keďže bol temperamentného ducha. Bol bojovníkom telom i dušou. Bojovník však údery dostáva a údery aj vracia. Úderami svojimi však chcel predovšetkým ľudí zburcovať z duševnej pohodlnosti — najmä tých, na ktorých poznal znamenie veľkosti — pre ambície Večnosti. Neznášal, aby sa ľudia uspokojovali s grádom priemernosti, na ktorej sa práve nachodili. Nepochopoval, že sa neusilujú ďalej, že nebúši v nich božská iskra. Najmä na svojom lživo patetickom, liberálno meštiackom storočí mal čo burcovať. Bloy dvíhal ľudí do krážov slobodných, krásnych, kráľovských činov. Do duchovnej aristokrácie kresťanskej, medzi sbory „gens sancta, regale sacerdotium, populus acquisitionis“. Vždy a všade vztýčuje ideál životnej služby: Deo servire regnare est (Postcommunio z missa pro pace). Keď sa aj za každodenný chlieb musí pracovať do úmoru labor improbusom, jednako, kresťan má vo svojom živote kraľovať. Neostávať iba plateným sluhom, ale byť suverénnym domácim v Kráľovstve Božom, ktoré začína slobodou nad zákonmi. Ľuďom tohto sveta sa títo vari pozdajú rojkami, čudákmi, bláznami, hlupákmi. No Bloy s odvahou prijíma tento názov. Zavše sa skrýva za svojho chudáka Marchenoira:

Pre úplnosť treba ešte pripomnúť zo života Leóna Bloy niektoré udalosti.

Až neskoriše mu doň vstúpila žena. Plachosť a chudoba ho dobre chránily. Stretnutie s Máriou Roulatovou je veľmi významné. Raz došiel na obed do svojej obvyklej reštaurácie. Zrazu pristúpila k nemu prostitútka a chcela ho zvábiť. Bloy si poutieral ústa a odvrkol: Slečna, sklamali by ste sa, ja nespím. Zaplatil a viac sa tam neukázal. Až za mesiac, vracajúc sa neskoro domov, našiel bezočivú prostitútku, pravda, premenenú na kajúcu Magdalénu, učupenú pri svojich dverách. Po poslednom výstupe poznala v Bloyovi zvláštneho človeka, vstúpila do seba, usporiadala svoju dušu sv. spoveďou, predala, čo nadobudla svojimi manévrami a rozdala chudobným, aby ju už nič neupomínalo na minulý život. K Blbyovi prišla, lebo bez neho, stotožňujúc ho priam so Spasiteľom, nemohla žiť. Riadne ju začal vyučovať, vykladať jej základné pravdy katechizmu, priúčal ju denne chodiť na sv. omšu a na sv. prijímanie, priúčal ju čítať Písmo sväté a rozjímať.

Prostý katolík pozná povznášajúce osvieženie duše: púť. Bloy konával so svojou neofytkou púte k význačným miestam a bol aj na La Salette, kde sa Matka Božia bola zjavila dvom pastierom počas prvých nešpôr sviatku Sedmibolestnej Matky Božej, 14. septembra 1846. Bloya sem tiahly slzy Matky, ktorými sa pred deťmi žalovala, ako ju bolia rúhania a znesväcovania nedieľ.

Na La Salette sa Bloy stretol s apoštolom spomenutého zjavenia, s abbé Tardif de Moidrey. Naučil sa od učeného kňaza zvláštnemu spôsobu sublímnej meditácie, ktorú odvahou svojho génia zdokonalil. „Marchenoir mal od neho to najlepšie, čo intelektuálne mohol získať. Nebohý mu vyložil podivnú metódu svätého vysvetľovania, ktorá sa stala čoskoro všeobecnou algebrou v horiacom ohnisku toho sústreďovateľského ducha. Žiak, robustnejší ako učiteľ, vášnivé zachytil žiarivý esoterizmus integrálnej božskej Krásy, ktorú bojazlivý apoštol, od prírody menej vznetlivý, obmedzoval na túžbu s rezignovanou spanilosťou svätca.“

Žiačka pokračovala intenzívne v duchovnom živote. Zvlášť pekné svety sa otvorily jej duchu, keď ju Bloy oboznámil s Moydreyovým spôsobom. Sám Bloy sa divil nad vrúcnosťou a hĺbkou, ktorú predovšetkým pripisoval jej prostote. Mária sa modlievala celé noci a Bloy nám dáva tušiť, že mu sverila neslýchané tajomstvo, o ktorom nemal nikomu hovoriť. Nik sa to nedozvedel. No Stanislav Fumet myslí, že to bolo tajomstvo jeho poslania vo svete: privádzať poblúdené ovce do pravého košiara, a asi to má na mysli, keď Mária Roulatová hovorí v „Zúfalcovi“... „vy teda, môj priateľ, neviete, kto ste, nevidíte nič a sa nedovtipujete. Povolanie zachraňovať iných, aj pri vašej biede, spravodlivý smäd, ktorý vás stravuje, pohŕdanie, ktoré z vás robí poskribovaného, toto všetko vám nehovorí nič, vám, ktorý čítate v myšlienkach histórie...“

Do Paríža prišla dcéra dánskeho básnika Johanna Moebecha. Bola raz na večierku, na ktorom Bloy počúval celkom ticho, súc poznačený zvláštnou fyzionómiou svojho duševného stavu. Mladá návštevkyňa si všimla robustného muža, ktorého výzor by bol fascinoval aj divé šelmy. Spýtala sa prítomných, kto je to. Odpoveď bola: Žobrák. — Po tom nasledovaly listy a duševné oboznámenie. Vyučil ju v náboženských pravdách. Odriekla sa protestantstva a o rok si ju vzal za ženu. Odteraz Bloy žil bez väčších otrasov, pritom, pravda nikdy nemal zaistený kus chleba, lebo nebol schopný „zradiť“ seba. V tom čase napísal veľa kníh, z ktorých honoráru vlastne žil: Femme pauvre, Salut par les Juifs, sang du pauvre, Ľ ame du Napoléon, Dans les ténébres. Ťarchu dňa i odozvu duchovných udalostí uložil do svojich slávnych členníkov, v ktorých dopovedal to, čoho sa čitatelia v knihách nemohli dovtípiť.

Vo farských zvestiach Bourg-la Reine z decembra 1917 stojí toto: „6. novembra bol poctený cirkevným pohrebom pán Léon Bloy, -71 ročný... Medzi mŕtvymi, ktorých pochovanie oznamujeme, nech je nám dovolené zmieniť sa o pánu Léonovi Bloyovi, mohutnom a pôvodnom spisovateľovi, zanechavšom veľký počet diel. Iní prehovoria o verve jeho polemiky, o hodnotách jeho štýlu, ktorý vzbudzoval obdiv u ľudí literárne vzdelaných, i u jeho protivníkov. My však hovoríme o presvedčenom kresťanovi, ktorého sme vídali pri Stole Pána až do chvíle, keď premožený nemocou, nútený bol vzdať sa vychádzky z domu. — Mal mnohých priateľov, konvertitov. Jeden z nich im povedal deň po jeho pohrebe: „Sme mnohí, čo sme sa, vďaka jemu, z ďaleka vrátili.“ Keď sa aj našlo nejaké násilné zveličenie v jeho reči, Boh prijme všetko dobré, ktoré urobil, i to, ktoré chcel urobiť“ — — Toľko Bloyov farár.

Koho knihy Léona Bloya nepovedú k Bohu a nesotia na kolená, neboly preň písané. Taký nepochopí nič a nech radšej knihu ticho odloží. Na Slovensku nevyšlo ešte ani jedno jeho dielo, úfam však, že sa to v krátkom čase stane. — Až po vypuknutie terajšej vojny prichodily z Francúzska zprávy, že sa poslanie diela Léona Bloya utešene uskutočňuje. Inteligencia opúšťa stojaté vody mravného a svetonáhľadného kunktátorstva. Bloy je ohnivým znamením nad naším časom, volajúcim k Metanoie v dvanástej hodine duchovného Adventu.

Text prevzatý z časopisu Kultúra 12/1942, digitálnu úpravu prevedená Dominikánskou knižnicou

Súvisiace články:

Kostol Santissima Trinita dei Monti - utočisko bretónskych šuanov
Kostol Santissima Trinita dei Monti - utočisko bretónskych šuanov 22. 10. 2022
Transmutácia neonacistov v Toulouse
Transmutácia neonacistov v Toulouse 25. 03. 2012
„Odpor nie je nikdy márny!“ Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique
„Odpor nie je nikdy márny!“ Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique 16. 12. 2020
Tvárou k novým skúškam – list Jeana Ousetta zúfalému odpadlíckemu katolíkovi
Tvárou k novým skúškam – list Jeana Ousetta zúfalému odpadlíckemu katolíkovi 18. 09. 2022
O pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny
O pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny 18. 08. 2022
Tradicionalistiké benediktínske opátstvo v Le Barroux nepozná krízu povolaní
Tradicionalistiké benediktínske opátstvo v Le Barroux nepozná krízu povolaní 03. 08. 2022
St. Gallenská mafia a synodalita: „Je treba postupovať jemne, ale pevne a vytrvalo.“
St. Gallenská mafia a synodalita: „Je treba postupovať jemne, ale pevne a vytrvalo.“ 01. 11. 2021
Kardinál Billot – integralista a bojovník proti modernizmu až do konca
Kardinál Billot – integralista a bojovník proti modernizmu až do konca 10. 08. 2022

Z archívu:

Štúdia realizovateľnosti

z dňa 13. júl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Cirkev otvorená pre každého?

z dňa 14. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Omyly neokatolicizmu

z dňa 30. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­