S blížiacim sa sviatkom Krista Kráľa vyvstáva opäť zásadná otázka, na ktorú ak odpovieme kladne, tak spochybníme celú liberálno demokratickú ideológiu, na ktorej stojí a padá moderná sekulárna viera: má katolícka Cirkev právo a povinnosť vyžadovať od svetskej moci, aby prijala učenie Cirkvi za základ vládnutia? Obrazne povedané: má sa svetská moc podriadiť vláde Krista Kráľa? Bohužiaľ, na túto otázku odpovedajú aj tzv. „konzervatívni“ katolíci negatívne. Súc nasiaknutí duchom liberalizmu a demokratizmu skrz naskrz, odkojení od detstva pravidelným prikladaním k sekulárnemu propagandistickému prsníku Matky Demokracie, nedokážu odpovedať inak, ba akákoľvek iná predstava než je pluralitný náboženský veľtrh, s indiferentnou vládou na čele, im pripadá chybná a zastaralá.
A pritom ešte bl. Pius IX. blahej pamäti jasne uvádza vo svojom Sylabe omylov z roku 1864, ako 55 bludný výrok v poradí: „Cirkev má byť odlúčená od štátu a štát od Cirkvi“.
Nemyslí sa tu pritom odlúčenie ekonomické, ako sa to dnes snažia prezentovať tí, ktorí sú proti „odlúčeniu“ a majú pritom na mysli len to čo bolo vo vzťahu štátu k Cirkvi podružné – jej financovanie. Cirkev sa totiž dokázala v minulosti financovať sama a mala dosť svojich zdrojov na to, aby ešte naopak štátu prispela a pomohla. Myslí sa tu spolupráca a povinnosť ideová. Reč je o povinnosti panovníkov prijať pravú vieru za základ svojej politiky a napomáhať správou vecí štátnych spáse občanov.
Trpké zistenie teda znie, že väčšina katolíkov zrejme verí bludom, ktoré tvrdia, že štát má byť neutrálny pokiaľ sa náboženstva týka a nemal by sa riadiť jedinou pravou vierou. A to na strane tak kléru, ako aj laikov. Presne v tomto poradí. Pretože inovácia toho, v čo museli katolíci kedysi povinne veriť – v povinnosť štátu pridŕžať sa pravej viery – prišla k nim zhora.
Pápež Lev XIII., z ktorého hojných encyklík poznáme trestuhodne len neustále zdôrazňovanú Rerum novarum, vydal v roku 1885 encykliku Immortale Dei, ktorá býva v podtitule uvádzaná ako encyklika O kresťanskom štátnom zriadení. V nej sa jednoznačne, explicitne a záväzne učí, že medzi štátom a katolíckou Cirkvou má vládnuť symbióza a že štáty a vládcovia majú rovnakú povinnosť ako každý človek na Zemi prijať pravé učenie, potrebné na spásu duše.
V tejto encyklike sa blahobyt hmotný, primerané občianske slobody, morálna kultivovanosť a celkvo dobré štátne usporiadanie, odvodzuje od nasledovania duchovnej nadstavby štátu, tvorenej Cirkvou a jej učením. Opustenie kresťanského a katolíckeho vedenia štátov, je ukázané ako blud a zlo, s následným úpadkom a rozkladom. Ako môžeme pozorovať dnes v priamom prenose, na vlastné oči.
Avšak napriek tejto, ale aj ďalším jednoznančným encyklikám, akými sú napríklad Quas primas z roku 1925, od Pia XI. s podtitulom O Kristovi Kráľovi, alebo Quadragesimo Anno z roku 1931, sa myšlienky súčasných katolíkov, a to dokonca aj tých, ktorí sa považujú za „konzervatívnych“ a „tradičných“ utiekajú k „slobodnej“ súťaži ideí a náboženstiev, nad ktorými ako „nestranný“ sudca, pán a kontrolór, bdie sekulárny štát, nemajúci voči pravému náboženstvu žiadne povinnosti.
Podľa amerikanistickej herézy a podľa sentimentálnej viery Jacquesa Maritaina, je očakávané víťazstvo dobra a katolíckej pravdy ponechané na volebnú súťaž a zásah štátu v prospech ochrany a presadzovania katolíckej viery, je sám vnímaný paradoxne ako blud a popretie dobre spravovanej spoločnosti. Pritom v encyklike Quas primas (O Kristovi Kráľovi) jasne stojí: „...tak súkromné osoby, ako i štátne inštitúcie a vládnuce osoby sú viazané povinnosťou verejne Krista uctievať a byť mu poslušní. … Pretože Jeho kráľovská ctihodnosť vyžaduje, aby celý občiansky život bol zriadený podľa Božích prikázaní a kresťanských zásad, a to ako v zákonodarstve, tak v súdnictve i vo výchove mládeže podľa zdravej náuky a neporušenejmravnosti.“
Poznávame v súčasnej legislatívnej sodome tento ideál? Poznávame vo výchove mládeže uctievanie Krista Kráľa? Pripomínajú túto povinnú úctu vládcom, politikom a verejným činiteľom naši pastieri? Domáhajú sa práva Cirkvi určovať duchovnú náplň štátu?
Alebo skôr opakujú liberálno demokratickú frazeológiu, naštudovanú na občianskej výchove sekularizovaného školstva? Či ju dokonca, bez ohľadu na fakty encyklík, ktoré nestratili nič na svojej záväznosti, presadzujú ako lepšiu, pokrokovejšiu a „vývoju“ Cirkvi zodpovedajúcu alternatívu k zastaranému a „tmárskemu“ katolíckemu učeniu?
Samozrejme to všetko a ešte trochu navyše: kresťanom sa odporúča klasické, hegelianizmom inšpirované riešenie – kapusta celá a cap nažratý – čiže, tváriť sa že stojíme plne na pozíciach učenia, len ho teraz po novom a správne interpretujeme. Platia teda aj staré encykliky, a zároveň aj interpretácia a prax, ktoré ich popierajú.
Beda tomu, kto by sa opovážil povedať, že milovníci pokroku v Cirkvi odporujú tradícii, ten bude okamžite obdarený biľagom „pelagianizmu“ a „nenávistníka“. Oni len interpretujú tradíciu v duchu hermeneutiky kontinuity tak, aby sa do tej tradície zmestili aj veci, ktoré jej na prvý pohľad odporujú, ale na druhý a tretí už nie. A tí čo aj po treťom pohľade zle vidia, nech si dajú vyšetriť oči, a zrejme aj pamäť a rozum.
Prihlásiť sa k autentickému Kristovi Kráľovi, ako nám ho prezentujú encykliky Gregora XVI., Pia IX., Leva XIII., Pia X., a ďaľších pápežov, dnes znamená poprieť ideologické zázemie liebrálnej demokracie. Sú pripravení „konzervatívni“ a „tradiční“ katolíci domyslieť toto poprenie do dôsledkov? Sú ochotní odmietnuť ideológiu, ktorá im pripadá dostatočne pohodlná v styku s ich sekulárnymi priateľmi a rodinnými príslušníkmi?
V praxi by prihlásenie sa k vláde Krista Kráľa znamenalo aj zavedenie cenzúry, trestanie pornografie, štátom garantovanú ochranu katolíckej Cirkvi a jej učenia, i verejné prihlásenie sa politikov ku Kristovi Kráľovi. Nezľakli by sa tejto vízie, plne zodpovedajúcej katolíckej predstave kresťanského štátu, ako nám ju zanechali velikáni Cirkvi počnúc sv. Augustínom, cez sv. Tomáša Akvinského až po predstaviteľov katolíckej kontrarevolúcie 19. storočia? Neutiekli by radšej niekam ďaleko, aby nemuseli svedčiť pred nekatolíkmi, že my sme dedičmi stredovekej Európy, jej štátneho zriadenia a sme povinní hlásať o nich pravdu?
Boh sa nás však nebude pýtať či sme šírili demokraciu a pluralitu. Opýta sa nás či sme stáli pod zástavou Krista Kráľa.
