Náš Spasiteľ a Pán Ježiš Kristus vymedzil jediný spoľahlivý smer vedúci do Jeho večného kráľovstva, ktorý Jeho Cirkev musí strážiť. Významné miesto v tomto katolíckom učení má náuka o kráľovskej vláde Pána Ježiša Krista. Súčasný stav modernej kresťanskej civilizácie a Cirkvi je príkladom tragických dôsledkov šialeného povstania človeka proti Božskému Kráľovi, ktorý vládne celému vesmíru, a človek nemôže Ho zvrhnúť z Jeho trónu nikdy.
Ľudská snaha o zbavovanie Spasiteľa Jeho kráľovských práv vo vzťahu k pozemskému svetu je proces prebiehajúci najmä v posledných desaťročiach, a zasahujúci negatívne nie len spoločnosť, ale aj Cirkev. Súčasné časté prejavy návratu človeka do bahna hriešneho pohanstva vedú tohto človeka nevyhnutne aj k strácaniu posledných zvyškov zdravého rozumu, ktorému pravá viera v pravého Boha nemôže odporovať. Tieto smutné obrazy sú prirodzeným dôsledkom všeobecného povstania ľudstva proti Ježišovi Kristovi Kráľovi, a proti Jeho kráľovskej vláde.
Pán Ježiš Kristus Kráľ podľa tradičnej katolíckej náuky
Pápež Pius XI. vo svojej encyklike Quas primas, zo dňa 11. decembra 1925, ponúka vynikajúci prameň katolíckej náuky pre správne pochopenie významu kráľovskej vlády Spasiteľa. Súčasnosť zasiahnutá prenikaním bludov a heréz do katolíckeho sveta a Cirkvi, prejavuje sa aj narastajúcim spochybňovaním reálnych právomocí Spasiteľa vo vzťahu k životu človeka a spoločnosti. Je potrebné poukázať aspoň na niektoré kľúčové skutočnosti zmienené v predmetnej encyklike.
(Socha Ježiša Krista Kráľa, Poľsko, Lębork.)
Ježiš Kristus je nazývaný Kráľom v prenesenom zmysle na základe všeobecnej a dávnej tradície vyplývajúcej zo skutočnosti, že len On má Najvyššiu Dokonalosť, ktorou vyniká nad svoje stvorenie. Ježiš Kristus je kráľom ľudského rozumu. A to nie len pre rozsah Svojho poznania, ale skôr preto, že On je Pravda sama, a preto každý smrteľník ľudského rodu musí od Neho pravdu čerpať a poslušne prijímať.
Ježiš Kristus je kráľom ľudskej vôle. A to nie len preto, že ľudská vôľa je v Ňom dokonale podrobená Jeho najsvätejšej Božskej vôli, ale najmä preto, že Ježiš Kristus Sebou Samým inšpiruje a opanúva našu slobodnú vôľu, a tým nás všetkých podnecuje k najušľachtilejším skutkom. Ježiš Kristus je kráľom ľudských sŕdc. Vďaka svojej láske presahujúcej každé poznanie a pre svoju miernosť a láskavosť, ktorými priťahuje duše k sebe.
Anjeli a ľudia majú sa klaňať Ježišovi Kristovi nie len ako Bohu, ale majú Ho tiež poslúchať ako Človeka, a podriadiť sa aj Jeho zvrchovanému pozemskému panstvu, pretože z hypostatického spojenia má moc nad všetkým tvorstvom. Spasiteľovo kráľovstvo je hlavne duchovného pôvodu, a stojí ako jediné kráľovstvo proti Satanovmu kráľovstvu a silám temnoty. Človek nesmie upierať Spasiteľovi zvrchované panstvo nad akýmikoľvek občianskymi záležitosťami, pretože On dostal od Boha Otca úplnú právnu moc nad stvorením, a všetko podlieha Jeho súdu.
Pápež Pius XI. konštatuje:
Avšak zvrchovanej kráľovskej moci nášho Vykupiteľa podliehajú všetci ľudia. S radosťou o tejto veci uvádzame slová Nášho nesmrteľného predchodcu pápeža Leva XIII. - Jeho zvrchované panstvo nevzťahuje sa len na národy vyslovene katolícke, ani nie len na tých, ktorí prijali krst, a tým právne spadajú do Cirkvi, alebo boli by zvedení z cesty bludnými názormi, alebo boli by odlúčení od spoločenstva s ňou schizmou, ale Jeho kráľovská moc vzťahuje sa bez výnimky tiež na všetkých tých, ktorí kresťanskú vieru nemajú, takže celé ľudské pokolenie podlieha moci Ježiša Krista - . (1)
Demokracia ako modla pre moderný svet
Demokracia je pojem, ktorého význam je veľmi variabilný a široký v dejinách. Jedna z charakteristík uvádza, že demokracia je vláda ľudu, a predstavuje pôvodne v gréckom myslení štátnu formu, v ktorej ľud sám vykonáva politickú moc, na rozdiel od vlády jednotlivca (monarchia), alebo určitej skupiny (aristokracia) a rôznych úpadkových foriem (tyrania, oligarchia, ochlokracia). (2).
Winston Churchill (1874 - 1965), britský politik, premiér, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, a slobodomurár, podporoval vytvorenie Spojených štátov európskych, a bol oddaný myšlienke európskej integrácie. Slobodomurársky zdroj uvádza, že W. Churchill bol v slobodomurárskej lóži United Studholme Lodge No. 1591 v Londýne, v roku 1901, a bol povýšený na majstra v slobodomurárskej lóži Rosemary Lodge No. 2851, v roku 1902. (3).
(Fotografia Winstona Churchilla)
W. Churchill je autorom výroku, ktorý používajú všetci budovatelia súčasného globalizovaného Babylonu pri šírení všeobecnej vzbury proti Spasiteľovej spoločenskej vláde. Mohli by sme ho chápať ako každodennú modlitbu moderného demokrata k svojmu božstvu. Slávny výrok znie: „Demokracia je najhoršia forma vlády, okrem všetkých ostatných, o ktoré sa občas ktosi pokúšal.“. (4).
Po odstránení rafinovanej, avšak len predstieranej kritiky demokracie v tomto výroku, vyvolávajúcej zdanie objektivity, a vyjadrenej slovami „najhoršia forma vlády“, skutočný zmysel tohto výroku je jednoznačný: „Demokracia je najlepšia forma vlády“. Rafinovanosť a predstieranie je typickým prejavom revolúcie a jej hesiel, ktoré zasiahli Cirkev a svet, aby odviedli svoje obete od Spasiteľa a od Jeho spoločenskej vlády.
Každodenná povinná modlitba k demokratickému božstvu bola šírená zo všetkých kazateľníc pokrokového sveta v posledných desaťročiach. Človek v pozícii demokrata požaduje vypočutie tejto modlitby, a teda aj presadenie svojich vlastných predstáv o svete a o Cirkvi, keďže tento človek počuje neustále, že on sám je pôvodcom všetkej moci.
Tradičná Cirkev a demokracia v podozrení
Pápež Lev XIII. vydal encykliku Graves de communi re, o kresťanskej demokracii, zo dňa 18. januára 1901. Pápež v predmetnej encyklike zakázal používať pojem kresťanská demokracia v politickom zmysle, ktorý by popieral potrebu hierarchie v spoločnosti a v štáte. Kresťanská demokracia ako pojem má mať len sociálny a etický význam ako akcia prirodzených elít na zlepšenie života chudobných ľudí. (5).
Pápež svätý Pius X. v encyklike Notre charge apostolique, zo dňa 25. augusta 1910, proti bludom hnutia Sillon, poukazoval na pápeža Leva XIII. a na jeho encykliku Graves de communi re. Pápež svätý Pius X. vo svojej encyklike zdôraznil a zopakoval postoj pápeža Leva XIII., ktorý odsudzoval taký druh demokracie, ktorá sa stupňuje k zvrátenosti, priznávajúcej suverenitu ľudu v spoločnosti, a potláčajúcej jednotlivé spoločenské triedy s cieľom dosiahnutia rovnosti všetkých stavov. Cirkev priznáva národom právo zvoliť si formu vlády podľa vlastných názorov, záujmov, potrieb a tradícii. Nerovnosť stavov nemožno považovať za nespravodlivosť.
Katolicizmus nie je viazaný na určitú formu vlády, teda ani na demokraciu. Považovať demokraciu za jedinú vládnu formu spôsobilú vybudovať spravodlivosť je nespravodlivé voči ďalším vládnym formám. Katolícke stanovisko zdôrazňuje, že právo vlády pochádza od Boha, ako prirodzeného a nutného pôvodcu, t. j. zhora, a nie od ľudu, t. j. zdola. Vladár môže byť ustanovený aj rozhodnutím ľudu, resp. voľbou, avšak voľba neprenáša na neho autoritu vlády, neprenáša na neho moc, ale určuje len osobu, ktorá má ju užívať. Ak ľud považuje sa za majiteľa moci, autorita sa rozplynie, a prestáva existovať zákon v pravom zmysle slova a poslušnosť. (6).
Cirkev rešpektovala a uznávala existenciu rôznych štátnych foriem, t. j. monarchie a republiky, avšak vždy so zreteľom na spoločný pôvod cirkevnej moci a svetskej moci, ktoré pochádzajú obe od Boha. Štát teda odvádza pôvod svojej moci od Boha, a nie od množstva ľudí, ktorí v žijú v tomto štáte. (7).
Svetská vrchnosť je povinná starať sa o mravno-náboženskú výchovu občanov a potláčať všetko, čo ohrozuje túto výchovu (neverecká a nemravná literatúra, nemravné obrazy, a pod.). Mravnosť má svoj základ v katolíckom náboženstve, a preto tam, kde toto náboženstvo upadá, tam upadá aj mravnosť. (8).
Moderná Cirkev a vítanie demokracie
Demokracia bola pozvaná aj do modernej Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) privítal demokraciu v podobe dovtedy neslýchaného vypočúvania nositeľov nekonečných požiadaviek „Božieho ľudu“, s ktorým začal splývať následne aj „nekatolícky ľud“. Nekatolíci získali „demokratické oprávnenie“ formovať podobu Cirkvi a radiť pri prestavbe jej kľúčových prvkov, najmä liturgie. Proces prebiehal pod rafinovanou zámienkou „aktualizovanej pastorácie“, resp. aggiornamenta, a v záujme podpísania mierovej zmluvy s celým pokrokovým, „demokratickým svetom“.
Katastrofálne dôsledky klaňania sa demokratickej modle možno vnímať v súčasnej Cirkvi v rôznych oblastiach. Možno poukázať najmä na výrazné oslabenie mocenskej autority pápeža a biskupa v rámci demokratickej kolegiality. Moc prepožičaná Božským právom pápežovi a biskupovi bola odovzdaná v značnej miere kolektívnym orgánom s rozhodovaním na základe hlasovania. Postavenie farára a kňaza výrazne oslabili rôzne „demokratické orgány“, laické komisie a rady, ktoré modernému pastierovi diktujú, aká je predstava „Božieho ľudu“, ktorá stala sa pre neho novým prikázaním.
Tragikomickým dôsledkom tohto útoku na Spasiteľovu vládu nad svetom a nad Cirkvou, je konanie predstaviteľov Cirkvi v súčasnosti. Títo pastieri v rámci „demokratickej synodality“ pýtajú sa svojich oviec, ako majú viesť zverené stádo, podľa jeho aktuálneho želania. Nemožno sa čudovať modernému katolíkovi, že akékoľvek myšlienky na alternatívu voči súčasnej diktatúre liberálnej demokracie vyvolajú v ňom výčitky svedomia kvôli „extrémizmu“, ktorý vyjadruje zhrnutie všetkých hriechov proti demokratickému božstvu. Napriek tomu, že súčasný globalizovaný Babylon stále viac podobá sa na Sodomu. Každodenná kázeň globalistických kňazov a kňažiek o dobrej demokracii a o všetkom inom ako o zlej diktatúre, modernému katolíkovi poskytne ďalšiu silu budovať zjednotený svet podľa W. Churchilla a jeho slobodomurárskych spolupracovníkov.
V zmysle postojov jednej súčasnej vrcholovej globalistickej kazateľky, pôsobiacej na Slovensku, moderný katolík mal by byť taktiež pripravený voči tomuto novému svetu „citlivo vnímať jeho potreby“. Problém spočíva v tom, že tieto potreby zjavne odporujú vôli Pána Ježiša Krista Kráľa.
Pápež Pius XII. postavil katolícku Cirkev do protikladu k Organizácii spojených národov, (ďalej len „OSN“), ako vzoru medzinárodnej organizácie, keďže len Cirkev môže byť prameňom autentického práva, a pravých hodnôt. Jezuitský časopis Civiltá Cattolica za pontifikátu pápeža Pia XII. odsúdil inštitučnú nejednoznačnosť OSN, ktorá prijala Zväz sovietskych socialistických republík do Bezpečnostnej rady s právom veta, ale vylúčila katolícke Španielsko, ktoré odsúdila na svojom druhom zhromaždení. OSN zlyhalo aj pri sovietskej invázii do Maďarska v roku 1956, t. j. zlyhávala podobne ako Spoločnosť národov v predchádzajúcom období. (9).
Moderné Slovensko zriekajúce sa spoločenskej vlády Spasiteľa
Pápež blahoslavený Pius IX. v encyklike Quanta cura, zo dňa 8. decembra 1864, odsúdil odluku Cirkvi od štátu ako blud, ktorý škodí spoločnosti a Cirkvi. Prílohou tejto encykliky je Syllabus errorum, t. j. sylabus, resp. zoznam, 80. hlavných bludov, resp. omylov, škodiacich spoločnosti a Cirkvi., v ktorom zmienený blud je uvedený pod číslom 55: „Cirkev má byť odlúčená od štátu a štát má byť odlúčený od Cirkvi.“. (10)
Ústava Slovenskej republiky, z roku 1939, konštatuje: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát. ( ... ). Slovenský štát je republikou. Hlavou štátu je volený prezident.“. Predmetný dokument poukazuje na Boha aj v texte prísahy pre jednotlivých predstaviteľov najvyšších štátnych orgánov (prezident, vláda, snem, štátna rada): „Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho“, „Tak mi Pán Boh pomáhaj!“. (11)
Ústava Slovenskej republiky, z roku 1992, konštatuje: „V zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva, ( ... ). Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. ( ... ). Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“. (12).
Všeobecne rozšírený blud odluky Cirkvi od štátu má významné miesto v procese mravnej deštrukcie národov. Tieto národy dostali sa následne do područia globalistických inštitúcií s protikatolíckym pôsobením, založeným na schvaľovaní hriešnych postojov človeka. Tento heretický prístup akceptuje mnoho predstaviteľov modernej Cirkvi, ktorá snaží sa držať krok so svetom. Výrazný rozdiel v prístupe štátu k spoločenskej vláde Spasiteľa možno vnímať z vyššie uvedených ústavných textov Slovenskej republiky z roku 1939, a Slovenskej republiky, ktorá vznikla v roku 1993. Tendencia postupného schvaľovania hriešnych postojov človeka a zbavovania Spasiteľa Jeho kráľovských práv je zjavná aj v prípade súčasného právneho poriadku Slovenskej republiky, podriadenej štruktúram Európskej únie, a ďalším globalistickým inštitúciám.
Výrok W. Churchilla, slobodomurára, adorujúci demokraciu, stal sa novým prikázaním pre predstaviteľov modernej Cirkvi a pre moderných politikov. Dôsledkom je aj všeobecný zákaz šírenia tradičného katolíckeho postoja k slobodomurárstvu, najväčšiemu nepriateľovi spoločenskej vlády Spasiteľa.
Slovenská republika z roku 1939 bola štátom, v ktorom boli zatvorené slobodomurárske lóže. Možno práve v tom spočíva hlavný zdroj mediálne šírenej nenávisti k tomuto štátu a k jeho predstaviteľom. Človek zasiahnutý dedičným hriechom je príliš zraniteľný na to, aby mohol byť neobmedzeným pôvodcom akýchkoľvek noriem, nezávisle na spoločenskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa. Demokratická modla v tomto zmysle zostane falošnou modlou aj v prípade, ak trúfalo nazýva seba ako kresťanská. Skutočnosť, že práve mnohí tzv. kresťanskí demokrati napomohli významne pri výstavbe súčasného globalizovaného Babylonu, v ktorom náš Pán Ježiš Kristus Kráľ nemá miesto, nemôže byť náhoda.
ZDROJ:
(1). PÁPEŽ PIUS XI.. Encyklika Quas primas. Bod 7, 13, 15, 17, 18.
(2). GEFFERT, Richard: Čo je demokracia? Demokracia vo veku médií. In: Slovenská politologická revue, č.: 1/2005. [online]. [citované: 24.10.2022]. Dostupné na internete: http://sjps.fsvucm.sk/Articles/05_1_7.pdf.
(3). FREIMAUREREI UND DIE IDEE DES VEREINTEN EUROPA. RICHARD GRAF COUDENHOVE-KALERGI ALS FREIMAURER. ZEICHNUNG IN DER LOGE EUROPA. OKTOBER 2014. In: Freimaurerloge Europa, Nr. 1051, im Orient Lüneburg. [online]. [citované: 24.10.2022]. Dostupné na internete: https://1051.acgl.eu/index.php/traktate-aus-der-loge/coudenhove-kalergi-als-freimaurer.
(4). CITÁTY SLÁVNYCH OSOBNOSTÍ. WINSTON CHURCHILL. [online]. [citované: 24.10.2022]. Dostupné na internete: https://citaty-slavnych.sk/citaty/272202-winston-churchill-demokracia-je-najhorsia-forma-vlady-okrem-vsetky/.
(5). PÁPEŽ LEV XIII.. Encyklika Graves de communi re. Bod 6 až 8. Pozri: BARTYZEL, Jacek: Čo povedal Pius XII. o demokracii In:Christianitas,04.02.2021.[online].[citované:24.10.2022]. Dostupné na internete: https://www.christianitas.sk/co-povedal-pius-xii-o-demokracii/.
(6). PÁPEŽ PIUS X.. Encyklika Notre charge apostolique.
(7). SPIRAGO, Franz: Katolícky ľudový katechizmus. Druhé vydanie. Trnava: Spolok svätého Adalberta (Vojtecha), 1907, s. 153 - 155.
(8). PETRÁŠ, Lukáš: Mravouka. Učebnica katolíckeho náboženstva pre vyššie triedy stredných škôl. Siedme vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1948, s. 98.
(9). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 298 - 301. ISBN: 978-80-972597-6-1.
(10). PÁPEŽ PIUS IX.. Encyklika Quanta cura. Príloha Syllabus errorum. Bod 55.
(11). ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY. Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky. § 1, § 14, § 34, § 42, § 53,
(12). ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY. Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods.1, Čl. 7 ods. 2.
