II.A Príčiny a dôsledky poranení mozgu
Sila boxerovho úderu je veľmi veľká. V teste na Wisconsinskej univerzite sa ukázalo, že sedemdesiat kilogramový amatér je schopný udrieť silou, akou by dopadlo tristo kilogramové závažie.[14] V boji môže byť skutočná sila úderu nižšia, ale môže byť aj väčšia, v závislosti od mnohých okolností.[15] Avšak okrem sily úderov spôsobuje ozajstnú škodu množstvo utŕžených rán. Podľa Gene Tunneyho skutočné nebezpečenstvo boxu spočíva v menších úderoch do hlavy, ktoré človek dostáva v priebehu rokov a ktoré človeka umlátia na duševnú trosku.[16] Pravdivosť tejto skutočnosti sa ukáže na základe úvahy o povahe mozgu, ktorý podľa úsudku odborníka na mozog, s ktorým sa v tomto bode konzultoval, nemôže vydržať sériu takýchto úderov bez toho, aby tým určite alebo aspoň veľmi pravdepodobne neutrpel nejaké trvalé zranenie.[17]
Mozog váži asi jeden a pol kilogramu. V lebke nie je pevne uložený, ale je obklopený tekutinou. Každý úder do hlavy spôsobí, že mozog sa bude vo vnútri lebky pohybovať. Nedávne experimenty nám poskytujú predstavu o tom, čo sa stane, keď hlavu zasiahne úder, ktorý je dostatočne silný na to, aby spôsobil chvíľkové bezvedomie. Dokonca aj mierny úder spôsobí, že mozog narazí na stenu lebky. Silnejší úder však môže spôsobiť taký pohyb mozgu proti lebke, ktorý spôsobí krvácanie alebo podliatiny a to nielen na strane nárazu, ale aj na opačnej strane. Na vnútornej strane prednej časti lebky sa mozog dotýka ostrej prepážky, hrebeňa na sfénoidnej kosti. Silný náraz, ktorý vyšle predné laloky mozgu do tejto prepážky, môže spôsobiť deštrukciu mozgového tkaniva. Halstead na základe Holbournových experimentov so želatínovými modelmi mozgu vsadenými do ľudských lebiek dospel k záveru, že:
„...otrasy vyvolávajúce rotačné pohyb ktorejkoľvek časti lebky majú tendenciu spôsobiť selektívne poškodenie kortexu predných lalokov. Stredná a zadná časť mozgu sú pred údermi lepšie chránené, ale údery na predné laloky spôsobujú náraz na prepážku, neraz vedú k poškodeniu mozgových blán a vyvolávajú krvácanie.“[18]
Toto vysvetlenie potvrdzujú experimenty Dr. Sheldena, ktorý študoval lebečné traumy a pohyb mozgu priamym pozorovaním u žijúcich opíc.[19] Treba poznamenať, že keď sfenoidálny hrebeň narazí do predných lalokov, hrozí poškodenie najdôležitejšej časti mozgu. A poškodenie mozgových buniek býva trvalé.
Grunthalova štúdia vedie k záveru, že tieto drobné rany alebo „vnútrolebečné“ poranenia po pádoch a úderoch môžu spôsobiť väčšie škody prerazená lebka. Pri týchto vnútorných poraneniach hlavy sú totiž zvyčajne poškodené čelné laloky, čo spôsobuje abnormality, ktoré nie sú hneď badateľné, ale sú nezvratné.[20]
Ďalším typickým vnútrolebečným zranením, ktoré boxeri mávajú, je petechiálne (malé alebo bodkovité) krvácanie do predĺženej miechy a Varolovho mosta. Tieto môžu byť spôsobené samotným otrasom mozgu, bez pomliaždeniny mozgovej hmoty, hoci je tiež známe, že nasledujú aj po pomliaždeninách alebo nárazoch. Môžu byť prítomné bez akéhokoľvek iného poranenia lebky alebo mozgu. Tieto krvácania sú obvyklé po silnej bitke, údere, po ktorom je boxer omráčený, ale je čiastočne pri vedomí, preto bojuje ďalej. Tento stav bežne predchádza úplnému knockoutu. Uvoľnenejší a ochabnutý svalový tonus v tom okamihu umožňuje v reakcii na silný úder oveľa výraznejší pohyb hlavy na krčných stavcoch. Pri flexii a extenzii hlavy dochádza k veľmi akútnemu tlaku na mozgový kmeň. Zdá sa, že krvácania sú výsledkom tohto akútneho tlaku a zovretia mostu, miechy a tentoria.[21]
Ďalším vysvetlením existencie týchto drobných krvácaní po údere je, že takýto úder stlačí mozgomiešny mok do perivaskulárneho priestoru, resp. Virchow-Robinovho priestoru, čo spôsobuje preťaženie a možné potrhanie jemných ciev, ktoré sa vetvia z tohoto miesta.
Nápor tejto tekutiny do týchto chúlostivých oblastí mimoriadnym intrakraniálnym tlakom spôsobeným otrasom mozgu môže byť príčinou malých krvácaní nájdených v Virchow-Robinových priestoroch po otrase mozgu.[22] Úder, ktorý spôsobí zlomeninu, môže nakoniec spôsobiť menšie škody na mozgovej hmote ako ten, ktorý nespôsobí zlomeninu, pretože zlomenina uvoľňuje obrovský vnútrolebečný tlak, ktorý nárazom vzniká.
Zo zhrnutia najnovších zistení a experimentov Dr. Steinhausa o poranení mozgu vyvolanom úderom plynie, že existuje zhoda medzi odborníkmi, pokiaľ ide o príčiny a následky vnútrolebečných poranení. Medzi rôznymi presnými fyziologickými vysvetleniami nie sú žiadne rozpory; skôr sa vzájomne potvrdzujú. Experimenty na zvieracích a modeloch ľudských mozgov, najnovšie závery z posmrtných nálezov v prípadoch poranení mozgu, to všetko podporuje teórie lekárov, ktorí študovali problematiku zranení pri boxe za posledných dvadsať rokov. Medzi tými, ktorí študovali tento problém, neexistujú žiadne významné rozpory a žiadne názory, ktoré by odporovali nášmu tvrdeniu, že box, pri ktorom je hlava terčom silných úderov, spôsobuje vážne trvalé poranenia mozgu.
V závislosti od počtu týchto rán, ktoré sa postupne rozširujú, kým človek pokračuje v boji, a v závislosti od presného umiestnenia týchto rán sa prejavia citeľne zlé účinky, najmä také, ako je zhoršenie reči, chôdze, myslenia, emocionálnej stability a iné formy "spomalenia". Takže aj keď séria úderov do hlavy alebo knokaut nemusia mať okamžite vnímateľné zlé účinky, isté je, že na mozgu vzniklo určité trvalé poškodenie. Doktor Martland, ktorý bol priekopníkom v štúdiu boxerských zranení, to vyjadril takto:
Je ľahko predstaviteľné, že po mnohých poraneniach lebky, ktoré nie sú spojené so zlomeninou lebky, môže byť tzv. otrasové krvácanie menej početné a nie na takých životne dôležitých miestach ako v smrteľných prípadoch. Preto dochádza k zotaveniu. Ak je to pravda, existuje čisto morfologická lézia ako základ mnohých prípadov postkontrakčných neuróz a psychóz. Náhradná glióza (jazva) alebo dokonca progresívna degeneratívna lézia môžu byť neskorými prejavmi týchto bývalých krvácaní. Nie je teda prekvapujúce, že niektoré z týchto prípadov budú napodobňovať juvenilné a presenilné formy paralysis agitans alebo neskoré prejavy epidemického encefalitídy... A tak sa dopracujeme k možnému nezvratnému poškodeniu mozgu, ktorým možno vysvetliť rôzne fázy až po súčasné prejavy po mnohých prípadoch poranení lebky.[23]
Preto sa zdá takmer nemožné, aby sa boxer v priebehu rôznych časových období vyhol degeneratívnemu progresívnemu poškodeniu alebo sérii jaziev v mozgovom tkanive. To môže nakoniec vyústiť do stavu známeho ako traumatická encefalitída (punchdrunkenness) alebo to môže spôsobiť predčasnú smrť; pretože existujú dôkazy z pitev, že smrť môže nastať v dôsledku poranenia lebky, pri ktorom nie sú žiadne iné poškodenia, ale početné bodové krvácania v hlbších štruktúrach mozgu, bez prítomnosti zlomeniny lebky alebo poranenia skalpu.[24]
Dr. Edward J. Carroll, ktorý dva roky študoval problematiku zranení boxerov, hovorí, že boxer začína "mäknúť" po tom, ako absolvuje tridsať až šesťdesiat profesionálnych zápasov.[25] Toto "zmäknutie" je jedným z prvých prejavov traumatickej encefalitídy, ktorá nastupuje pomaly, ako sme sa dozvedeli vyššie, z početných úrazov, ktoré spôsobujú drobné rany v corona radiate, čelných lalokoch a pruhovaných telieskach.[26] Skutočné štatistiky o výskyte traumatickej encefalitídy v jej rôznych štádiách vývoja sa ťažko hľadajú. Bojovníci sa najradšej zmieňujú o tom, že by s nimi mohlo byť niečo v neporiadku.[27] Dr. Carroll však uvádza odhad založený na zisteniach kompetentných pozorovateľov. Za obdobie piatich rokov profesionálneho boxu sa vyskytne približne päť prípadov prejavenej traumatickej encefalitídy zo sto zápasníkov. Z toho istého počtu sa u šesťdesiatich objavia mentálne a emocionálne zmeny, ktoré sú zrejmé ľuďom, ktorí ich poznali predtým.[28] Martland uvádza oveľa vyššiu frekvenciu. Môžeme teda povedať, že hoci všetci profesionálni boxeri utrpia nejaké trvalé poškodenie mozgu, väčšina z nich utrpí takéto poškodenie v takom rozsahu, že sa zhoršenie ich mozgu prejaví. Pravdepodobnosť smrti spôsobenej zraneniami sa v boxe odhaduje na jedna ku tisíc, čo je veľmi vysoké v porovnaní s úmrtiami spôsobenými inými kontaktnými športmi. Napríklad zranenia pri americkom futbale sú údajne príčinou jedného úmrtia zo stotisíc hráčov.[29]
Poznámky na tejto stránke
[14] A. H. Steinhaus, "Boxing—Legalized Murder?", Look, XIV (1950), 39.
[15] Tieto skutočnosti sú opisované Murnane, loc. cit.
[16] Quoted by Dr. Steinhaus, Look, XIV (1950), 37.
[17] C. W. Anderson, Norwalk, Connecticut.
[18] Ward C. Halstead, Brain and Intelligence—A Quantitative Study of the Frontal Lobes (Chicago: University of Chicago Press, 1947), p. 135.
[19] C. H. Shelden, R. H. Pudenz, and J. S. Restarski, The Lucite Calvarium, A Method for Direct Observation of the Brain, II; Cranial Trauma and Brain Movement (Research Project X-182, Report No. 2, National Naval Medical Center, Bethesda, Maryland, Jan. 28, 1946).
[20] E. Grunthal, pertinent material summarized by Steinhaus, see note 13.
[21] Jesse L. Carr and A. M. Moody, "Boxer's Hemorrhage," California and Western Medicine, LI (1939), 227 ft. Dr. J. W. Brown v tejto súvislosti vyvodil zo štúdie pokusov s otrasmi mozgu na zvieratách nasledujúce závery: „Zjavne sa vyvíja tolerancia voči čoraz silnejším úderom meraná silou potrebnou na vyvolanie bezvedomia počas po sebe nasledujúcich epizód. Človek tak môže nakoniec zostať pri vedomí po silnom údere, ktorý by predtým spôsobil úplnú stratu vedomia. Ak túto skúsenosť prenesieme na človeka, výsledky môžu vysvetliť schopnosť profesionálnych boxerov zostať na nohách po sérii silných úderov, ktoré dostali počas zápasu. Teoreticky môže byť spôsobené zranenie oveľa väčšie, ako keby súťažiaci po prvom údere spadol. Takíto jedinci sú tiež nepochybne tým náchylnejší stať sa bezbrannými, pričom stále nie sú „vyoutovaní“ v pravom slova zmysle, a tak sa vystavujú ešte vážnejším zraneniam.“ (Report to the Faculty on the Study of Intercollegiate Boxing at the University of Wisconsin, Document 959 [October 2, 1950], p. 6).
[22] Steinhaus, see note 13.
[23] H. S. Martland, "Punch Drunk," Journal of the American Medical Association, XIX (1928), 1103-1107.
[24] Loc. cit. Dr. J. W. Brown Brown poznamenáva, že hoci klinický syndróm nazývaný punčová opitosť je dobre známy, „patologická povaha poškodenia nie je dobre pochopená, ale príčina je známa, a teda aj prostriedky prevencie. Podľa literatúry je ‚punchdrunk‘ stav dôsledkom silných a opakovaných úderov tupým predmetom do hlavy, ktoré sa zvyčajne prejavia až po niekoľkých rokoch profesionálneho boxovania. Lekársky konsenzus naznačuje, že preukázateľné postihnutie nastane až po úplnom zotavení, pokiaľ sa nevyskytne niekoľko epizód tohto charakteru.“ (op. cit., s. 6).
[25] Edward J. Carroll, "Punch Drunk," American Journal of Medical Sciences, V (1936), 706 ff.
[26] Ravina, loc. cit
[27] „Carroll zdôrazňuje, že vo veľkom percente prípadov existujú výrazné nervové a duševné poruchy spolu s výborným celkovým stavom, a preto si pacienti myslia, že sú úplne zdraví a ani nechcú byť lekársky vyšetrení.“ (Ravina, toe. cit.).
[28] Carroll, loc. cit.
[29] Arthur H. Steinhaus, Abe J. Greene, and Theodore Granik, "Is Boxing Legalized Murder?", American Forum of the Air, XIII, n. 23 (1950), published by Ransdell, Inc., Washington 18, D. C.
