Rozhodujúcim princípom katolíckej teológie po II. vatikánskom koncile nie je, modernizmus, ale neomodernizmus. A hoci sa pri kritike teologických výkonov dnešných majstrov bohoslovia často uchyľujeme k nálepke modernista/modernizmus, v záujme objektivity je treba mať na pamäti, že taký Kasper nie je Loisy  ani Tyrell.  Aké sú teda rozdiely?

Nie je nič melancholickejšie, ako počuť bláznov, ktorí stále dávajú slovu demokracia jeho starý význam. Blázni! Ako preboha môžete očakávať, že Technika bude tolerovať postup, v ktorom by bol technik menovaný hlasovaním, teda nie podľa jeho technických skúseností garantovaných diplomami, ale podľa miery sympatií, ktoré dokáže vzbudiť? Hlasovanie? Moderná spoločnosť je teraz súborom technických problémov, ktoré treba vyriešiť. Aké miesto v tom môže mať prefíkaný politik, podobne ako idealistický volič?

Cirkev bojujúca, t. j. pozemskí pravoverní veriaci katolíci, bojujúci proti nepriateľom večnej spásy, t. j. proti Satanovi, svetu a telu, Cirkev trpiaca, t. j. duše trpiace v očistci, a Cirkev víťazná, t. j. svätí v nebi, predstavujú jednu jedinú Cirkev, ktorej členovia nachádzajú sa v troch rôznych pomeroch, avšak nepredstavujú tri rôzne cirkvi. Podobajú sa vojsku, ktorého jedna časť bojuje s nepriateľom, druhá časť trpí bolesťou po zranení v boji, a tretia časť raduje sa z dobytého víťazstva.[1]

Obvyklé predstavy o svedomí, ktoré dnes ľudia majú, sú asi nasledovné: 

Svedomie je špeciálna dispozícia [schopnosť], ktorá by snáď bola porovnateľná so zmyslovým vnímaním, a pomocou ktorej rozoznávame dobré od zlého. Prípadne, ak by to nebol druh vnímania, je to pocit viny alebo neviny. Ak teda v človeku nejaký skutok nevyvoláva pocit viny, potom ho môže s čistým svedomím konať. A použijúc rovnaký kľúč, ak nejaký čin vyvoláva v človeku pocit viny, potom by ho nemal konať nikdy. Človek by sa mal v každom prípade vždy riadiť svojím svedomím. Najmä katolícka Cirkev učí, že svedomie človeka je ultimátnym [všeobsažným a konečným] vodidlom, ktoré nás usmerňuje, ako máme konať. A to aj vtedy, keď je svedomie v rozpore s nejakým učením Cirkvi definovaným s najvyššou mocou [ex cathedra]. Avšak existujú ľudia, nazývaní psychopati, ktorí nemajú svedomie. A snáď preto by títo ľudia nemali byť v skutočnosti morálne zodpovední za zlo, ktoré páchajú, pretože nepoznajú dobro.

Takéto predstavy o svedomí sú dnes, ako som už naznačil, široko rozšírené. Ako také sú však veľmi nesprávne, alebo  prinajlepšom mimoriadne zavádzajúce. Sú odrazom vážneho nepochopenia toho, čo svedomie je, kedy sme povinní sa ním riadiť a toho, čo o ňom učí Cirkev.

Ako sme písali pred niekoľkými dňami ohľadom kauzy koncelebrácie sv. omše laičkou Monikou Schmiedovou, celý problém nebol zrejme v tom, že by k takémuto porušeniu kanonického práva došlo medzi vyznávačmi liturgického pokroku po prvý krát, ale v tom, že celý obrad bol zaznamenaný na kameru a unikol na verejnosť. To donútilo miestneho biskupa Bonnemaina, vyjadriť sa ku kauze. Vzhľadom na fakt, že sa dlhodobo angažuje na veľmi progresívnom krídle Cirkvi, čo sa prejavuje jeho ochotou rozdávať sv. prijímanie protestantom a podporou homosexuálnych aktivít, dalo sa predpokladať, že sa celú kauzu pokúsi zamiesť pod koberec. Nakoniec sa pravda ukázala byť ešte desivejšou. 

Nie je vždy zrejmé, prečo sú určité čítania z Písma, zahrnuté v jeden deň vedľa seba. Niekedy sa nám môže zdať tento výber úplne náhodným. Jedna nedávna omša však bola v tomto výnimkou. 20. nedeľa v Cezročnom období priniesla známy príbeh o prorokovi Jeremiášovi, ktorý bol hodený do cisterny za to, že sa postavil proti márnemu vojenskému odporu Izraelitov voči Babylončanom. Druhé čítanie bolo zo svätého Pavla, ktorý vyzýval kresťanov, aby sa pevne držali svojich zásad a vytrvalo odporovali hriešnikom, keďže aj Kristus stál pevne pred hrozbou kríža. Čítanie z Evanjelia bolo zase Ježišovým varovaním, že jeho nasledovanie spôsobí rozdelenie, dokonca aj v rodinách: „Prišiel som zapáliť oheň na zemi.“ Všetky tri čítania zdôrazňujú cenu vernosti, pri obrane pravdy.

Arcibiskup Vincenzo Paglia sa predminulý týždeň dostal na titulky správ, keď novinárom povedal, že zákon z roku 1978 dekriminalizujúci interrupcie je „pilierom“ talianskeho „spoločenského života“ a „vonkoncom“ nie predmetom spoločenskej diskusie v krajine.

Pred niekoľkými dňami zverejnil portál Life Site News video zo švajčiarskej farnosti, ktoré ukazuje ženu stojacu vedľa kňaza, spolu s ďalšími zvláštnymi persónami, vrátane koncelebrantov prepásaných cez rameno dúhovou šerpou. Jeden z nich, s najkrajšou dúhovou šerpou, sa ukázal byť nakoniec diakonom. Pani v strednom veku slúži na videu s kňazom omšu v novom obrade a spolu s ním vyslovuje konsekračné slová. Na sebe má zvláštny liturgický úbor – svetrík banánovej farby a masívne korále na krku. Sekundujú im pri tom ďalší laici, mužského i ženského pohlavia, tak či onak odetí.

Tento článok a články, ktoré budú nasledovať v častiach za sebou, prinesú rozprávanie o protichodných silách v Cirkvi, ktoré stretli sa v ťažkom boji na zmienenom koncile. Neľútostný koncilový súboj bol vyvrcholením dlhodobých príprav predstaviteľov takého chápania Cirkvi, ktoré bolo neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách, keďže predstavovalo herézy a bludy.

Súčasné európske vedenie a byrokracia čoraz jasnejšie dosvedčujú svoje antikresťanstvo, demokratický centralizmus a homologizujúcu  štandardizáciu. Nemecko sa prostredníctvom kancelára Scholza usiluje o zrušenie pravidla jednomyseľnosti v hlasovaní štátov, Macron chce rozšíriť byrokraciu. Sú to ďalšie kroky k unitárnemu štátu. 

­