Svätá hodina je v tradičnom katolíckom ponímaní pobožnosť trvajúca časovo približne 60 minút a cieľom tejto pobožnosti je pripomenúť si smrteľnú  úzkosť Nášho Pána Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade. Účelom tradičnej Pobožnosti Svätej hodiny je prosiť o Božie milosrdenstvo, potešiť Nášho Pána Ježiša Krista, povzbudiť v ľuďoch lásku k Ježišovi v Eucharistii, vzbudiť si ľútosť nad spáchanými hriechmi a modliť sa za umierajúcich a duše v Očistci.


Diskusie o morálnosti boxu sa väčšinou odohrávajú v emocionálnej rovine. Tí, ktorí majú radi bojové športy a zápasenie, si myslia, že box je v poriadku; tí, ktorí nie, majú tendenciu považovať box za mravne zlý. Len veľmi málo teológov diskutuje túto vec na teologickej úrovni a spomedzi nich ani jeden nepriniesol naozaj vedecké pojednanie. Spomenuli princípy, vyjadrili pocity a uviedli niektoré veľmi definitívne závery, podľa toho, ku ktorej strane sa pocitovo klonili. Tieto názory boli dobre zmapované frátrom Geraldom Kellym v marcovom vydaní Theological Studies[1].

Ilustrácie impresionistického umelca Imricha Bartu (* 1925 – † 1999) v „Misáli latinsko-slovenskom“ vydanom v roku 1952 sú snahou autora v duchu impresionizmu zachytiť liturgický život tak, ako sa práve javil v danom okamihu, už dvadsať rokov pred Druhým vatikánskym koncilom. A to i napriek, respektíve v úplnom rozpore s tým, čo misál omše všetkých vekov vo svojich rubrikách vtedy ešte stále slovom vyjadroval. Barta tak v predkoncilovom misáli znázornil obetné stoly, bochníky namiesto hostií a dokonca i iné novotvary v pokoncilovej teológii, ako je napríklad tajomná výmena darov medzi Bohom a človekom.

Slovenský národ stojí, po viac ako štvrťstoročí dychtivého očakávania hospodárskeho a sociálneho zázraku, pred skutočnosťou nadchádzajúcej krízy, ktorá sa už dnes javí ako najhoršia z doterajších havárií nášho rozheganého národného rebriňáku, na ceste do pozemského raja konzumu. A pritom všetci (alebo teda skôr mnohí) tak usilovne verili, pracovali a uťahovali si opasky...

Katolíci sa pri otázke Pánových bratov zhodujú i nezhodujú. Rozchádzajú sa v otázke, kto presne boli rodičia týchto blízkych príbuzných Spasiteľa. Všetci sa ale zhodujú v tom, že nie sú synmi Presvätej Bohorodičky, čo je pravda, ktorá plynie z dogmy o ustavičnom panenstve Panny Márie a ktorá je pevne dokázaná Písmom a tradíciou. Mojím cieľom je stručne predstaviť argumenty z Písma a ranej tradície Cirkvi, ktoré ukazujú, že Pánovi bratia nemôžu byť deťmi Panny Márie.

Základy sme už položili, teraz stavajme ďalej. Dbajte, aby vaše rozkazy boly vždy triezve, jasné a láskavé: Triezve počtom, jasné výrazom, láskavé prednesom.

Niektorí novší exegéti[1] naznačujú, že Matúš 22,14 je typická poznámka nášho Pána, ktorou končil podobenstvá pojednávajúce o mesiášskom kráľovstve; a že umiestnenie tejto poznámky na konci podobenstva o svadobnej hostine by mohlo byť dielom samotného evanjelistu. Nech už je to akokoľvek, tento verš je problém vysvetliť v každom konkrétnom kontexte; a kým vo Vulgáte sa nachádza aj na konci podobenstva o robotníkoch na vinici (Mt 20, 16), nenachádza sa tam v niektorých najstarších gréckych manuskriptoch, napr. v sinajskej či koptskej verzii. Na druhej strane, všetky rukopisy, ktoré obsahujú 22. kapitolu Matúša, majú v nej verš „Mnohí sú povolaní...“[2]

Svätý Kajetán z Thienne, služobník Božej prozreteľnosti, pochádzal z rodiny Gataniovcov. Narodil sa v roku 1480 v Tiene pri Vicenze v Taliansku, matka ho po krste zverila pod ochranu Panny Márie a vychovávala ho v zbožnom katolíckom duchu. Mal od detstva výrazné sociálne cítenie a často rozdával peniaze od rodičov žobrákom.

Postava kardinála Billota je dôkazom toho, že jezuitská rehoľa, ktorá dnes predstavuje avantgardný predvoj v šírení vnútrocirkevného rozkladu, mala ešte pred sto rokmi vo svojich radoch osobnosti mimoriadne intelektuálne nadané a zároveň pevne ukotvené vo vieroučnej pravovernosti. Navyše, a to je dôležité, morálne natoľko silné a nekompromisné, že boli ochotné za svoju vernosť myšlienke boja proti modernému úpadku v Cirkvi a spoločnosti, prinášať obete.

Meno kardinála Billota sa minulý rok objavilo v bežných katolíckych médiách, v súvislosti s odobratím kardinálskej dôstojnosti desivému americkému prelátovi McCarrickovi, s poukazom na to, že posledným kardinálom, ktorý prišiel o purpur pred McCarrickom, bol práve Billot.

Nejeden otec alebo matka by sa zarazili, keby dostali takúto otázku: — Podľa akého programu vychovávate si deti? — Podľa akého programu? Či aj pri výchove treba program? Na to by som im takto odpovedal: — Nože, ukážte mi jednu prácu, pri ktorej nepotrebujete program! Keď hovorím o „programe“, pravda, to neznamená to isté ako ceduľka, ktorú dostanete pri vstupe do divadla, lež presne ustálenú myšlienku, silné predsavzatie a pevný úmysel ako aj cestu dosiahnuť niečo.

­