Nedávno sa mi dostal, snáď šťastnou náhodou, do rúk odkaz na debatu štyroch najvýznačnejších ateistických – prepytujem – mysliteľov dneška. Richard Dawkins, Christopher Hitchens, Sam Harris a Daniel Dennett. Pozrel som záznam debaty na internete.

Ježiš ide pred svojím umučením do svätého mesta. Oduševnený zástup a verní učeníci ho sprevádzajú. Pripravujú mu slávnostný vchod do mesta. Ale Ježiš, keď uvidí mesto, zaplače. Ešte by bol čas na to, aby toto mesto uznalo svoju opravdivú spásu, najmä dnes, keď ho uvidí tak triumfálne prichádzať medzi svoje múry. Ale všetko je márne. Čo je tá malá hŕstka ľudí, čo mu privoláva na slávu, Hosana, oproti tomu veľkému mestu! Pohrúženosť do hmoty a márna snivosť o akejsi budúcej tuzemskej sláve židovského národa zaslepili oči tomuto mestu. Príde skaza, zborenie Jeruzalema, ktoré sa potom roku 70. uskutočnilo. Kristus miloval svoj národ, Kristus miloval toto svoje mesto, kde toľko učil a kde aj umrel. Miloval ho, preto mu chcel dobre. Veď Jeruzalem predstavoval každému synovi židovského národa súhrn vlasteneckých citov a patriotskej pýchy.

Podľa tradičného kalendára si v nedeľu 7. augusta pripomíname sviatok sv. Kajetána z Tiene, zakladateľa rádu teatínov (latinsky Ordo Clericorum Regularium). Keďže v Prahe sa nachádza Kostol Panny Márie Matky Ustavičnej pomoci a sv. Kajetána (ktorý sme s manželkou ako prvý kostol v Prahe pri tohtoročnej dovolenke navštívili a zúčastnili sa v ňom slávenia svätej omše), rozhodol som sa v dnešnom článku predstaviť  kostol zasvätený Panne Márii a sv. Kajetánovi. Životu samotného sv. Kajetána sa budem venovať na stránkach ABC Tradície počas týždňa.

Štruktúra katolíckej sv. omše stojí na tzv. ordináriu a propriu. Ordinárium tvoria nemenné súčasti, ktoré sa opakujú pri každej sv. omši, kým proprium tvoria modlitby, ktoré reflektujú obdobie v roku, sviatky či liturgické spomienky. V starej omši to boli introit, kolekta, offertórium, sekréta, komúnia a postkomúnia. V novej omši sekréta nie je, introit a komúnia sa zavyčajne vynecháva, alebo nahradzuje ľudovým spevom, teda zostala modlitba dňa – kolekta, modlitba na obetovanie a modlitba po sv. prijímaní. V tomto texte ich budeme označovať súhrne pojmom orácia – modlitba.

Liberáli a nacionalizmus? To je nemožné!

Tak bude zaiste reagovať väčšina roduverných čitateľov, s pevnou vierou, že nacionalizmus a liberalizmus, sa majú k sebe ako oheň a voda. Povzbudzovaní dichotómiou týchto údajne nezlučiteľných pojmov, budú následne neustále krútiť hlavou a čudovať sa, ako je možné, že v takom nacionálne uvedomelom štáte ako Ukrajina, kde sa nachádza toľko zapálených novopohanov klaňajúcich sa Národu, sa tak expresne presadil Istanbulský dohovor. Alebo ako je možné, že sú tam najnovšie na spadnutie „manželstvá“ homosexuálov, ktorých potrebnosť si uvedomuje aj sám nebojácny prezident (dovolávajúc sa, ako inak, dvoch najosvedčenejších nástrojov logického myslenia – modernej doby a 21. storočia), a len stanné právo bráni ich prijatiu. 

Panteizmus je filozoficko-náboženský systém, ktorého dogmou je: Credo in natura omnipotentem - Verím vo všemohúcu prírodu. Panteizmus podľa toho pokladá za pôvodcu všetkých vecí nie nekonečného ducha, osobu, t. j. Boha, ale prírodu, ako bytnosť nevyhnutnú, večnú a najvyššiu, no nie ako osobu. Podľa panteizmu všetko je Boh. Medzi Bohom a svetom niet vecného rozdielu. Svet nebol stvorený, je iba prejavom absolútnej a neohraničenej prapodstaty. Táto prapodstata nie je pasívna, ale sa rozvíja. Rozvíja sa rôznymi prejavmi.

Dnes, keď katolícke spoločenstvo pociťuje výraznú krízu povolaní, by som chcel predstaviť tradicionalistické benediktínske opátstvo, ktoré týmto problémom netrpí, práve naopak –povolaní má viac ako dostatok. Opátstvo Sainte Madeleine du Barroux je tradicionalistické benediktínske opátstvo v oblasti Vaucluse (Avignon) vo Francúzsku a Všemohúci Boh činnosť tohto opátstva požehnáva a drží nad ním svoju ochrannú ruku.

Pápež František sa počas svojej minulotýždňovej návštevy Kanady zúčastnil na pohanskom obrade, v ktorom indiánsky vodca vzýval „Veľkú matku (alebo pramatku) Západu“, o „prístup k posvätnému kruhu duchov“. Táto účasť sa zdá byť v súlade s Františkovou náukou o tom, že Boh chce rozmanitosť náboženstiev a že nekatolícke náboženstvá nie sú v zásade zlé, ale dobré. Táto náuka sa zdá byť interpretácia koncilu podľa pápeža Františka.

Predchádzajúca dvojročná doba covidového odkrývania kariet v politike, ekonomike a spoločenskej morálke, ako aj celkovo v ľudských charakteroch, nám často ukázala neúprosnú a blahobytnou pohodlnosťou doteraz zastieranú pravdu, nielen o zámeroch globálnych elít, ale aj o povahách našich blížnych. Toto všeobecné padanie rybích šupín z očí, odkladanie ružových okuliarov a odhŕňanie opony, sa nevyhlo ani katolíckej Cirkvi, ktorej dietky s údivom (či už zdeseným alebo nadšeným) sledovali ďalšie prevratné ideové kotrmelce svojich pastierov, v súvislosti s takzvanou pandémiou.

Dňa 30. júla si pripomíname výročie smrti kapucínskeho kňaza a patróna spovedníkov, pátra sv. Bohdana Leopolda Mandiča, ktorého tak trochu zatieňuje v 20. storočí ďalší vynikajúci kapucínsky kňaz páter Pio z Pietralciny. Nie je jednoduché rozprávať o živote sv. Bohdana Leopolda Mandiča, pretože jeho život bol podľa jeho životopiscov príliš skromný a skrytý pred svetom. Pritom môžeme ale pokojne uviesť, že v konečnom dôsledku sv. Bohdan Leopold Mandič v v ničom za sv. Pátrom Piom z Pietralciny nezaostával a obidvaja predstavujú nádherné plody, ktoré sa urodili v kapucínskej Božej záhrade.

­