Nižšie je link na nedávno vysielanú scénu z populárneho televízneho seriálu  „The Chosen - Vyvolený“, ktorý zachytáva evanjeliami opísané udalosti zo života Krista. V tejto scéne televízna verzia Nášho Pána hovorí Márii Magdaléne (scéna sa odohráva po tom, ako Magdaléna, ktorú Pán najprv zachránil pred kameňovaním, opätovne upadla do hriechu): „Naozaj si si myslela, že už nikdy nezhrešíš?

Pred dvadsiatimi rokmi vytvoril spisovateľ George Weigel frázu „prímerie z roku 1968“, čím chcel opísať dôsledky verejného odporu k Humanæ Vitæ, encyklike Pavla VI., ktorá potvrdzuje učenie Cirkvi o antikoncepcii. Weigel povedal, že obrovská chyba Cirkvi, ktorá odmietla verejne napomenúť a potrestať teológov, ktorí odmietali Humanæ Vitæ (Vatikán umožnil kňazom, ktorí verejne nesúhlasili, aby odvolali súkromne), naučila katolíkov, že možno bez väčších dôsledkov nesúhlasiť s morálnymi a dogmatickými stanoviskami Cirkvi a že Vatikán nepodporuje biskupov, ktorí sa snažili dodržiavanie encykliky presadiť.

Nedávno bolo na Youtube zverejnené zaujímavé video. Pretože nie každý vie dobre anglicky a tiež je dosť možné, že bude čochvíľa stiahnuté, tak si dovoľujeme autorovi poďakovať za brilantný kúsok a uvádzame slovenský prepis. Úroveň originálu to samozrejme nedosahuje. Originál je mimoriadne podarený pokus odkryť unikátny, vnútorne koherentný a mravne vyspelý vnútorný svet ľudí, ktorí cítia potrebu po sociálnych sieťach a iných verejných fórach demonštrovať svoji mravnú nadradenosť. Začalo to s „Je suis Charlie“ a nemá to konca kraja. Odznačiky s „All For Jan“ a „Vakcína je sloboda“ už v móde nie sú, teraz je všetko treba premaľovať na žltomodro.

Vďaka moderným masovokomunikačným prostriedkom máme možnosť sledovať priebeh niektorých veľkých a svetom hýbucich udalostí priamo z gauča. Pandémie, vzbury, protesty, vojny, hladomory a revolúcie to všetko s náležitým ideovým komentárom dostávame priamo, bez námahy ako na striebornom podnose. Pre pivo a čipsy treba zájsť do kuchyne.

S novou apoštolskou konštitúciou „Praedicate Evangelium“ má František v pláne zmeniť Rímsku kúriu, znížiť dôležitosť úlohy štátneho sekretára a význam Kongregácie pre náuku viery (ktorá bude premenovaná na Dikastérium) a sám seba poveriť riadením nového dikastéria pre evanjelizáciu, ktoré bude dôležitejšie ako všetky ostatné. Považovať však evanjelizáciu za dôležitejšiu a prednejšiu pred náukou, ktorá s ňou nemusí byť nejakým zásadným spôsobom nutne spojená, predstavuje vážny problém.

Dňa 12. marca 2022, na 400. výročie kanonizácie sv. Terézie z Avily, Philipa Neri, Izidora, Františka Xaverského a Ignáca z Loyoly sa na oltári veľkého jezuitského kostola v Ríme, Gesù (kde je pochovaný sv. Ignác a rameno Františka Xaverského) slúžila sv. omša. Rád by som poukázal na pár liturgických zaujímavostí.

Pápež František je známy zvykom strieľať od boku, čo je dosť nešťastné pre človeka, ktorého každé slovo sleduje celý svet ako dôležité a autoritatívne vyhlásenie. Vo Vatikáne koluje nepekný vtip, že švajčiarska garda fasuje najnovšie aj paralyzéry a rozkaz zneškodniť pápeža vždy, keď nastúpi do lietadla. Skôr ako stihne niečo povedať. Jeho zlozvyk sa opäť raz naplno prejavil v piatok. Pri vyjadrovaní súcitu k vojnou sužovaným Ukrajincom pápež vyhlásil: ‚Neexistujú spravodlivé vojny: neexistujú!‘ Touto jedinou vetou pápež zmietol stáročia platné katolíckeho učenie a dokonca podkopal pôdu pre spravodlivý ukrajinský odpor proti ruskej invázii. Hľa, čo všetko zvládne urobiť za jeden deň marxista, ktorý varuje pred marxizmom.

Svätokrádežné prijímanie je prijímanie v stave smrteľného hriechu. Človek v takom prípade je vinný tým, že nerozpoznáva Telo a Krv Pána a je a pije sám sebe na odsúdenie. Aspoň tak hovorí svätý Pavol, ktorému chýba veľa z pastoračnej obozretnosti a schopnosti sprevádzať a rozlišovať, ktorou sa dnešný klérus vyznačuje. 

KBS v snahe ospravedlniť novo nadobudnutú progresívnu vymoženosť prijímať do ruky aj mimo strašnú pandémiu argumentuje citátom J. Ratzingera z roku 1978 - v ktorom vtedajší mníchovský arcibiskup odmieta spory o to, ktorá forma je lepšia a klasicky referuje na známu pasáž z Mystagogických katechéz Cyrila Jeruzalemského, ktorá opisuje tento spôsob, hoci autorstvo tohoto textu bolo rozporované a text samotný obsahuje i iné, podivné praktiky, ako posväcovanie si očí a iných zmyslov naslinenými prstami, na ktorých by mali byť ešte zvyšky Eucharistie. Ratzinger tiež tvrdí, že prax prijímania na ruku trvala do 9. storočia, čo však nemusí znamenať, že to bol žiadaný a všade vládnuci stav, ale to mohol byť stav endemický, nežiadúci, avšak tolerovaný, pre nemožnosť rázneho a rýchleho odstránenia. Je to jediný dokument, na ktorý sa odvolávajú obhajcovia "obnovenia" tohoto spôsobu. Čo však ani Ratzinger ani KBS nespomína sú výroky a zásahy autorít, pápežov i koncilov proti prijímaniu do ruky, ktoré sú z oveľa staršej doby ako je 9. storočie:

Svätý Pavol vo svojich listoch obšírne vysvetľuje náuku evanjelia o nevyhnutnosti umŕtvovania. Často sa citujú jeho slová: „Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ (1Kor 9:27). Podobne hovorí Galaťanom: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“ (Gal 5,24).

­