* * * Druhý vatikánsky koncil * * *

(Prvá kapitola knihy Iota unum).
 
1. Metodické a jazykové definície.
 
Presné použitie slov umožňuje dobre argumentovať. Vo svojej podstate je argument pohyb od jednej myšlienky k druhej, ktorý sa uskutočňuje riadeným spôsobom pomocou logických spojení; nejde o pohyb náhodnými metódami, alebo imaginárnymi krokmi. Počiatočná definícia pojmov je preto základom jasnosti, koherencie a legitimity v argumentácii.
 
Na titulnej stránke tejto knihy som radšej použil slovo zmena ako kríza (Iota unum: Studio sulle variazioni della Chiesa Cattolica nel secolo XX), a to z dvoch dôvodov. Prvý je, že kríza, lingvisticky, odkazuje na udalosť v určitom čase a nejde dobre do kopy s ideou trvania. Lekári dávajú do protikladu kritický, rozhodujúci deň a priebeh choroby, čo je proces, ktorý sa odohráva v čase. Fenomén, s ktorým sa táto kniha zaoberá, je diachronický a trvá niekoľko desaťročí. Po druhé, kríza je okamih rozhodnutia, ktorý nastáva medzi dvoma podstatnými stavmi, to znamená, medzi jedným stavom bytia a druhým, ktorý má odlišnú esenciu. Príkladom takýchto kríz je biologický prechod zo života do smrti, alebo teologický prechod z nevinnosti do hriechu. Na druhej strane, iba akcidentálna zmena danej veci, nepredstavuje krízu.

Pápež Ján XXIII. oznámil D. Tardinimu, kardinálovi, dňa 14. júla 1959, že koncil bude mať názov Druhý vatikánsky koncil. Tento koncil bude teda novým koncilom, a nie pokračovaním, alebo dovŕšením, Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870).

Pápež Ján XXIII. predstavuje z určitého hľadiska „tajomstvo“. Pri jeho nástupe na pápežský trón nebolo možné pripisovať mu „progresivistické“, ale ani „konzervatívne“ postoje, ktoré objavovali sa na začiatku 60. rokov 20. storočia. Jeho mentálna štruktúra a náboženská citlivosť robili z neho konzervatívca, ale jeho „ľudskosť“ viedla ho ku gestám, ktoré rozchádzali sa s Tradíciou, a k „novinkám“ pastoračného charakteru. Revolučný charakter jeho pontifikátu je potrebné hľadať skôr v jeho spôsobe života, v zemitej „ľudskosti“, než v jeho ideológii.

Pápež svätý Pius X. v encyklike Pascendi Dominici gregis, zo dňa 8. septembra 1907, zameranej proti modernizmu, snažil sa zredukovať ad unum (na jeden princíp) značne chaotické hnutie, ktoré rozširovalo sa pred jeho očami. Pápež svätý Pius X. vo svojom Motu proprio Sacrorum Antistitum, zo dňa 1. septembra 1910, vyslovil domnienku, že hnutie má jednotnú podzemnú organizáciu, ktorá tvorí ozajstnú „tajnú spoločnosť“ vnútri Cirkvi: „Veríme, že každý biskup je si vedomý, že deštruktívna skupina ľudí, modernisti, hoci boli demaskovaní encyklikou Pascendi Dominici gregis, nevzdala sa svojich plánov narúšať pokoj v Cirkvi. Veď neprestali vyhľadávať a vťahovať do svojej tajnej spoločnosti nových adeptov, a cez nich očkovať do žíl kresťanskej spoločnosti jed svojich názorov prostredníctvom kníh a brožúr, ktoré vydávajú anonymne, alebo pod pseudonymom.“.

Pápež svätý Pius X. zomrel v roku 1914. Modernisti v Cirkvi pochopili, že zreteľné posolstvo tohto pápeža v boji s modernizmom nebolo možné vymazať z vedomia katolíkov hneď po jeho smrti. Postupne došlo k všeobecnému vnímaniu zmiznutia dvoch strán v zápase antimodernistov proti modernistom. Tretia sila, resp. tretia strana, ktorá dištancovala sa od modernizmu, zabezpečovala v skutočnosti jeho pokračovanie, napriek jeho odsúdeniu. Prúdy a trendy nadväzujúce na dedičstvo modernizmu rozvinuli svoje pôsobenie v 30. rokoch 20. storočia. Možno poukázať najmä na „biblické hnutie“, „liturgické hnutie“, „filozofické a teologické hnutie“, známe pod názvom „nouvelle théologie“, resp. nová teológia, a „ekumenické hnutie“. Predstavitelia týchto revolučných prúdov v Cirkvi, ktorých šírenie bolo neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách, získali významný vplyv na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965).

Trpkým dedičstvom posledného koncilu, je šestnásť dokumentov, ktoré po sebe zanechal a ktoré sa stali i pákou i pevným bodom, ktorý kedysi požadoval Archimedes, aby pohol svetom. Spory o tom, nakoľko a v ktorých veciach sa tieto dokumenty rozchádzajú s Tradíciou, nakoľko jej protirečia a či ich možno alebo nemožno interpretovať v tradičnom duchu stále prebiehajú s rovnakou, ba väčšou intenzitou, pretože verejné aktivity pápeža i prelátov sú stále odvážnejšie a zachádzajú stále ďalej a hlbšie do takých oblastí teológie a morálky, kde katolíkom nikdy nebolo dovolené sa pohybovať. Ukazuje sa stále viac, že nášľapnými mínami neboli ani tak tie najvypuklejšie body, v ktorých sa koncilové dokumenty rozchádzali (niektorí by dodali „údajne“) s Tradíciou, ako skôr množstvo šedých miest, kde síce text otvorene tradičnej cirkevnej náuke neprotirečí, ale je obratne zostavený tak, že neskoršie protirečenie nie len pripúšťa, ale k nemu dokonca vedie.

Po smrti pápeža svätého Pia X., ku ktorej došlo v roku 1914, sa objavuje tretia sila, resp. tretia strana, ktorá sa síce dištancovala od modernizmu, avšak zabezpečovala v skutočnosti jeho pokračovanie, napriek jeho odsúdeniu. Zmiznutie antimodernizmu, ktorý bol nahradený cirkevnou politikou tretej strany, v 30. rokoch 20. storočia, vzbudilo prúdy a trendy nadväzujúce na dedičstvo modernizmu.

Francúzsky portál Paix liturgique priniesol 12. septembra 2022 rozhovor s Mons. Carlo Maria Viganòm, v ktorom bývalý nuncius Svätej stolice v USA, odpovedal redakcii na otázky ohľadom súčasného postavenia tradičnej liturgie, jej možnej budúcnosti, ohľadom problémov, ktorým musí čeliť a zamýšľa sa aj nad celkovou situáciou a stavom súčasnej katolíckej liturgie, po II. vatikánskom koncile. Rozhovor, prinášajúci množstvo podnetov k zamysleniu, nakoniec logicky vyúsťuje do otázky ohľadom celkovej situácie, v dnes tak ťažko skúšanej Cirkvi a jej možnej budúcnosti. Náš spolupracovník preložil tento zaujímavý rozhovor pre redakciu ABC Tradície a my ho ponúkame našim čitateľom. 

Pápež František a Novus Ordo časť Katolíckej cirkvi tvoria kľúčový prvok v šialenej nehumánnej tyranii, ktorá teraz ovláda takmer celý západný svet (tj. Európu, Severnú Ameriku a Austráliu). Rezignácia cirkevných autorít na úlohu opozície proti sociálnej revolúcii, ktorá zachvátila Západ od polovice 60. rokov 20. storočia, ponechala totiž voľný priestor pre pôsobenie najzvrátenejších protikresťanských ideológií a tie ovládli kultúrne bojisko. Naviac, tie isté ideológie teraz dominujú aj v seminároch a veľkej časti, ak nie  dokonca drvivej väčšine bývalých katolíckych inštitúcií. Na ilustráciu stačí pripomenúť systematické mlčanie Vatikánu a kazateľníc o otázkach zásadného významu pre akúkoľvek kresťanskú kultúru, menovite: rozpade rodiny, potratoch, LGBTQ, sexualizácii kultúry vo všeobecnosti a takmer úplnom vytlačení náboženstva z verejného života. A práve v tejto duchovnej pustatine sa za posledného dva a pol roka objavil nový a desivý prvok: technokratická tyrania v podobe masového väznenia miliárd ľudí a vynúteného podania dokázateľne nebezpečnej vakcíny. Nič z toho by nebolo možné, bez plnej spolupráce pápeža Františka. 

Rozhodujúcim princípom katolíckej teológie po II. vatikánskom koncile nie je, modernizmus, ale neomodernizmus. A hoci sa pri kritike teologických výkonov dnešných majstrov bohoslovia často uchyľujeme k nálepke modernista/modernizmus, v záujme objektivity je treba mať na pamäti, že taký Kasper nie je Loisy  ani Tyrell.  Aké sú teda rozdiely?

Z archívu:

The Chosen: Falošný Kristus?

z dňa 22. apríl 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Mimo Cirkvi niet spásy

z dňa 01. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Môže byť pápež zlý?

z dňa 12. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Aký je osud potratených detí

z dňa 24. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Sorosove magistérium - zastavte synodu

z dňa 27. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­