* * * Druhý vatikánsky koncil * * *

Cirkev bojujúca, t. j. pozemskí pravoverní veriaci katolíci, bojujúci proti nepriateľom večnej spásy, t. j. proti Satanovi, svetu a telu, Cirkev trpiaca, t. j. duše trpiace v očistci, a Cirkev víťazná, t. j. svätí v nebi, predstavujú jednu jedinú Cirkev, ktorej členovia nachádzajú sa v troch rôznych pomeroch, avšak nepredstavujú tri rôzne cirkvi. Podobajú sa vojsku, ktorého jedna časť bojuje s nepriateľom, druhá časť trpí bolesťou po zranení v boji, a tretia časť raduje sa z dobytého víťazstva.[1]

Tento článok a články, ktoré budú nasledovať v častiach za sebou, prinesú rozprávanie o protichodných silách v Cirkvi, ktoré stretli sa v ťažkom boji na zmienenom koncile. Neľútostný koncilový súboj bol vyvrcholením dlhodobých príprav predstaviteľov takého chápania Cirkvi, ktoré bolo neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách, keďže predstavovalo herézy a bludy.

Štruktúra katolíckej sv. omše stojí na tzv. ordináriu a propriu. Ordinárium tvoria nemenné súčasti, ktoré sa opakujú pri každej sv. omši, kým proprium tvoria modlitby, ktoré reflektujú obdobie v roku, sviatky či liturgické spomienky. V starej omši to boli introit, kolekta, offertórium, sekréta, komúnia a postkomúnia. V novej omši sekréta nie je, introit a komúnia sa zavyčajne vynecháva, alebo nahradzuje ľudovým spevom, teda zostala modlitba dňa – kolekta, modlitba na obetovanie a modlitba po sv. prijímaní. V tomto texte ich budeme označovať súhrne pojmom orácia – modlitba.

Pápež František sa počas svojej minulotýždňovej návštevy Kanady zúčastnil na pohanskom obrade, v ktorom indiánsky vodca vzýval „Veľkú matku (alebo pramatku) Západu“, o „prístup k posvätnému kruhu duchov“. Táto účasť sa zdá byť v súlade s Františkovou náukou o tom, že Boh chce rozmanitosť náboženstiev a že nekatolícke náboženstvá nie sú v zásade zlé, ale dobré. Táto náuka sa zdá byť interpretácia koncilu podľa pápeža Františka.

Predchádzajúca dvojročná doba covidového odkrývania kariet v politike, ekonomike a spoločenskej morálke, ako aj celkovo v ľudských charakteroch, nám často ukázala neúprosnú a blahobytnou pohodlnosťou doteraz zastieranú pravdu, nielen o zámeroch globálnych elít, ale aj o povahách našich blížnych. Toto všeobecné padanie rybích šupín z očí, odkladanie ružových okuliarov a odhŕňanie opony, sa nevyhlo ani katolíckej Cirkvi, ktorej dietky s údivom (či už zdeseným alebo nadšeným) sledovali ďalšie prevratné ideové kotrmelce svojich pastierov, v súvislosti s takzvanou pandémiou.

Konštitúcia II. Vatikánskeho koncilu Dignitatis Humanæ (1965) vs. Encyklika bl. pápeža Pia IX. Quanta Cura (1864), ktorá vyšla spolu so Sylabom bludov.

Prieskum Pew Research Center medzi 6 485 dospelými v USA, vykonaný od 20. do 26. septembra 2021 (publikovaný pod menom Few Americans Blame God or Say Faith Has Been Shaken Amid Pandemic, Other Tragedies) priniesol ďalší dôkaz, že plody ekumenického experimentu Druhého vatikánskeho koncilu zaváňajú hnilobou. Medzi hlavné závery prieskumu patri:

Ak chceme porozumieť súčasnej kríze v Cirkvi, musíme sa pozrieť späť na udalosti, ktoré ju vyvolali. V tomto ohľade snáď neexistuje diskutovanejšia téma ako otázka, či je Druhý vatikánsky koncil nespravodlivo poznačený zlou implementáciou a interpretáciou – teda bludným a bezohľadným „duchom II. Vatikánskeho koncilu“ – alebo či bol koncil sám o sebe problematický a sám je dôvodom dnešného cirkevného marazmu. Je však nepochybné, že to bol koncil, ktorý tak či onak zohral kľúčovú úlohu pri rozchode súčasného katolicizmu s prastarou tradíciou - liturgickou, sakramentálnou aj doktrinálnou  večnej Cirkvi.

Bula pápeža Bonifáca VIII. z roku 1302, Unam Sanctam, spôsobuje dnešným verným katolíkom množstvo ťažkých chvíľ:

Katolícky blog Rorate Caeli priniesol rozhovor s Christianom Marquantom z Oremus - Paix Liturgique („Liturgický mier“). Ten patrí ku generácii mimoriadnych ľudí, ktorí už v mladosti konali rozhodne, a nehľadeli na to, že vtedy starí a zrelí rozhodnosť odmietli. Patrí k tým, čo sa postavili sa proti zavádzaniu devastujúcich liturgických inovácií. Väčšina našich čitateľov si nemôže pamätať liturgickú revolúciu, ktorá vypukla v polovici 60 rokov, lebo už je to 55 rokov, a vtedy ešte neboli na svete. Tí ktorí si to pamätajú, nezažili tú katastrofu v plnom rozsahu, lebo vďaka železnej opone sa liturgická revolúcia u nás uskutočnila pomalšie a nebola sprevádzaná takými excesmi. Keď sa hranice otvorili, tak na západe bola revolúcia dokonaná a jej plody (sekularizácia, vyprázdnenie kostolov, všeobecná apostáza kléru i laikov) zahnívalo všade naokolo.

Z archívu:

Čo bola reformácia

z dňa 23. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Františkova hermeneutika diskontinuity

z dňa 25. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Život nie je fér 

z dňa 26. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Ako sa dostať do pekla

z dňa 18. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dialóg

z dňa 02. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Sorosove magistérium - zastavte synodu

z dňa 27. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­