* * * Druhý vatikánsky koncil * * *

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, bojoval veľmi rozhodne proti zvoleniu G. B. Montiniho, kardinála, za pápeža. A. Ottaviani, kardinál, presadzoval zvolenie Ildebranda Antoniuttiho (1898 - 1974), talianskeho kardinála, s diplomatickými skúsenosťami, ktorý mohol predstavovať prerušenie „jánovského kurzu“. Názorové strety na konkláve boli veľmi intenzívne. Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, odmietol byť kandidátom, v zmysle svedectiev, ktoré prenikli na verejnosť, napriek utajeniu.

Koncilový rokovací poriadok stanovoval koncilovým otcom, expertom a personálu povinnosť mlčanlivosti o prácach zhromaždenia. Vatikánske tlačové stredisko nedodržiavalo túto mlčanlivosť, a prezrádzalo mnohé informácie o postupe koncilových prác, najmä pri neformálnych stretnutiach s novinármi a vo svojich bulletinoch.

Biblicizmus v priebehu histórie bol heslom pre všetky hnutia, ktoré chceli poprieť autoritu Cirkvi v mene Svätého písma. Protestantizmus kladie Božie slovo ako jedinú regula fidei, ako absolútnu normu, ktorou treba merať každú náuku a každé konanie. John Wycliffe (1328 - 1384), anglický teológ, a Ján Hus (1369 - 1415), český teológ, teoretizovali o integrálnom biblicizme, ešte pred nástupom Martina Luthera (1483 - 1546), nemeckého teológa.

Progresivisti mali hlavný cieľ, aby Kongregácia pre obrady bola zbavená kompetencií tým, že v každej krajine budú zriadené národné liturgické komisie, podliehajúce biskupským konferenciám, a súčasne bude zriadená „medzinárodná komisia“ expertov v Ríme. Debata k tejto téme začala rozvíjať sa aj v tlači a ovplyvňovala silne koncilové dianie.

Stredoeurópska progresívna aliancia na koncile dosiahla svoje dva rozhodujúce zámery. Najprv dokázala obsadiť koncilové komisie vlastnými kandidátmi. Následne mohla pristúpiť k ďalšiemu kroku, ktorý spočíval v likvidácii koncilových schém, schválených komisiami a pápežom Jánom XXIII.. 

Hoci mnohí tvrdili, že rozhodnutie A. Liénarta, kardinála, intervenovať v prvý koncilový deň, bolo impulzívnym aktom inšpirovaným Duchom Svätým, v skutočnosti jednoducho išlo o prvú, verejnú časť širšieho progresivistického plánu, ktorého cieľom bolo obísť vedúce postavenie kúrie na koncile. Druhá časť plánu, možno ešte dôležitejšia, spočívala vo vytvorení spojenectva medzi francúzskymi vodcami a kľúčovými latinskoamerickými biskupmi.

Vianočný príhovor pápeža Františka, z 21. decembra 2019, v tradičnom kalendári to je sviatok neveriaceho Tomáša apoštola, je dokonalou antitézou slávneho kázania o "hermeneutike kontinuity", ktoré 22. decembra 2005 predniesol Benedikt XVI. V tejto reči sa Ratzinger (sami posúďte s akým úspechom), pokúsil prepojiť pokoncilný experiment s 3000 ročnými dejinami Cirkvi ako Božieho Izraela. František však hovorí, "Nie, nič také sa nestane. V skutočnosti potrebujeme znásobiť úsilie o modernizáciu a opustiť zatuchnutú, rigidnú, starú minulosť. Ak chceme zachovať kresťanstvo, musíme všetko zmeniť."

V predvečer Francúzskej revolúcie (1789 - 1799), „liberálna strana“ mala už svoje miestne výbory, filozofické a vlastenecké združenia, akadémie, čitárne, lóže, ktoré tvorili hustú organizačnú sieť. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) mal taktiež svoju „organizačnú vigíliu“, plnú schôdzí, konferencií, publikácií, verejných a súkromných stretnutí, na ktorých vypracovávala sa „stratégia“, vyplývajúca z búrlivých schôdzí, ktoré jedna za druhou prebiehali bezprostredne pred otvorením koncilu.

Dialóg v pokoncilnej Cirkvi. Dialóg v Ecclesiam suam.

Slovo dialóg predstavuje tú najväčšiu zmenu v mentalite Cirkvi po koncile. Dôležitosť tejto zmeny sa dá prirovnať k dôležitosti zmeny, ktorá sa udiala za posledné storočie v chápaní slova sloboda. Slovo dialóg v predkoncilnej Cirkvi prakticky nejestvovalo a nikdy nebolo použité v doktrinálnych dokumentoch. Ani raz sa nevyskytlo v encyklikách, v kázňach ani pastoračnej praxi. V dokumentoch II. vat. koncilu sa objavuje 28-krát, z toho 12-krát v dokumente o ekumenizme Unitatis redintegratio. Avšak vďaka jeho bleskovému rozšíreniu a enormnému nárastu jeho významu sa toto slovo, úplná novinka v Katolíckej cirkvi, stalo kľúčovým slovom určujúcim pokoncilné myslenie a zástavou novej mentality (1). Ľudia nehovoria len o ekumenickom dialógu, o dialógu medzi Cirkvou a svetom, vnútro cirkevnom dialógu, ale s neskutočnou nelogickosťou sa dialogická štruktúra vtláča do teológie, pedagogiky, katechézy, do Trojice, dejín spásy, do škôl, rodín, kňazstva, sviatostí, vykúpenia a všetkého, čo stáročia v Cirkvi existovalo bez najmenšieho náznaku dialógu v definícií, pojme, či jazykovom opise.
 

Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom
(Nasledovný rozhovor s arcibiskupom mal byť publikovaný v roku 1978 v katolíckej tlači, pokiaľ by Konferencia biskupov USA nehrozila exkomunikáciou za jeho publikovanie. V skutočnosti biskupi zakázali akémukoľvek katolíckemu médiu zverejniť tento rozhovor. Interview bolo publikované na talianskej tradicionalistickej webstránke "Tradizione - Cattolicesimo & Politica. Upravená verzia interview bola publikovaná v týždenníku The Spotlight vo Washingtone D.C. vo vydaní 18. júla 1988.) 

Z archívu:

Existuje existencia?

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Františkova hermeneutika diskontinuity

z dňa 25. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Omyly neokatolicizmu

z dňa 30. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Už niet oltára

z dňa 26. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­