I. Existencia Božskej tradície, ktorá nie je obsiahnutá vo Svätom písme
Lutherov útok na Cirkev bol úvodnej fáze namierený len proti niektorým náukovým bodom, ale do sporu bola čoskoro vtiahnutá samotná autorita Cirkvi. Avšak ešte po mnoho rokov sa spory viedli skôr o konkrétných bodoch tradičného učenia, než magistériu ako takom a hlavnými zbraňami boli biblické texty. Tridentský koncil, aj keď vo svojich rozhodnutiach a anatemách indikuje autoritu živého magistéria (ktorú sa sami protestanti neodvážili výslovne poprieť, explicitne sa otázkou nezaoberal a uspokojil sa s tvrdením, že zjavená pravda sa nachádza v posvätných knihách a v nepísaných tradíciách pochádzajúcich od Boha prostredníctvom apoštolov. Koncil tvrdí, že existujú božské tradície, ktoré nie sú obsiahnuté vo Svätom písme, zjaveniach, ktoré apoštolom dal buď ústne Ježiš Kristus, alebo na základe inšpirácie Ducha Svätého a ktoré apoštoli odovzdali Cirkvi.
Sväté písmo teda nie je jediným teologickým zdrojom zjavenia. Vedľa Písma existuje tradícia, vedľa písaného zjavenia ústne. Ak je to tak, len Biblia pri riešení všetkých dogmatických otázok nestačí. To je miesto prvého stretu medzi katolíkmi a reformátormi. Označenie nepísaných božských tradícií nebolo vždy dostatočne zreteľné, najmä v raných dobách; Katolícki apologéti však protestantom čoskoro dokázali, že ak majú byť logickí a dôslední, musia pripustiť, že nepísané tradície jestvujú. Inak akým právom odpočívali v nedeľu a nie v sobotu? Ako mohli považovať za platný krst dieťaťa, alebo krst poliatím? Ako mohli prisahať, keď Kristus prikázal, aby sme vôbec neprisahali?
Logické dotiahnutie sola scriptura urobili v druhej vlne, ale nie úplne. Kvakeri odmietli prísahu, anabaptisti krst detí, sabatariáni vrátili sobotu. Ale nikto nebol dosť dôsledný aby ukázal, kde v Biblii stojí, že je jediným zdrojom viery? A kde v Biblii stojí, ktoré knihy do nej patria a ktoré nie? A tak sa odmietnutie tradície, ktorá mala byť „ľudským vynálezom“ a spočinutie v Biblii ukázalo byť spočinutím v čisto ľudskej autorite, ktorá navyše bola za daných okolností mimoriadne nedostatočná, pretože otvárala cesty pre všetky možné pochybnosti a následne pre biblický racionalizmus. V realite neexistuje iná záruka pre biblický kánon, pre úplnú inšpiráciu a neomylnosť Biblie, ako je autorita živého učiteľského úradu Cirkvi.
Bez učiteľskej autority Bohom povereného živého orgánu, ktorý musí riešiť spory, ktoré vznikajú a v ktorých často vystupuje samotná Biblia, sa nedá zaobísť. Istý reformátor povedal: "Hic liber est in quo quaerit sua dogmata quisque, invenit et pariter dogmata quisque sua - toto je kniha v ktorej každý hľadá svoje vlastné učenie a každý svoje vlastné učenie nachádza." Princíp slobodného výkladu biblických textov viedol k nekonečným sporom, doktrinálnej anarchii a nakoniec k popieraniu všetkých dogiem, čo zjavne nemohlo byť v súlade s Božím zámerom a to len podčiarkuje nevyhnutnosť kompetentnej autority pre riešenie sporov a vysvetľovanie Písma. Princíp slobodného výkladu Písma sa zrodil z Lutherovej pýchy zahnanej do kúta a je skôr prejavom zúfalstva, ako skúsenosti a zdravému rozumu. Katolíci nemali problém túto hlúposť vyvrátiť a nasadenie svetskej moci, ku ktorej sa protestanti uchýlili na potlačenie doktrinálnej autority cirkevného učiteľského úradu to potvrdzuje.
Stačilo pozrieť sa do Biblie, kde zreteľne stojí, že ekonómia kresťanského kázania spočíva predovšetkým v ústnej náuke. Kristus kázal, nepísal. Vo svojom kázaní sa odvolával na Bibliu, ale neuspokojil sa len s jej čítaním, vysvetľoval a interpretoval ju, použil ju vo svojom učení, ale nenahradil ju svojím učením. Tajomný spolucestujúci emauzských učeníkov, ktorí si vykladali čo Písmo o Mesiášovi hovorí nesprávne, ich presvedčil, že Kristus musel trpieť, a tak vstúpiť do svojej slávy. A ako kázal sám, tak poslal aj svojich apoštolov kázať; Nepoveril ich písať, ale učiť a práve ústnym učením a kázaním obrátili národy a priviedli ich k viere. Ak niektorí z nich písali a robili to pod Božou inšpiráciou, je zjavné, že to bol vedľajší úväzok. Svätý Pavol, ktorý zo všetkých apoštolov písal najviac, neplánoval napísať všetko, ani vyučovanie a kázanie nahradiť spismi. Napokon Písmo, ktoré nám ukazuje, ako Kristus ustanovil svoju Cirkev a ako apoštoli zakladali cirkvi a šírili Kristovu náuku po celom svete, nám zároveň ukazuje aj Cirkev ustanovenú ako učiteľskú autoritu; Apoštoli si túto autoritu nárokovali a posielali iných tak, ako ich poslal Kristus a ako jeho poslal Boh, vždy s mocou vyučovať a presadzovať náuku, ako aj spravovať Cirkev a krstiť. Kto im uveril, bude spasený; kto im odmietol uveriť, bude odsúdený. Svätý Pavol označuje za stĺp a oporu pravdy živú Cirkev, nie Písmo. Kniha, hoci božská a inšpirovaná, nie je určená na to, aby sa sama vysvetľovala. Ak je niekde nejasná, a to Biblia na nejasnosti skúpa nie je, je potrebné text interpretovať. A to čo jasné, nenesie so sebou automaticky záruku svojej Božskosti, autenticity alebo hodnoty. Veriaci nemôže ani veriť Biblii ani v nej nájsť predmet svojej viery, ak predtým neuveril sprostredkovateľskej autorite medzi napísaným slovom Božím a jeho čítaním. Akej autorite? Snáď sebe? Ako slobodnému vykladačovi Písma? Nie je lepšie uveriť Cirkvi?
Výsady tejto učiteľskej autority sú dostatočne jasné zo samotného Písma, na ktoré sa protestanti odvolávajú a sú do určitej miery zahrnuté v jejsamotnom ustanovení. Cirkev je podľa Listu svätého Pavla Timotejovi stĺp a opora pravdy; Apoštoli a následne ich nástupcovia majú právo vynucovať svoju náuku; ktokoľvek im odmietne uveriť, bude odsúdený. Táto autorita je teda neomylná. A túto neomylnosť zaručuje implicitne, ale priamo Spasiteľov prísľub: "Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." Kristus pretrváva v Cirkvi v jej poslaní učiť, ako aj poslaní posväcovať; jej moc je rovnaká ako tá, ktorú dostal Kristus od svojho Otca a keďže prišiel plný pravdy i milosti, Cirkev je inštitúciou pravdy i milosti. Kristus dal svojim apoštolom moc konať zázraky, ktorá mala garantovať ich učenie. Najprv sám potvrdil svoje slová svojimi skutkami apotom zariadil, aby apoštolské hlásanie sprevádzali neobyčajné úkazy, ako známky dôveryhodnosti. Zázraky boli božskými pečaťami apoštolátu. Božia pečať tak navždy spočinula na učiteľskom úrade ahoci nie každý misionár robil zázraky, samotná Cirkev je živým zázrakom, ktorý má vždy na čele neobyčajné znamenie, že Boh je s ňou.
