II. Vzťah Písma k živému magistériu a živého učiteľského úradu k Písmu
Tento vzťah je rovnaký ako vzťah medzi evanjeliom a apoštolským kázaním. Kristus používal Bibliu, odvolával sa na ňu ako na nezlomnú autoritu, vysvetľoval ju a interpretoval a poskytol k nej kľúč, čím osvetlil svoju vlastnú doktrínu a svoje poslanie. Podobne postupovali aj apoštoli, keď hovorili k Židom. Obe strany mali prístup k Písmu, obe v ňom uznávali Božiu autoritu, rovnakú ako v samotnom slove Božom. U pohanov a neveriacich bolo potrebné najskôr Bibliu predstaviť a potom garantovať jej autoritu – kresťanskú náuku o Biblii bolo potrebné vysvetliť aj samotným veriacim, veď ona v Biblii nie je. Biblia bola preto zverená do starostlivosti živého magistéria, aby ju chránilo, predkladalo veriacim v autorizovaných vydaniach a presných prekladoch, aby ozrejmilo povahu a hodnotu kníh Písma potvrdením inšpirácie a neomylnosti. Malo poskytnúť kľúč tým, že vysvetlí prečo a ako bolo Písmo inšpirované, že obsahuje Zjavenie, že vlastným predmetom tohto Zjavenia nie je ľudská náuka, ale náboženská a morálna doktrína o našom nadprirodzenom cieli a prostriedkoch, ako ho dosiahnuť, že Starý zákon je prípravou a zvestovaním Mesiáša a Nového zákona, že text má význam alegorický, anagogický, tropologický a historický.
V dôsledku toho bolo na Cirkvi, aby určila čo patrí do kánonu, špecifikovala osobitné pravidlá a podmienky výkladu, aby v prípade pochybností stanovila presný význam textu a keď to bolo potrebné, aby chránila historickú, prorockú alebo apologetickú hodnotu textu, rozhodovala o otázkach autenticity, chronológie, exegézy alebo prekladu a odmietla výklad, ktorý ohrozuje autoritu textu alebo pravdivosť doktríny. Predovšetkým náležalo Cirkvi, aby šírila Božskú knihu hlásaním náuky, ktorú obsahuje, prispôsobovala, vysvetľovala, predkladala a čerpala z nej potravu na výživu duší. Toto je dlh Písma voči živému magistériu.
Na druhej strane, živé magistérium veľa dlhuje Písmu. V ňom nachádza Božie slovo, ako ho vyjadril inšpirovaný autor vedený Božím vnuknutím; zatiaľ čo ústna tradícia, hoci verne odovzdáva zjavenú pravdu, predsa len ju odovzdáva v ľudských formulách, Písmo vyjadruje v istom rozsahu pravdu i ľudskými i božskými formulami. Tak možno o inšpirovanom slove povedať to, čo Kristus povedal o svojom slove: Je to duch a život.
V istom zmysle, ktorý sa ale líši od protestantského zbožštenia Biblie, pripúšťame, že Boh k nám hovorí v Biblii priamejšie než v ústnej tradícii. Ústna tradícia, vždy verná odporúčaniam, ktoré dal svätý Pavol Timotejovi, sa vždy utieka k biblickým prameňom, pre poučenie a vyťaženie božskej náuky, prináša vždy aktuálne a večne živé vyjadrenie tejto doktríny. Napriek nevyhnutnej nedostatočnosti ľudských pojmov vyjadriť božské skutočnosti sa v rukách magistéria Písmo stáva mocnou zbraňou proti omylu a heréze.
Keď dôjde ku kontroverzii, treba sa najskôr obrátiť na Bibliu. Keď sa v nej nájdu rozhodujúce pasáže, majstri teológie ich obratne použijú, aby demonštrovali pravdu. Ak sa však nenájdu texty vyznačujúce sa potrebnou jednoznačnosťou a jasnosťou, neznamená to, že Písmo už nie je nápomocné. Živé magistérium, vedené jasným zmyslom pre živú a jasnú pravdu, ktorý v sebe nesie, bráni s Božou pomocou vieru proti omylom, vysvetľuje, argumentuje a príležitostne ide do viac do detailu a mocou autority autentického vykladača ukončuje spor podľa Božej pravdy.
Čo sa týka biblického výkladu, tak Cirkev je neomylná v tom zmysle, že alebo na základe autentického rozhodnutia pápeža či koncilu, alebo na základe jej aktuálnej interpretácie nejakej pasáže Písma, je treba ten výklad považovať za neomylný tam, kde je ohrozená náboženská alebo morálna pravda, alebo tam, kde priraďovaním významu nejakému textu alebo knihe je ohrozená kredibilita Biblie ako celku, jej morálna hodnota a dogma o jej inšpirácii alebo neomylnosti.
Služba, ktorú Biblia poskytuje živému magistériu, v apologetickej oblasti je mimoriadne dôležitá. Písmo svojou historickou hodnotou, ktorá je v mnohých bodoch nespochybniteľná a nesporná, poskytuje apologétovi nezvratné argumenty pre podporu nadprirodzeného náboženstva. Obsahuje i zázraky, ktorých realita je historikovi vtlačená s rovnakou istotou, ako tie najuznávanejšie dejepisné fakty. To platí možno ešte viac pre argumenty z proroctiev, pretože Písmo, Starý aj Nový zákon, obsahujú proroctvá, ktorých naplnenie vidíme buď v Kristovi a jeho apoštoloch, alebo v neskoršom vývoji kresťanského náboženstva. Preto je pochopiteľné, že od čias sv. Pavla Cirkev naliehavo odporúčala svojim služobníkom štúdium Svätého písma, že so žiarlivou autoritou sledovala jeho integrálne odovzdávanie, jeho presný preklad a verný výklad Ak sa občas zdalo, že obmedzovala používanie alebo šírenie Písma, bolo to pochopiteľne z lásky a mimoriadnej úcty k Biblii - aby sa Sväté písmo, na rozdiel od svetských kníh, nestalo predmetom senzáciechtivej zvedavosti, nekonečných škriepok a zneužívania každého druhu. Cirkev sa v minulosti ukázala ako najlepšia ochrana zdravého rozumu proti excesom bezuzdnej všetečnosti a sofistiky a dnes sa ukazuje ako najlepší obranca Biblie proti bezuzdnému fundamentalizmu a bezmedznej kritike.
