II. Hanobenie tradicionalistov
Kontrast, ktorý vidno ak to porovnáme s prístupom Taditionis Custodes k tradicionalistickými katolíkom, už nemôže byť väčší. Všimnite si najprv, že v sprievodnom liste, v ktorom vysvetľuje svoje rozhodnutie, pápež František tvrdí, že pripútanosť k starej forme omše „je často charakterizovaná odmietnutím... samotného II. vatikánskeho koncilu, pričom s nepodloženými a neudržateľnými tvrdeniami sa dokazujúe, že (koncil) zradil Tradíciu a „pravú Cirkev“.
Prvá vec, ktorú treba povedať, je, že aj keď je pravda, že niektorí ľudia pripútaní k starej forme majú tento postoj, v žiadnom prípade to neplatí o všetkých. Naopak, ako v tom istom dokumente poznamenáva sám pápež František, jeho predchodca Benedikt XVI. potvrdil, že mnohí, ktorí sú pripútaní k starej forme, „jasne akceptovali záväzný charakter II. vatikánskeho koncilu a sú verní pápežovi a biskupom. “ Prísne obmedzenie starej formy omše zo strany pápeža Františka trestá jedných spolu s druhými.
Po druhé, musíme zvážiť presnú povahu údajnej heterodoxie a/alebo schizmatických tendencií, z ktorých sú niektorí z týchto tradicionalistov obviňovaní. Sú, samozrejme, niektorí extrémni tradicionalisti, ktorí popierajú, že by sme mali desaťročia platného pápeža (sedevakantisti), a iní, ktorých spoločenstvo s pápežom je traumatizované nejakým problémom (FSSPX). Ale práve preto je pre nich Traditionis Custodes irelevantné. Adresátmi Traditionis Custodes sú tradicionalistickí katolíci, ktorí sú v riadnom spoločenstve s pápežom (ako je FSSP a účastníci indultných omší ponúkaných v bežných diecéznych farnostiach).
Z definície vyplýva, že tieto posledné skupiny nie sú nijakým spôsobom v schizme, ba ani v podozrení zo schizmy. A aj keď niet pochýb že o niektorých z tejto malej skupiny v rámci Cirkvi, by sa v istom zmysle dalo povedať, že majú „schizmatickú mentalitu“, to isté predsa platí o nespočetných miliónoch liberálnych katolíkov, ktorí dôsledne odmietajú pápežovu autoritu hovoriť im do toho čomu veria alebo ako konajú – vrátane cudzoložných katolíkov, o ktorých sa pápež tak usilovne stará v Amoris laetitia. Je zrejmé, že pápež nepociťuje žiadnu naliehavú potrebu zaoberať sa schizmatickou mentalitou medzi nespočetnými liberálmi. Prečo je teda naliehavé riešiť schizmatickú mentalitu malého počtu tradicionalistov?
A potom je tu otázka, čo presne znamená „odmietať“ Druhý vatikánsky koncil. Pre tých tradicionalistov, ktorí sú v plnom spoločenstve s pápežom, to zvyčajne znamená, že odmietajú niektoré konkrétne prvky náuky koncilu, ako napríklad jeho učenie o náboženskej slobode. Ja nesúhlasím s tými, ktorí odmietajú toto učenie a myslím si, že učenie Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode sa dá zosúladiť s učením pápežov pred Druhým vatikánskym koncilom o tejto téme. Ale po prvé, učenie Druhého vatikánskeho koncilu o tejto téme nie je deklarované ako neomylné; a po druhé, ako presne ho interpretovať vo svetle tradičného učenia je predmetom sporu aj medzi teológmi vernými magistériu. Ak teda je pápež mierny a ústretový k tým, ktorí tvrdošijne odporujú starodávnemu a neomylnému učeniu Krista a svätého Pavla o manželstve a svätom prijímaní, ako potom môže byť rozumne taký prísny a trestajúci na tých, ktorí majú problémy s prijatím nie-neomylne deklarovaného učenia starého len niečo vyše päťdesiat rokov?
Čiže priestupok, z ktorého sú obviňovaní tradicionalisti, ktorým je adresované Traditionis Custodes,
(a) nie je priestupkom, z ktorého sú vinní všetci
(b) je očividne menej závažný ako zločin katolíkov, ktorí odmietajú učenie Cirkvi o manželstve, rozvode a svätom prijímaní.
No tým, ktorí toto učenie odmietajú, sa prejavuje milosrdenstvo, kým tradicionalistom, jedným i druhým, sa prejavuje prísnosť.
Ten trest je veľmi tvrdý. Cieľom pápeža je vylúčiť tradičnú formu omše z bežných farských spoločenstiev, obmedziť do budúcna vysviacky kňazov, ktorí majú záujem ju sláviť a poslať do karantény od zvyšku Cirkvi tie spoločenstvá, ktoré ešte majú dovolené používať starú formu omše dovtedy, kým nebudú pripravení prijať novú formu. Ako poznamenáva kardinál Gerhard Müller, „ jeho jasným zámerom je odsúdiť mimoriadnu formu na postupný zánik“. Pápež v podstate tradicionalistickým katolíkom pripútaným k starej forme omše odkazuje, že ako jednotlivci sú podozriví a ako skupina majú nakoniec zmiznúť. Ako píše kardinál Müller:
Bez najmenšej empatie ignoruje náboženské cítenie (často mladých) účastníkov omší podľa [starého] misála... Tu pastier namiesto toho, aby ocenil pach oviec, ich tvrdo mláti svojím korbáčom. Je očividne jednoducho nespravodlivé zakázať slúženie podľa „starého“ obradu len preto, že priťahuje niektorých problematických ľudí: abusus non tollit usum.
To je dosť zlé, už keď sa vezme do úvahy škoda spôsobená samotným tradicionalistom. Ale týmto rozhodnutím trpí celá Cirkev, nielen tradicionalisti. Pápež Benedikt XVI. dal jasne najavo, že zachovanie mimoriadnej formy v žiadnom prípade nie je len záležitosťou uspokojovania potrieb určitej skupiny v rámci Cirkvi. Súviselo to skôr s obnovením spojenia Cirkvi ako celku s jej vlastnou minulosťou v liturgickom kontexte. Preto, hoci aj Benedikt dúfal, že v budúcnosti bude existovať iba jediná forma omše, chcel, aby stará forma neovplyvňovala novú o nič menej, ako nová mala vplyv na úpravu starej. Bolo to súčasťou Benediktovho všeobecného naliehania na „hermeneutiku kontinuity“. Traditionis Custodes nevykazuje žiadnu zmysel pre tento rozmer problému.
Na druhej strane, zatiaľ čo pápež hovorí, že toto rozhodnutie prijal, aby podporil väčšiu jednotu v Cirkvi, je oveľa pravdepodobnejšie, že namiesto toho podporil len väčšiu nejednotu. To je nevyhnutné v každej rodine, v ktorej má otec na svoje deti dvojaký meter. V skutočnosti je to práve tento dvojaký meter, a nie stará forma omše, čo spôsobuje nejednotnu v posledných rokoch. Čo viac prispelo k tomu, že niektorí tradicionalisti spochybňujú ortodoxiu pápeža Františka? To, že každý týždeň počúvajú latinskú omšu? Alebo Amoris Laetitia a pápežovo odmietnutie odpovedať na dubia? Položiť otázku znamená čakať odpoveď. Traditionis Custodes neuhasí oheň, ktorý Amoris laetitia založila. Len do neho prileje benzín.
