I. Prevádzanie cudzoložníkov?
Zamyslime sa nad tým, aký radikálny je každý z týchto pápežských krokov. Cirkev dôsledne učí, že platné sviatostné manželstvo sa končí smrťou jedného z manželov, a odsúdila ako ťažko hriešny každý sexuálny vzťah s iným ako manželským partnerom. Preto tí, ktorí žijú takomto platnom manželstve a neskôr sa rozvedú a potom si vytvoria sexuálny vzťah s niekým iným, sú vinní z ťažkého hriechu a nemôžu byť pri spovedi rozhrešení bez pevného predsavzatia nepokračovať v novom sexuálnom vzťahu. Toto je založené na Kristovom učení o manželstve a rozvode v pasážach z Matúša 19:3-12 a Marka 10:2-12.
Závažnosť tohto učenia nemožno preceniť. Kristus uznáva, že „Mojžiš dovolil“ rozvod. Potom však vyhlási: „Ale ja vám hovorím“, že rozvod je zakázaný. No, Mojžišov zákon bol daný Mojžišovi samotným Bohom. Kto má teda právomoc to zrušiť? Kto by mal tú drzosť vyhlásiť: „Mojžiš dovolil“ to a to, ale „ja hovorím“ inak? Iba sám Boh. Kristovo učenie proti rozvodu preto nie je ničím menším ako znakom jeho samotnej božskosti. Stavať sa do opozície voči tomuto učeniu by teda implicitne znamenalo buď popierať Kristovo božstvo, alebo, rúhačsky, povyšovať svoju autoritu nad tú Kristovu. Znamenalo by to povedať: „Kristus povedal to a to, ale ja hovorím inak. Absolútne nikto iný ako samotný Boh, dokonca ani pápež (ktorého mandátom je vždy chrániť Kristovo učenie), na to nemá právo.
Ak znie predmetné učenie „tvrdo“, obviňujte Krista. Jeho vlastní učeníci si to mysleli a zašli až tak ďaleko, že sa domnievali, že ak sa veci majú takto, je lepšie sa neoženiť (Matúš 19:10).
Žiadnemu katolíkovi v stave smrteľného hriechu nie je dovolené pristupovať k svätému prijímaniu, kým nie je právoplatne rozhrešený pri spovedi. A žiadny katolík nemôže byť platne rozhrešený, keď pozná učenie Cirkvi o manželstve a rozvode, porušuje toto učenie tým, že má sexuálny vzťah s niekým iným ako so svojím manželským partnerom a odmieta tento sexuálny vzťah ukončiť. Preto žiadnemu katolíkovi, ktorý odmietne ukončiť takýto vzťah, nie je dovolené pristupovať k svätému prijímaniu.
Toto učenie je mimoriadne vážne, má svoj základ v Písme, konkrétne v slovách sv. Pavla v 1. Korinťanom 11:27-29. Podľa učenia svätého Pavla pristúpiť k svätému prijímaniu a zároveň odmietať ukončiť takýto sexuálny vzťah nie nič iné, ako znesvätenie samotného Kristovo tela a krvi - je to odsúdenie seba samotného.
Tieto doktríny sú také jasné, konzistentné a autoritatívne, ako by moho byť akékoľvek katolícke učenie. Sú také staré ako samotná Cirkev, sú ňou prezentované ako neomylné a absolútne záväzné a boli jednoznačne znovu a znovu opakovane zdôrazňované. To je, samozrejme, dôvod, prečo je Amoris Laetitia taká kontroverzná. Zdá sa totiž, že pripúšťa, že aspoň za určitých okolností, tí, ktorí odmietajú prestať s cudzoložnými sexuálnymi aktivitami, môžu pristúpiť k svätému prijímaniu. Je isté, že pápež František výslovne neodmietol žiadne z vyššie zhrnutých učení. Ale tiež notoricky odmieta žiadosti niekoľkých svojich vlastných kardinálov (v slávných „dubiach“), aby výslovne potvrdil tradičné učenie a tým definitívne upokojil akékoľvek obavy o možný nesúlad Amoris laetitia s tradičnou katolíckou náukou.
To, že si sám Svätý Otec uvedomuje, aká vážna je táto otázka, a dokonca ho preto trápilo svedomie, je zrejmé z rozhovoru, ktorý opísal jeden z jeho obhajcov, kardinál Christoph Schönborn. Časopis Crux (nie práve tradicionalistický zdroj) informuje:
Schönborn prezradil, že keď sa krátko po prezentácii Amoris laetitia stretol s pápežom, František mu poďakoval a spýtal sa ho, či je ten dokument pravoverný.
„Povedal som: ‚Svätý Otče, je to úplne pravoverné‘,“ informoval Schönborn, ako odpovedal pápežovi a dodal, že o niekoľko dní neskôr dostal od Františka malý odkaz, v ktorom bolo napísané: „Ďakujem za toto slovo. To mi dalo útechu."
Koniec citátu. Všimnite si, že samotný pápež mal prinajmenšom nejaké pochybnosti o pravovernosti dokumentu – dosť veľké na to, že ho „utešilo“, keď ho o tom ubezpečili – dokonca aj vtedy, keď už bol dokončený a zverejnený!
Nejde mi o to, aby som tu opakoval všetky detaily kontroverzie o Amoris laetita. Ide o to, aby sme si jednoducho všimli, do akej miery bol pápež ochotný zájsť, aby sa pokúsil vyhovieť slabosti tých, ktorí tvrdohlavo odmietajú poslúchať učenie Krista a sv. Pavla. Aj keď si myslíte, že samotná Amoris laetita neprekračuje hranice ortodoxie, pokiaľ ide o toto učenie, nemožno poprieť, že ten dokument je mimoriadne jemný a ústretový k tým, ktorí tie hranice prekračujú.
