Obvyklé predstavy o svedomí, ktoré dnes ľudia majú, sú asi nasledovné:
Svedomie je špeciálna dispozícia [schopnosť], ktorá by snáď bola porovnateľná so zmyslovým vnímaním, a pomocou ktorej rozoznávame dobré od zlého. Prípadne, ak by to nebol druh vnímania, je to pocit viny alebo neviny. Ak teda v človeku nejaký skutok nevyvoláva pocit viny, potom ho môže s čistým svedomím konať. A použijúc rovnaký kľúč, ak nejaký čin vyvoláva v človeku pocit viny, potom by ho nemal konať nikdy. Človek by sa mal v každom prípade vždy riadiť svojím svedomím. Najmä katolícka Cirkev učí, že svedomie človeka je ultimátnym [všeobsažným a konečným] vodidlom, ktoré nás usmerňuje, ako máme konať. A to aj vtedy, keď je svedomie v rozpore s nejakým učením Cirkvi definovaným s najvyššou mocou [ex cathedra]. Avšak existujú ľudia, nazývaní psychopati, ktorí nemajú svedomie. A snáď preto by títo ľudia nemali byť v skutočnosti morálne zodpovední za zlo, ktoré páchajú, pretože nepoznajú dobro.
Takéto predstavy o svedomí sú dnes, ako som už naznačil, široko rozšírené. Ako také sú však veľmi nesprávne, alebo prinajlepšom mimoriadne zavádzajúce. Sú odrazom vážneho nepochopenia toho, čo svedomie je, kedy sme povinní sa ním riadiť a toho, čo o ňom učí Cirkev.
Preto sa ďalej budem venovať týmto trom otázkam:
- Najprv predstavím súhrn toho, čo je svedomím podľa sv. Tomáša Akvinského a iných tomistických teoretikov prirodzeného práva.
- Ďalej budem premýšľať o tom, ako by sa podľa teórie prirodzeného práva malo svedomie formovať a pouvažujem o podmienkach, za ktorých by sa mali ľudia svedomím riadiť.
- Nakoniec sa budem venovať tomu, ako by podľa tejto analýzy mali katolíci formovať svoje vlastné svedomie vo svetle morálneho učenia Cirkvi.
