I. Polovičný program
Hoci sa mnohí rodičia dosť nedbanlivo starajú o výchovu svojich dietok, predsa niet medzi nimi ani jedného, ktorý by nemal aspoň akú-takú myšlienku, aspoň náčrtok výchovného plánu. Svojim deťom chcú vštepiť do srdca niektoré dobré vlastnosti, chcú z nich vykoreniť isté chyby. Želajú si vychovať z nich poriadnych ľudí.
Ale či takúto všeobecnú a nepresnú túžbu možno nazvať výchovným programom?
Veru, nie.
Alebo, hej, možno — ale len vtedy, keď múr slobodno nazvať domom, keď jeden vojak je armáda, keď krajec chleba je hostina.
Úmysel, že si zo syna vychováš poriadneho človeka, a nič viac, je istotne jeden bod výchovného programu, lež nemôže byť jediným a plným programom.
Aby si mal dom, potrebuješ najmenej štyri múry. Len tisíce vojakov tvorí armádu. A na hostinu okrem chleba treba aj iné jedlá.
— Nech ma len moja dcéra miluje, to je všetko, čo od nej žiadam! — Takto hovorí nejedna matka.
Je to dostatočný výchovný program? — Nie.
— Mne je dosť, že môj syn je pracovitý; o iné sa nestarám! — hovorí otec, ktorému ide iba o zárobok.
Či je to dostatočný a dôstojný program pre mravnú výchovu človeka?
