I. Bezák a Tiso
Takmer všetky média a ich exponenti, spolu s „osobnosťami“, vo všetkých článkoch referujúcich o Bezákovom odvolaní, zmieňujú s bezostyšnou drzosťou, že hlavným Bezákovým pozitívom, v protive k Sokolovi, je jeho ostentatívne negatívny postoj k Tisovi, za ktorého Sokol slúžil zádušné omše. Už toto kritérium, zúfalo vzdialené od akýchkoľvek skutočných vieroučných a pastoračných kritérií, je dostatočným dôkazom, že cela kauza je spolitizovaná malou, ale dobre platenou a výkonnou liberálnou klikou. Urobiť z postoja k historickej postave kritérium kvality katolíckeho biskupa, to svedčí jednak o tom, kto ovláda média a za druhé o dokonalej dvojrozmernosti myslenia, neschopného povzniesť sa nad úbohý historizujúci bulvár. S priam maniakálnou paranoiou sa tu klasifikujú predstavitelia Cirkvi podľa toho, aký postoj zaujímajú, alebo zaujímali, k obdobiu II. svetovej vojny a k jej následkom. Prípad biskupa Wiliamsona je dostatočne známy, aby otvoril oči aj tým najzaslepenejším katolíkom. Pravda, ak duševný spánok nie je pre nich hodnotou minimálne tak podstatnou ako to, ktorá sekulárno-pohanská forma myšlienkovej totality (slobodomurárska, komunistická alebo národno socialistická) vyhrala vojnu pred 70 rokmi. Je možné, a niekedy sa zdá že priam isté, akoby toto bolo pre nich dôležitejšie než spásne učenie katolíckej Cirkvi, pretože predstaviteľov Cirkvi nehodnotia podľa pravovernosti a oddanosti Tradícii, ale podľa toho koľko krokodílych sĺz vyronili nad rôznymi udalosťami z učebníc moderného dejepisu.
