II. Padova sa stáva centrom pôsobenia pátra Mandiča
V roku 1909 predstavení preložili pátra Mandiča do Padovy a toto talianske mesto sa stalo centrom pôsobenia pátra Mandiča, ktorého si nanajvýš Milosrdný Boh vyvolil za nástroj svojej spásy pre hriešnikov. Spočiatku v Padove prednášal páter Mandič patrológiu – náuku o Cirkevných otcoch v antickom období. Napriek neustálemu tréningu sa mu nepodarilo zbaviť sa koktavosti, ktorá oslabovala u pátra Mandiča dar slova. Kto sa však raz započúval do jeho kázn a nenechal sa rušiť koktaním, toho si páter Mandič získal svojou dobrotou a láskou. V roku 1911 prosil Boha, aby ho prijal ako obetu za spásu duší hriešnikov, ktorým hrozilo zatratenie, tento akt dobrovoľného sebaobetovania a modlitby za hriešnikov priniesli veľký prospech mnohým, ktorí to potrebovali. Mystika sebazapierania a spovedná služba sa stali základom Mandičovej kňazskej duchovnej cesty.
Svätý Bohdan Leopold Mandič stále cítil potrebu prinavrátenia sa pravoslávneho východu do lona katolíckej Cirkvi. Keďže sa stále cítil byť dalmatínskym Slovanom, odmietol talianske občianstvo, čo talianskych slobodomurárov po vypuknutí I. Svetovej vojny po roku 1914 nesmierne iritovalo, pretože ho považovali div nie za rakuskeho špióna. Stiahli ho z milovanej Dalmácie a roky 1917 – 1918 strávil v južnom Taliansku, kde putoval po rôznych kláštoroch. Mnohí z kapucínskych spolubratov zaujali k nemu chladný postoj, čo sv. Bohdana Leopolda Mandiča značne trápilo.
Po skončení 1. svetovej vojny v roku 1918 sa mohol načas vrátiť do milovanej Dalmácie. Opäť sa pripravoval na svoju misiu medzi pravoslávnymi Slovanmi, keďže sa však postupne vzťahy medzi Talianmi a Juhosláviou kvôli sporom o územie zhoršili, pôsobenie sv. Bohdana Leopolda Mandiča v Dalmácii sa rýchlo skončilo. V roku 1924 sa musel vrátiť do Padovy, tu však začal vyučovať mladých spolubratov chorváčtine, pretože dúfal, že budú môcť pôsobiť ako misionári medzi pravoslávnymi Slovanmi v Juhoslávii. Dňa 13. novembra 1927 si do svojho denníku zapísal, že „urobím všetko preto, aby sa východní veriaci vrátili do lona katolíckej Cirkvi.“
Okrem týchto aktivít, zameraných na rekatolizáciu pravoslávneho slovanského obyvateľstva Juhoslávie pokračoval vo svojej činnosti, pričom sa zamieriaval najmä na sv. spoveď. Spovedal v jednoduchej cele pri kapucínskom kostole, Často strávil v spovedeľnci aj viac ako 15 hodín denne, bez jedla, pitia, pričom nedbal na únavu, chlad, vysoké teploty, nechuť či chorobu a spovedal všetkých, čo do jeho spovedeľnice zavítali. „Buďte pokojní – hovorieval hriešnikom – nebojte sa položiť všetko svoje trápenie na moje ramená, postarám sa o vás.“ A ľudia do jeho spovedelnice chodili a ich počet sa neustále zvyšoval. Duchovnú pomoc a očistu u neho vyhľadávali všetci bez rozdielu veku či pohlavia. Po roku 1924 u neho zaznamenali duchovné dary proroctiev a levitácie.
Zachovalo sa množstvo príbehov zo života sv. Bohdana Leopolda Mandiča. Množstvo príbehov z jeho spovedelnice. Kajúcnikov vždy radostne vítal a jeho dobrota lámala aj najviac zatvrdilé srdcia. Traduje sa príbeh, ako raz do kazateľnice prišiel starý zatvrdilý hriešnik, ktorý nebol niekoľko desaťročí na spovedi a sadol si do kresla, vyhradeného pre kňaza. Mandiča to nevyviedlo z miery, kľakol si k hriešnikovi a v kľaku si vypočul jeho spoveď a dal mu rozhrešenie. Niekedy sa stalo, že z ničoho nič opustil miesto kde spovedal a vyšiel von hnaný nadprirodzeným vedomím, aby vyspovedal niekoho, kto vôbec nemal v úmysle ísť na Svätú Spoveď. Raz povedal istému spolubratovi: „Prečo by sme mali uponižovať duše, ktoré k nám prichádzajú zmieriť sa s Božou láskou? Či azda Ježiš uponížil Magdalénu, cudzoložnicu alebo mýtnika?“
Keď ale istý neúprimný kajúcnik ospravedlňoval svoje hriechy a nedal sa presvedčiť o pomýlenosti svojich zásad, páter Leopold vstal, ukázal na dvere a prísno povedal: „Milý pane, s Pánom Bohom sa nežartuje! Tam sú dvere, choďte bez rozhrešenia a ostaňte vo svojom hriechu!“ Dotyčný hriešnik sa po týchto slovách naľakal a podriadil sa kňazovým radám a doporučeniam.
Určité obdobie predstavení pátra Mandiča s nevôľou prijímali skutočnosť, že sv. Bohdan Leopold Mandič bral časť pokánia hriešnikov na svoje bedrá a obviňovali ho z laxizmu. Nayše sv. Leopold preberal za hriešnikov časť pokánia v podobe odmietania spánku, morenia sa hladom či flagelantizmu. On však vždy ukázal svojim kritikom kríž s Ukrižovaným Kristom a s láskou a slzami hovoril o Božom Milosrdentve. „Ak ma Pán chce obviniť z toho, že som prejavil prílišnú zhovievavosť voči hriešnikom, poviem Mu, že to bol On, kto mi dal tento príklad a ja som ani nezomrel za spásu duší ako to urobil On.“
Posledný hriešnik, ktorého sv. Bohdan Leopold Mandič spovedal bol Barnabias Gabini, mladý mních, ktorý pochyboval o sebe a chystal sa opustiť rád, ktorého bol členom. Tomu však páter Mandič povedal len jedno: „Lepšia je smrť, ako opustenie habitu“.
