Pápež svätý Pius X. v encyklike Pascendi Dominici gregis, zo dňa 8. septembra 1907, zameranej proti modernizmu, snažil sa zredukovať ad unum (na jeden princíp) značne chaotické hnutie, ktoré rozširovalo sa pred jeho očami. Pápež svätý Pius X. vo svojom Motu proprio Sacrorum Antistitum, zo dňa 1. septembra 1910, vyslovil domnienku, že hnutie má jednotnú podzemnú organizáciu, ktorá tvorí ozajstnú „tajnú spoločnosť“ vnútri Cirkvi: „Veríme, že každý biskup je si vedomý, že deštruktívna skupina ľudí, modernisti, hoci boli demaskovaní encyklikou Pascendi Dominici gregis, nevzdala sa svojich plánov narúšať pokoj v Cirkvi. Veď neprestali vyhľadávať a vťahovať do svojej tajnej spoločnosti nových adeptov, a cez nich očkovať do žíl kresťanskej spoločnosti jed svojich názorov prostredníctvom kníh a brožúr, ktoré vydávajú anonymne, alebo pod pseudonymom.“.
Delio Cantimori (1904 - 1966), taliansky historik, potvrdzuje, že slová pápeža svätého Pia X. nemožno považovať za prehnané. Modernistov charakterizovalo tajnostkárstvo a pretvárka, podobne ako talianskych heretikov v 15. storočí.
Taktika modernistov
Albert Houtin (1867 - 1926), francúzsky bývalý benediktín, vo svojom opise plánov modernizmu, predpokladal, že novátori neodídu z Cirkvi, a to ani v prípade, že by stratili vieru, ale že v nej zostanú podľa možnosti čo najdlhšie, aby šírili svoje myšlienky. Ako píše: „Takto bola myslená dohoda okolo roku 1903, a písalo sa to ešte v roku 1911, že žiaden ozajstný modernista, laik či kňaz, nemôže zanechať Cirkev, alebo zhodiť reverendu, lebo vtedy prestal by byť modernistom v ušľachtilom zmysle slova.“
Ernesto Buonaiuti (1881 - 1946), taliansky profesor cirkevných dejín v Seminári sv. Apollinára a kňaz, exkomunikovaný v roku 1925, konštatoval: „Doteraz boli snahy reformovať Rím bez Ríma, alebo dokonca proti Rímu. Rím však treba reformovať s Rímom; reforma musí prechádzať rukami tých, ktorých treba reformovať. Toto je tá pravá a najspoľahlivejšia metóda; ale je ťažká. ( ... ). Vonkajší kult tu bude vždy, rovnako ako hierarchia, ale Cirkev ako učiteľka v oblasti sviatostí a spôsobu ich vysluhovania bude meniť svoju hierarchiu a svoj kult podľa požiadaviek doby: zjednoduší ho, urobí slobodnejším, a tým aj duchovnejším; takto stane sa určitou formou protestantizmu; avšak protestantizmu ortodoxného, ktorý je postupný a nie násilný, nie je agresívny, revolučný ani neposlušný; je protestantizmom, ktorý nezničí apoštolskú postupnosť cirkevnej služby, ani samotnú podstatu kultu.“
George Tyrrell (1861 - 1909), írsky kňaz, exkomunikovaný v roku 1907, povedal: „Rím nemožno zničiť za deň, ale treba ho nechať, aby postupne a pokojne padal do prachu a popola; vtedy budeme mať nové náboženstvo a nový dekalóg.“.
Primo Vannutelli (1885 - 1945), taliansky kňaz, oratorián a modernista, ktorý oficiálne sa „vrátil späť“ vykonaním predpísanej protimodernistickej prísahy. Tento rímsky kňaz napriek tomu popieral božstvo Ježiša Krista a božský pôvod Cirkvi, avšak neuvažoval o potrebe vystúpiť z Cirkvi, a očakával trpezlivo jej nevyhnutnú historickú premenu. Prostriedkami na podporu tohto procesu pre neho boli sloboda diskusie, hľadania a zmena liturgie. Aby reforma bola radikálna, „nesmela byť otvorenou reformou dogiem, ale obradov“. P. Vannutelli vykonával svoju duchovnú službu ako neveriaci v jednom z najkrajších chrámov Ríma, v Chiesa Nuova.
Reakcie na neomodernizmus za pontifikátu pápeža Pia XII.
Plinio Corrêa de Oliveira (1908 - 1995), brazílsky historik, profesor, významný predstaviteľ Katolíckej akcie v Brazílii, zakladateľ Brazílskej spoločnosti na obranu Tradície, rodiny a vlastníctva, založenej v roku 1960, je autorom diela Obhajoba Katolíckej akcie, z roku 1943. Predmetné dielo bolo prvým verejným odsúdením progresivizmu, ktorý vznikol v Európe, avšak použil Latinskú Ameriku ako svoje „laboratórium“. Dielo konštatuje: „Všetky tieto deviácie bezprostredne alebo vzdialene súvisia s týmito princípmi: popieranie účinkov dedičného hriechu; z toho vyplývajúca predstava milosti ako výlučného faktora v duchovnom živote; tendencia ignorovať autoritu v nádeji, že poriadok vyplynie zo slobodnej, živej a spontánnej kombinácie rozumu a vôle.“ (Fotografia Plinio Corrêa de Oliveira (1908 - 1995)
Predmetné nové tendencie systematicky odrádzali ľudí od bežných pobožností a od každého úsilia vôle, od spytovania svedomia až po účasť na duchovných cvičeniach svätého Ignáca, keďže všetko to bolo považované za zbytočné a prekonané.
Réginald Garrigou-Lagrange (1877 - 1964), francúzsky profesor teológie na Medzinárodnom kolégiu Angelicum, špecialista na asketiku a mystiku, filozof, dominikán a kňaz, bol jedným z najväčších teologických mysliteľov svojich čias. Je autorom významného článku na tému Kam nás vedie nová teológia?, z roku 1946. Článok poukazuje na nebezpečenstvo novej definície pravdy, chápanej už nie ako „zhoda rozumu s realitou“, ale ako „zhoda mysle so životom“. Autor píše: „Je veľmi nebezpečné hovoriť: „pojmy sa menia, tvrdenia zostávajú.“ Ak sa mení dokonca samotný pojem pravdy, tvrdenia už nezostanú pravdivé rovnakým spôsobom, ani v rovnakom význame. Potom ani zmysel koncilov nie je zachovaný tak, ako sa pôvodne myslelo. ( ... ). Znamená to azda, že dve teológie, môžu byť pravé, aj keď vzájomne si odporujú a protirečia aj v základných tézach? Keď budeme sa pridržiavať tradičnej definície pravdy, odpoveď bude NIE. Keď však prijmeme novú definíciu pravdy, sformulovanú nie vo vzťahu k realite a k jej nezmeniteľným zákonom, ale na základe rôznych náboženských skúseností, odpoveď bude ÁNO. A tieto definície chcú nás čo najviac priblížiť k modernizmu.“ (Fotografia Réginald Garrigou-Lagrange (1877 - 1964)
Mons. Joseph Clifford Fenton (1906 - 1969), americký profesor teológie na Americkej katolíckej univerzite, vydavateľ a šéfredaktor akademického časopisu The American Ecclesiastical Review (1944 - 1966). Predložil klasickú a neprekonateľnú definíciu Cirkvi svätého Róberta Bellarmína (1542 - 1621) v De ecclesia militante (O Cirkvi bojujúcej), proti novým „ekumenistickým“ ekleziológom: „Našim učením je, že existuje len jedna Cirkev, nie dve, a že táto jediná a pravá Cirkev je zhromaždením ľudí vyznávajúcich tú istú kresťanskú vieru, spoločenstvom s tými istými sviatosťami, a pod vedením zákonitých pastierov, osobitne rímskeho pápeža, Kristovho vikára na zemi. ( ... ). Veď Cirkev je spoločnosť rovnako viditeľná a hmatateľná, ako rímsky ľud, alebo Francúzske kráľovstvo, či Benátska republika.“
Mons. J. C. Fenton konštatoval v súvislosti s blížiacou sa rozhodujúcou zrážkou medzi dedičmi modernizmu a „integralizmu“ z čias pápeža svätého Pia X.: „Nesmieme zabúdať, že modernizmus ako taký je jasná heréza, či znôška heretického učenia, zatiaľ čo integralizmus nie je herézou. Pravé katolícke učenie nenachádza sa niekde na polceste medzi učeniami napríklad G. Tyrrella a A. Loisyho na jednej strane, a na druhej strane katolíckych autorov, ktorí vystupovali proti nim.“ (Mons. Joseph Clifford Fenton - vpravo na fotografii (1906 - 1969)
José Antonio de Aldama (1903 - 1980), španielsky profesor dogmatickej teológie na Gregoriánskej univerzite, na Pápežskej univerzite v Salamanke, a na Teologickej fakulte v Granade, na ktorej sa stal rektorom, bol jedným z najvýznamnejších mariológov 20. storočia. Kritizoval prognózy z 20. rokov 20. storočia, vylučujúce možnosť zopakovania sa modernistickej krízy v Cirkvi. Konštatoval: „A hoci nášmu náboženskému vzdelávaniu podarilo sa dosiahnuť úroveň všeobecného vzdelania, ono nestálo na pevných základoch práve preto, lebo zanedbalo seriózne štúdium scholastickej filozofie.“
Antonio Messineo (1897 - 1978), taliansky jezuita a kňaz, bol súčasťou úzkej skupiny redaktorov ad vitam v Civiltá Cattolica, t. j. v časopise považovanom za neoficiálny orgán Svätej stolice. V jednom z textov, schválených pápežom Piom XII., píše: „Moderný progresivizmus, pokiaľ nie je v podstate prefarbeným modernizmom, možno veľmi dobre porovnať s tým prúdom, ( ... ), ktorého je odnožou. Modernizmus tvrdil, že obnovuje dogmu, pričom však vyprázdňoval jej transcendentný obsah, keď ju predtým ponoril do kolísavých vĺn historického relativizmu. Odvolával sa na subjektivizmus, a meradlom pocitov chcel stanoviť pravdu a dosiahnuť spojenie s božstvom. ( ... ). Progresivista vie, pozná a hodnotí svojimi vlastnými kritériami, ktoré však nie sú ničím iným, než pohyblivými kritériami relatívnej pravdy, ktorá je iná v každom historickom období, a v súčasnosti je ním takzvané moderné myslenie, moderná spoločnosť, moderné duchovné tendencie, jedným slovom: takzvaný moderný progres. ( ... ). Zďaleka nie zanedbateľnou črtou, ktorá charakterizuje moderný progresivizmus, je jeho výrazná sympatia ku komunizmu, a všeobecne k marxizmu. Progresivista o komunizme tvrdí, že to je sila, historické hnutie a hybný motor modernej spoločnosti, takže treba ho takto hodnotiť, a zlaďovať s ním kresťanské myslenie. Podľa progresivizmu princíp zla je koncentrovaný vpravo, v temnej priepasti číhajúcich reakčných síl, do ktorej neodvolateľne hádže všetkých, ktorí stavajú sa proti progresivistickým tendenciám a ideám.“
Väčšina pastierov Cirkvi, hoci verná ortodoxii, inklinovala k optimizmu. Za pontifikátu pápeža svätého Pia X. modernizmus bol potlačený, avšak naďalej cirkuloval ako podzemný prúd vnútri cirkevného tela. Boli to hnutia biblickej, liturgickej, filozofickej a ekumenickej „reformy“. Duch hedonistického materializmu prenikal aj do Cirkvi v období po druhej svetovej vojne. Mnohí predstavitelia Cirkvi prepadli ilúzii po skončení tejto svetovej tragédie, že nastal čas opustiť kríž, ktorý bol už akosi pridlho nesený, a hľadať úľavu v slovách blahobytu a pokoja, ktoré ohlasoval svet.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 46 - 62. ISBN: 978-80-972597-6-1.
