III. Cirkev bojujúca mení sa na Cirkev putujúcu
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) predstavuje víťazstvo progresívnych síl v Cirkvi, ktoré zmenili tradičný prístup predstaviteľov Cirkvi k pozemskému svetu, a to napriek zvyčajnému označeniu tohto koncilu len ako pastoračného. Sväté písmo nás varuje dôrazne a hovorí, že pozemský svet je v moci zlého, (1 Jn 5, 19). Predmetné víťazstvo služobníkov pozemskej revolúcie je víťazstvom nebezpečných myšlienok, proti ktorým Cirkev bojovala už od čias Francúzskej revolúcie v 18. storočí. Jedným z prejavov tejto revolúcie je pretvorenie Cirkvi bojujúcej na Cirkev putujúcu. Revolucionári presvedčili predstaviteľov Cirkvi, aby zakázali sami sebe bojovať proti všetkému zlu, ktoré Cirkev pomenovala, odsúdila a bojovala proti nemu v predchádzajúcich storočiach.
Mnoho súčasných predstaviteľov Cirkvi podľahlo tomuto pokušeniu, a prijalo záver, že Spasiteľ môže žiadať zánik Cirkvi bojujúcej, a zánik jej aktívneho zápasu so všetkými nepriateľmi večnej spásy človeka. Výsledkom je tragický obraz predstaviteľov Cirkvi, zápasiacich za zámery diktované staviteľmi babylonských veží. Táto zrada Spasiteľa prináša obrazy rúhavých posolstiev svetu, v ktorých Spasiteľ dojednáva mier so svojimi nepriateľmi, čím aj existencia pravej Cirkvi a Satana stráca význam. Rafinovaní revolucionári vedeli správne už dávno, že najviac antikristovský svet možno vytvoriť až vtedy, ak Cirkev bojujúca prestane bojovať. Cirkev putujúca nedokáže odporovať tomuto satanskému zámeru, keďže ani nechce. Súčasnosť presviedča nás o tom stále viac.
Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný za pontifikátu pápeža Jána Pavla II., v roku 1992, nadväzujúci na Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), (ďalej len „KKC“), charakterizuje Cirkev ako putujúcu, resp. kráčajúcu, t. j. vôbec nie ako bojujúcu. Takéto chápanie Cirkvi je v rozpore s chápaním Cirkvi v celých jej predchádzajúcich dejinách, najmä so zreteľom na Tridentský koncil (1545 - 1563), a na katechizmy vydané po tomto koncile. Predmetné tradičné katolícke výklady vnímali Cirkev ako bojujúcu proti vnútorným a vonkajším nepriateľom večnej spásy. Život katolíka bol vnímaný najmä ako nevyhnutný osobný boj s nepriateľmi večnej spásy, a nie ako kráčanie, resp. putovanie. Vymedzenie Cirkvi a života katolíka v zmysle KKC z roku 1992 novým spôsobom, t. j. ako putovanie, resp. kráčanie, a teda už nie ako boj, možno vnímať z jeho formulácií v § 97, § 769, § 846, § 850, § 958, § 1013, § 1045, § 1111, § 1419, § 2692.[4]
Záverom možno poukázať na P. L. Szydlowského, ktorý predstavil vo svojej prednáške aj vzory skutočnej katolíckej bojovnosti, avšak podľa reálneho obrazu týchto postáv, a nie podľa skreslenia historickej skutočnosti, šíreného zo strany predstaviteľov revolučných síl v Cirkvi.
Svätý Maximilián Mária Kolbe (1894 - 1941) je jedným z príkladov skutočného katolíckeho bojovníka. Založil združenie Rytierstvo Nepoškvrnenej, resp. Militia Immaculatae, ktoré malo bojovného ducha. Predmetné združenie vzniklo v roku 1917, t. j. v roku zjavení Panny Márie v Portugalsku, vo Fatime. Predmetný boj bol zameraný na obrátenie hriešnikov, proti slobodomurárstvu, proti nepriateľom Cirkvi, a proti šíreniu bludných myšlienok. Toto je skutočný katolícky misijný duch, ktorý nenávidí hriech, blud proti viere, a pohanstvo, aby zachránil čo najviac ľudí z moci Božieho nepriateľa. Toto je prejav skutočnej kresťanskej lásky človeka k človeku, keďže zachraňuje človeka pred pádom do priepasti. Do večnej priepasti.
Modlime sa, aby všetci predstavitelia Cirkvi a katolícki veriaci podľa svojich skutkov zaslúžili si patriť do Cirkvi bojujúcej, a aby nerobili kompromisy s duchom sveta v moci zlého. A bojujme.
Svätý Pius X., oroduj za nás.
Poznámky na tejto stránke:
[4] Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009. ISBN 978-80-7162-776-0. § 97, § 769, § 846, § 850, § 958, § 1013, § 1045, § 1111, § 1419, § 2692. S. 34, 204, 224 - 225, 249, 262, 270 - 271, 292, 362, 649.
