III. Annibale Bugnini: Neo-pistojský reformátor
Od roku 1948, rok po objavení sa Mediator Dei, sa však rímska línia začala meniť. V tom roku bola v Rímskej kúrii zriadená Komisia pre liturgickú reformu, ktorej najvplyvnejšími členmi boli podľa všetkého Augustin Bea SJ, spovedník Pia XII., a Annibale Bugnini, tajomník komisie, ktorý mal zostať ústredným byrokratickým predstaviteľom rímskej liturgickej reformy, až kým ho Pavlom VI. v roku 1975 za podivuhodných okolností neprepustil. Mienka Auctorem Fidei a názory tejto mimoriadne vplyvnej osobnosti nie sú identické, pretože Bugnini zdieľal presvedčenie Scipia de Ricciho, že katolícka bohoslužba už po mnoho storočí naliehavo volá po reforme a tiež bol samoľúbo presvedčený, že je to práve on, kto tú reformu má vykonať.
Keď v roku 1969 Hubert Jedin, významný historik Tridentského koncilu, kritizoval v článku v Osservatore Romano dopady pokoncilových liturgických zmien, a najmä zavedenie ľudového jazyka, ktorý zničil dôležitý zväzok jednoty v západnej cirkvi, arcibiskup Bugnini odpovedal slovami:
„Ako dobrý historik, ktorý vie spravodlivo zvážiť obe strany a dospieť k vyváženému úsudku, prečo ste nespomenuli milióny a stovky miliónov veriacich, ktorí konečne dospeli ku bohoslužbe v duchu a pravde? Môžu sa konečne modliť k Bohu vo svojich vlastných jazykoch a nie v nezmyselných zvukoch a sú šťastní, že odteraz vedia, čo hovoria? Nie sú oni ‚Cirkev‘? „Pokiaľ ide o ‚zväzok jednoty‘: Veríte, že Cirkev nemá iné spôsoby, ako zabezpečiť jednotu? Veríte, že existuje hlboká a úprimná jednota uprostred nedostatku porozumenia, nevedomosti a ‚temnej noci‘ uctievania, ktorému chýba tvár a svetlo, aspoň pre tých, čo sú v chrámovej lodi? Nemyslíte si, že kňazský pastier musí hľadať a podporovať jednotu svojho stáda – a tým aj univerzálneho stáda – prostredníctvom živej viery, ktorá sa živí obradmi? A nachádza výraz v piesni, v spoločenstve myslí, v láske, ktorá oživuje Eucharistiu, vo vedomej účasti a vo vstupe do tajomstva? Jednota jazyka je povrchná a fiktívna, iný druh jednoty je životne dôležitý a hlboký... Tu v komisii nepracujeme pre múzeá a archívy, ale pre duchovný život Božieho ľudu... Súčasná obnova Cirkvi je vážna, pevná, dôkladná a istá, aj keď prináša utrpenie a odpor... Nemyslíte si, pán profesor, že aj historici by mali skúmať historické udalosti a objavovať v nich znaky Boha?“
„Nevedomosť“ a „temná noc“ uctievania, na ktoré sa arcibiskup odvoláva, pripomína vieru pistojskej synody v stáročia trvajúce „všeobecné zatemnenie právd o veľkých momentoch týkajúcich sa náboženstva“. Keďže argument arcibiskupa Bugniniho je založený na existencii liturgie v nie ľudovom jazyku, musíme predpokladať, že jeho temná noc vládne prinajmenšom od ôsmeho storočia, ak nie od šiesteho; toj je presne ten istý bod, ktorý prívrženci Pistojskej synody označili za začiatok úpadku Cirkvi.
Arcibiskup Bugnini vo svojom neoceniteľnom diele La Riforma Liturgica 1948-1975, vydanom v roku 1983 a v anglickom preklade v roku 1990, opakovane objasňuje, že jeho slová adresované profesorovi Jedinovi nie sú nesprávnou interpretáciou jeho presvedčenia. Veľmi negatívne a odmietavé hodnotenie liturgickej praxe katolíckej cirkvi, prinajmenšom v latinských obradoch a už od karolínskeho obdobia, je nápadnou súčasťou jeho myslenia. Východisko, ktoré je základom práce komisie, ktorej Bugnini predsedal, je viditeľne identické s východiskom pistojských reformátorov. Predpokladá, že Cirkev bola stáročia, od konca patristického veku, mimo kurzu a že teraz je úlohou komisie odstrániť z nánosov minulosti všetko, čo uzná za vhodné a zrealizovať svoje vlastné predstavy o tom, ako má vyzerať katolícka bohoslužba. Na starovek sa možno odvolávať, kde je to možné, ale vždy, keď starovek stojí v ceste, treba sa dovolávať racionalistickej jasnosti alebo „pastoračnej potreby“; tak na jednom alebo druhom základe musí vždy prevážiť vôľa komisie, pretože proti nej sa nemožno odvolávať na žiadne pevné a objektívne kritérium.
