II. Zmena v kuriálnej politike
Pistojská argumentácia bola Svätou stolicou slávnostne odmietnutá. Od Pia VI. v bule Auctorem Fidei z roku 1794 až po Pia XII. v encyklike Mediator Dei z roku 1947 pápežstvo výslovne odsúdilo synodu podľa mena, ako aj jej súčasných napodobňovateľov, ako propagátorov falošného „liturgického antikvarizmu“. Synoda tvrdila, že je „proti apoštolskej praxi a Božím radám, pokiaľ sa ľuďom nedajú jednoduchšie spôsoby, ako spojiť svoj hlas s hlasom celej Cirkvi“. Článok 66 Auctorem Fidei odsudzuje toto tvrdenie, chápané ako návrh na zavedenia ľudového jazyka do liturgie, ako „nesprávny, desivý, narúšajúci poriadok stanovený na slávenie svätych tajomstiev a ľahko vyvolávajúci množstvo zla“. Je nešťastnou výsadou ľudí žijúcich na konci dvadsiateho storočia presvedčiť sa na vlastnej koži, aké prezieravé bolo toto odsúdenie!
V Mediátor Dei sa opakujú „vážne dôvody, ktoré má Cirkev na to, aby pevne zachovala bezpodmienečnú povinnosť celebranta používať latinský jazyk“. V roku 1956 na Medzinárodnej liturgickej konferencii v Assisi Svätá stolica trvala na svojich varovaniach pred ľudovou liturgiou, hoci obrady sviatostí v tom čase v krajinách, kde prevládalo vyspelejšie liturgické myslenie, už pod pláštikom rímskej autority zavádzali ľudovú reč. Ešte v roku 1962 v encyklike Veterum Sapientia Ján XXIII. povedal:
„Nech sa žiaden inovátor neodváži písať proti používaniu latinčiny v posvätných obradoch... ani nech sa vo svojej hlúposti pokúša minimalizovať vôľu Apoštolskej stolice v tejto veci.“
