I. Prehistória brány
Čím širšie sa otvára brána a čím viac hnisu vyteká z jej hniloby, tým viac sa pred našimi zrakmi dovršuje nahota sekulárneho a demo-liberálneho režimu, ktorý započal svoju púť za mocou niekoľko storočí dozadu. Sila šesťdesiatročného intermezza, v rámci ktorého bolo najťažším hriechom pochybovať o blahodarnosti pokroku, slobody, rovnosti a bratstva, vyprchala postupne v prvom desaťročí nového storočia. Táto zotrvačná sila, čerpaná z neustáleho verklíkovania osvedčenej mantry roku 1945, s nádejou, že jej vydrží tento zázračný zdroj energie čo najdlhšie, vyšumela v chaose pojmov, obludnom pokrytectve a v lži, ktorá sa stávala a ďalej stáva s postupujúcim časom, stále očividnejšou.
Lož liberalizmu, úspešne sa maskujúc v roku 1945 tým, že ukazovala prstom na svoje obludné deti: komunizmus a národný socializmus, sa dnes opäť dostala tam, kde ju európske ľudstvo uvrhlo koncom 19. a začiatkom 20. storočia - do hnojovej jamy na odpadky. Nebyť vojnového súboja troch novopohanských výlupkov protestantskej revolúcie: liberalizmu, komunizmu (čiže medzinárodného socializmu) a národného socializmu a mraku lží, ktorý tento súboj obostieral a dodnes obostiera pomocou trápneho zákonodarstva, tak by demokratický liberalizmus dodnes vzbudzoval, tak ako v prvej polovici 20. storočia, len pohŕdavý úškrn. Jeho dokonale zdiskreditovaná amorfná slizkosť, bezoctná úbohosť, močovková skorumpovanosť a duchovná impotentnosť, ho vtedy definitívne urobili nestráviteľným pre väčšinu zažívacích traktov, ktoré si odmietali privyknúť na konzumáciu kanálových splaškov.
Avšak v roku 1945, keď už táto uťahaná matróna liberalizmu s pokryteckým jasaním pochovala jedno zo svojich demokraticky zvolených pohanských dietok, národný socializmus, ktoré zahrdúsila za pomoci jeho staršieho a vitálnejšieho súrodenca, boľševizmu, rozhodla sa s nemenším elánom popierať svoje materstvo aj voči dovtedajšiemu „spojencovi“, tomu doposiaľ vrelo milovanému staršiemu boľševickému synčekovi, bugriškovi – spoluosloboditeľovi. Ostentatívne zatiahla železnú roletu. Akoby v náhlom osvietení, uvidela odrazu všetky zverstvá komunizmu, pravda až potom ako mu stihla ponakladať do pusinky zlé reakčné živly z východnej Európy; všelijakých farárov, kozákov a aristokratickú háveď, nachádzajúcu sa aj na jej území.
Potom sa opäť spustila osvedčená mesianistická propagandistická mašinéria, anglosasko-protestantského pôvodu a zručnosti, ktorá s drzosťou čo ju neopúšťa po stáročia, započala maľovať obrázok zlých autoritatívnych režimov od praveku, cez antiku a samozrejme tmársky stredovek, až po dnešné totalitné systémy, pričom na tomto temnom pozadí ľudstva svietil jediný svetlý bod – kýžená a stáročiami očakávaná liberálna demokracia, spasiteľkaľudstva. Tým sa jej podaril skvelý ťah, pretože sa zbavila genetickej zodpovednosti za vznik novopohanských totalitných režimov a previedla celú genézu na líniu: autoritatívnosť + konzervativizmus + kresťanstvo = totalita. A táto zárodočná kresťanská totalita (najlepšie barokového absolutistického strihu), ako pevne verí každý liberál, sa po určitom sociálnom pohybe, nevediac sa zmieriť s blahodarnou a osviežujúcou slobodou individua, transformovala na zlé totalitné režimy. Odtiaľ pramení ona krásna prvoplánová liberálna devíza,poučujúca nás o tom, že Sovietsky zväz je len modifikované cárske Rusko a že etatizmus novopohanských totalít má korene v katolíckom absolutizme ála Filip II. Španielsky alebo Ľudovít XIV.
A keďže topiaci sa aj britvy chytá, uchopil mnohý ľud, poskrúcaný komunizmom do krkolomných krvavých neprirodzeností, s detinskou naivitou a radosťou blikajúcu britvu liberalizmu, svietiac si touto bludičkou na cestu z jednej stoky do stoky druhej, v ktorej momentálne úspešne predvádza kŕčovité fekalické akvabely. To všetko k nemalej radosti uťahanej a ošlapanej bohyne liberalizmu, ktorú by okolo roku 1930 už ani nenapadlo, že vzbudí u niekoho láskyplný cit. Stalo sa a táto veteránka finančných trotoárov slávila triumf nikým neočakávaný. Kresťanský svet, ktorý ju pár rokov predtým zatratil, odrazu s dychtivosťou gymnaziálneho študentíka upieral oči na úctyhodnú liberálnu mamičku komunizmu, ktorá ho mala teraz ochrániť pred svojim vlastným synáčikom a nedávnym spojencom. Nezabúdal pritom, s pseudokresťanskou láskou a ústretovosťou, tajne škrabkať za ušami aj zlého marxistického bundáša, tváriaceho sa, že podriemkáva v pomaly sa rozpadávajúcej búde socializmu.
Nakoniec, po dojímavej domácej scénke, v rámci ktorej sa detičky komunistických papalášov rozhodli, že sa vrátia k liberálnej pramamičke, aby tam zúročili svoj ťažko vydretý kapitál, konal sa pohreb aj druhého novopohanského synáčika, vitálnejšieho a poslušnejšieho. No a v roku 1990, po dojímavom a bezbolestnom pohrebe, veselom kare a ešte veselšom zbrataní všetkých so všetkými, sa liberálno-demokratická pramatka pokroku, nalíčená, absolvujúca niekoľko plastických operácií a omladzovacích kúr, vyrútila, s bujarosťou priam nevídanou, plná neskromných očakávaní, dychtiaca po láske ľudu, na ošúchanú scénu sveta. Tu, na vrchole triumfu však začína aj jej tragikomický pád, ktorého zatiaľ poslednou a najponižujúcejšou zastávkou je práve Ukrajina.
