Sanfedizmus je označenie pre ozbrojené katolícke hnutie v Neapolsku, namierené voči francúzskym jakobínskym okupantom. Hnutie zorganizoval neapolský katolícky kardinál Ruffo, ktorý nezniesol, že francúzski antiklerikálni okupanti zatkli a uväznili staručkého pápeža Pia VI. v Ríme a obsadili arogantne celé Taliansko. Kalábrijci a Sicílčania povstali voči francúzskym republikánskym okupantom a počas svojho boja v roku 1799 uštedrili francúzskej soldateske krutý výprask a prinútili ich žobrať o milosť.

Francúzska antikatolícka ozbrojená luza vtrhla do Talianska

Francúzska revolúcia v roku 1789 vyplavila vo francúzskej spoločnosti na povrch tú najhoršiu antiklerikálnu luzu, ktorá sa smutne preslávila "revolučným terorom". Tento teror spočíval vo vraždení všetkých, ktorí odmietali zvrhlé jakobínske revolučné predstavy. Proti francúzskym jakobínom vo Francúzsku povstali katolíci vo Vendée, bretónski šuani, ktoré však francúzska jakobínska armáda potlačila

Situácia sa žiaľ v Európe nakoniec vyvinula tak, že jakobínske predstavy a teror sa presunuli aj za hranice Francúzska. Francúzski jakobíni a republikáni slávili úspechy v Belgicku, Nizozemsku, dokonca aj v Rakúsku a Uhorsku, a republikánske zvrátené idey nezanikli ani popravou masového vraha Robespierra a jeho blízkych komplicov. Tieto zvrátené myšlienky žili vlastným životom a do svojho politického repertoáru ich načas prebral aj Napoleon Bonaparte, ktorý sa nakoniec /aká irónia/ stal francúzskym cisárom. Korzický bandita na francúzskom tróne, to bol výsmech všetkých legitimistických a monarchistických ideí.

Aby som však príliš neodbočoval, po roku 1797 Francúzi začali obsadzovať Taliansko. Vyhnali pápeža Pia VI. z Ríma a uväznili ho, obsadili talianske územie, kde zakladali "projakobínske republiky", v čele ktorých stáli zvrátenci rôzneho druhu. Akoby zázrakom sa však po samozvolení Napoleona Bonaparteho za cisára, tieto republiky menili na monarchie. Vládcami týchto talianskych malých kráľovstiev sa potom stali členovia Napoleonovej rodiny, alebo ľudia z jeho najbližšieho okolia.

Problémom pre Francúzsko sa však stalo - takmer okamžite po ich vtrhnutí na Apenínsky polostrov - práve Neapolsko. Neapolsko /juh talianskej čižmy, od Neapola dole + Sicília/ má veľmi zaujímavých obyvateľov, z ktorých za pozornosť stoja Sicílčania a Kalábrijci. Podľa niektorých odborníkov to ani nie sú Taliani v klasickom slova zmysle, ich nárečie a mentalita sú ovplyvnené aj Španielmi a inými národmi a mentálne sú obyvatelia južného Talianska iní ako obyvatelia severného a stredného Talianska. Netreba zabúdať, že až do roku 1861 toto územie ovládali Španieli.

Sicíliska Mafia a kalábrijská ’Ndrangheta sa zapojila do boja proti Francúzom

Dejiny Neapolska a Sicílie sú nesmierne zaujímavé a na druhej strane aj veľmi krvavé. Kalábrijci a Sicílčania si museli zvyknúť, že o ich územie prejavujú záujem rôzne štáty v ich okolí. Snažili sa ich obsadiť Arabi, Francúzi, Byzantínci, Normani, Turci. Ak aj oficiálne vládne vojsko bolo porazené a kapitulovalo, tak bežní Kalábrijci a Sicílčania, vždy po zuby vyzbrojení a holdujúci banditizmu rovnako ako aj katolicizmu /v lepších obdobiach svojich dejín/, dokázali vo svojich divokých horách uštedriť útočníkom krutý výprask a vymáčať ich vo vlastnej krvi.

Sicílčania a Kalábrijci, sa za stáročia bojov naučili efektívne brániť a chrániť. Naučili sa spoliehať sami na seba a na vážených a silných mužov zo svojich radov, ktorých dokonale poznali, ctili ich a ktorým dôverovali. Ako keby čítali Aristotela, ktorý /parafrázovane/ tvrdil, že skutočne slobodný štát je len taký štát, v ktorom na dolnom konci počuť čo sa zakričalo na hornom konci. Žiaden obrovský umelo vytvorený moloch žijúci vlastným životom, kde sa darí podvodom pri voľbách, zodpovednosť sa stráca, rabujú sa verejné zdroje a kde politici môžu získať nekontrolovateľnú moc.

Kalábrijci a Sicílčania sa naučili žiť aj v tieni štátu, vytvorili si tajné organinázie, nezávislé na štáte, vládna politická moc tieto organizácie od ich vzniku začala označovať ako Mafia /vznik Sicília/ a ’Ndrangheta /vznik Kalábria/. Pejoratívne označili tieto organizácie ako zločinecké organizácie a “mužov cti”, ktorí tieto organizácie riadili označovali za zločincov. Členovia sicílskej Mafie a kalábrijskej ’Ndranghety sa však za zločincov nepovažovali v minulosti a nepovažujú ani dnes, čo si o nich myslia “politickí tajtrlíci” je im ľahostajné. Vnímajú sa ako štát v štáte, uznávajú vlastný hodnotový systém, a v minulosti sa ku katolicizmu nikdy nestavali negatívne.

Od svojho vzniku tvrdili, že tak ako štát vedie vojny, aj oni vedú vojny. Prečo by mali bojovať a umierať za chimérické predstavy politikov a zadarmo, keď môžu bojovať a umierať za reálne predstavy svojich vodcov, za čo navyše dostanú dobre zaplatené? Štát vyrubuje dane a poplatky obyvateľom, aj oni vyrubujú dane a poplatky obyvateľom. Na rozdiel od štátnych orgánov vždy dokázali tých, čo im platili a platia aj účinne chrániť. Štát má vybudovaný právny systém a aj v Mafii a ’Ndranghete majú vlastný vybudovaný právny systém, ktorý je podľa nich zrozumiteľnejší, pochopiteľnejší a spravodlivejší ako právny systém štátu.

Členovia kalábrijskej ’Ndranghety a sicílskej Mafie vždy veľmi presne rozumeli historickému príkladu z Tacita a jeho Dejín Ríma. Keď sa svojho času Cézar, bojujúci proti pirátom v Jadranskom mori spýtal jedného zo zajatých pirátskych veliteľov prečo je pirátom, ten mu odpovedal: "Pretože som mal 5 lodí. Keby som mal 1000 lodí, bol by som Cézarom".

Mimochodom, podľa historickej romantickej tradície je vznik Mafie zviazaný s bojom Sicílčanov proti francúzskym okupantom v roku 1282. Francúzski okupanti si svojou aroganciou vykopali na Sicílii vlastný hrob. Zlikvidovali ich bežní Sicílčania, ktorí začali bojovať proti francúzskym okupantom na Veľkú noc 1282. V katedrále v Palerme podrezali prvých francúzskych okupantov, obťažujúcich miestne ženy s pokrikom "Morte alla Francia Italia anela" čo sa dá voľne preložiť ako "Smrť Francúzov je túžbou Talianov". Samozrejme ide o romantický nacionalistický výmysel z 19.storočia, Sicílčania a Kalábrijci sa nikdy za Talianov nepovažovali.

Ale aby si čitatelia dokázali predstaviť aký zaujímavo košatý je strom vnútorných kalábrijských predstáv o cti, viere, spoločnosti – dodnes existuje ľudová a aj veľmi obľúbená kalábrijská pieseň, ktorá jednoducho vykresľuje hodnotový systém Kalábrijcov.

Pieseň aj dnes s radosťou hrávajú rôzne kalábrijské miestne skupiny na všetkých zábavách a oslavách a poznajú ju aj malé deti. Pieseň má chytľavú melódiu aj pre Slovákov a hrozí, že keď si ju vypočujete niekoľkokrát, tak sa vám určite dostane pod kožu, rovnako ako sa dostala pod kožu aj mne.

Kalábrijská ľudová pieseň o rodine, materinskej láske a mužskej cti (video)

Pozrite sa na môjho synčeka, aký je krásny,

ako veľmi sa podobá na svojho otca,

očká má ako maličký zbojník

srdce má vrelé a dobré po mame.

 

Počúvaj ma dobre drahý synček,

ktorý sa narodíš ako sirota

pretože tvojho otca podlo zabili.

baju-baju-baj baju-baju-baj.

 

Musíš čo najrýchlejšie vyrásť

musíš sa dobre naučiť

narábať puškou a nožom

musíš ochrániť česť rodiny

a pomstiť svojho otca.

 

Prepáč mi tieto slová

no ja sa nemôžem

s jeho smrťou zmieriť.

 

V mojom srdci

sa usadila nenávisť.

Syn musí pomstiť otca

baju-baju-baj baju-baju-baj…..

 

Kalábrijci, Sicílčania a katolícka Cirkev

Predchádzajúce riadky naznačujú, že katolícka Cirkev nemala v kalábrijskom či sicílskom prostredi "na ružiach ustlané". Hrdí a diví kalábrijskí a sicílski muži žijúci v drsných podmienkach nikdy nemali ďaleko k nožu či pištoli, alebo puške a existujúce spory riešili zásadne definitívne, aby sa vyhli následnej pomste. V rámci vendetty sa na Sicílii a v Kalábrii doslovne vyvraždili celé oblasti. Katolícki kňazi a biskupi však dokázali v mnohých prípadoch pomerne úspešne krotiť divokosť v srdciach Kalábrijcov či Sicílčanov na základe jednoduchého faktu.

Sicílske a kalábrijské ženy, žijúce totiž v drsnom svete smrti, hrdosti, násilia a podozrievania prirodzene inklinovali ku Kristovi, Vo svojich srdciach nosili živú vieru a neustále sa modlili za svojich manželov a synov. Pri výchove synov zasiali v rannom detstve do sŕdc malých chlapcov lásku ku Kristovi a k Cirkvi, ktorá nevymizla ani v čase, keď malí chlapci dospeli a museli v mužskom svete siahnuť po noži či pištoli. Práve kvôli katolíckej výchove svojich matiek a láske k svojím matkám nezdegenerovali nikdy Kalábrijci a ani Sicílčania úplne na úroveň rôznych zločineckých gangov, ktorých členovia sa s katolicizmom nikdy nestretli. Rovnako aj úcta k Panne Márii na Sicílii a v Kalábrii bola v minulosti v zločineckých kruhoch veľmi veľká

Je takisto zrejmé, že nie každý kňaz či biskup to na Sicílii a v Kalábrii mohol vydržať. Koho si Kalábrijci a Sicílčania neobľúbili, ten z ich komunít aj rýchlo odišiel, pretože mu kostol zíval prázdnotou. Koho však Sicílčania a Kalábrijci prijali za svojho, tomu plne dôverovali, k tomu sa chodili spovedať aj vodcovia jednotlivých ozbrojených skupín a klanov a kňaza, ktorímu dôverovali mnohokrát poslúchli aj v prípadoch, že bola v hre vendetta - krvná pomsta. S istotou môžeme povedať, že katolícka Cirkev kultivovala drsné a krvavé duchovné prostredie Sicílie a Kalábrie.

Takýmto kňazom, ktorému Kalábrijci veľmi dôverovali bol aj kardinál Fabrizio Dionigi Ruffo /16.9.1744 - 13.12.1827/. Rodák zo San Lucida, v provincii Cosenza v regióne Kalábria, študoval teológiu v Neapole a pôsobil vo viacerých kalábrijských dedinách a mestečkách. Všade kde prišiel ho Kalábrijci prijali za svojho a plne mu dôverovali, rovnako ako dôverovali kňazom, za ktorých sa zaručil. Neskôr sa stal biskupom a od januára 1799 bol generálnym vikárom Neapolského kráľovstva.

Mnoho neapolských štátnych úradníkov malo španielsky pôvod, no nikdy sa nestavali k Neapolčanom ako k obyvateľom druhej kategórie a veľmi korektné vzťahy udržiavali aj s Kalábrijcami. Tých vnímali podobne ako Baskov v Španielsku, vedeli že Baskovia a Kalábrijci majú nesmierne hrdú povahu, pamätajú si každú krivdu a veľké krivdy zásadne zmývajú krvou. Neapolci i Španieli sa preto v rámci svojich možností snažili kultivovať sicílske i kalábrijské územie, nápomocná v tejto činnosti im bola aj katolícka Cirkev.

(Obrázok kardinál Ruffoa)

Sanfedistické hnutie si vyžiadalo v radoch francúzskych republikánskych vojakov krutú daň

Situácia sa zmenila, keď Francúzi arogantne vyhnali a zatkli pápeža Pia VI. v Ríme v roku 1798 a následne v roku 1799 obsadili Neapol a z Neapolska vytvorili v januári 1799 Parthenópsku republiku. Republikánski a antiklerikálni francúzski vojaci, spití svojou aroganciou si verili a boli presvedčení, že v Parthenópskej republike utopia katolíkov v krvi, rovnako ako ich utopili vo Vendée či Bretónsku, kde vraždili ženy a deti, ich telá hádzali do studní, zapaľovali domu a mučili a zabíjali katolícke obyvateľstvo.

V Kalábrii a na Sicílii sa však veľmi prerátali. Kalábrijskí muži síce nemali vojenský výcvik, pretože ho nikdy nepotrebovali, rovnako ako nepotrebovali vojenské zbrane. Mali svoje nože, pištole a lupary - spílené brokovnice ktorými zabíjali vlkov a inštinkt zabijákov.

Preto keď proti zbesneným antiklerikálnym Francúzom povstal kardinál Fabrizio Dionigi Ruffo a povolal Kalábrijcov a Sicílčanov do zbrane, bez mihnutia oka výzvu obľúbeného kardinála, ktorého poznali ešte ako mladého kňaza, a ktorého si nesmierne vážili, poslúchli. Muži, ktorí povstali proti Francúzom sa začali označovať ako sanfedisti /zo španielskeho Santa Fede - Svätá viera/

Presné pomenovanie sanfedistov bolo “Armata della Santa Fede in nostro Sigore Gesù Cristo”, čo v preklade znamená “Armáda Svätej viery Nášho Pána Ježiša Krista”.

Kalábrijci, zbožňujúci "svojho kňaza a kardinála Ruffa veľmi emocionálne reagovali na jeho vyhlásenie: "Statoční a odvážni Kalábrijčania! Zjednoťme sa teraz pod zástavou Svätého Kríža a nášho milovaného katolíckeho panovníka Ferdinanda I. Nečakajme, kým protikresťanský nepriateľ príde a zamorí naše domy. Vydajme sa na pochod a s Božou pomocou nepriateľa zastavíme, porazíme a vyhladíme. Vyžeňme francúzskych okupantov z Talianska za to, že zajali pápeža Pia VI. a rozbime barbarské reťaze francúzskej jakobínskej moci. Nech nám zástava Svätého kríža zabezpečí úplne víťazstvo."

(Pieseň sanfedistov)

Do konca apríla 1799 si Sanfedisti podmanili celú Kalábriu a väčšinu Apúlie a na konci júna začali obliehať mesto Neapol, ktorý bránila francúzska posádka a ktoré Francúzi obsadili ešte v januári, na začiatku svojej kampane. Sanfedistom v boji proti francúzskym jakobínskym jednotkám pomáhali aj Briti pod vedením admirála Horatia Nelsona. Po niekoľkých týždňoch sanfedisti Neapol s britskou pomocou oslobodili, za čo získal Horatio Nelson od Neapolského panovníka Ferdinanda I. titul vojvodu z Bronte.

Vo vojne s Kalábrijcami spravili Francúzi niekoľko veľkých chýb. Neodpustiteľnou chybou bolo, že z nepochopiteľných dôvodov sa rozhodli podobne ako vo Francúzsku beztrestne rekvirovať váženým kalábrijským a sicílskym mužom ich majetok, klamať ich pri obchode, mlátiť reptajúce obyvateľov a obťažovať ženy. To však ešte netušili, že oklamať Kalábrijca pri obchode možno len 2x - prvý a posledný. Za kradnutie Kalábrijci trestajú rezaním prstov a neskôr smrťou, za obťažovanie žien kastráciou, zabitím a poníženie bitkou možno zmyť len krvou.

Kalábrijci a Sicílčania sa uchýlili ku guerillovej vojne, rovnakej akú po roku 1806 viedli proti napoleonskej vojne aj Španieli. A arogantní a drzí francúzski jakobínski vojaci začali v tejto vojne rýchlo umierať. Francúzski vojaci umierali, keď si zdriemli na stráži. Francúzski vojaci umierali, keď nestihli prísť navečer do mesta s francúzskou posádkou. Francúzski vojaci umierali, keď sa vybrali na trestnú výpravu proti Kalábrijcom.

Každé malé kalábrijske dieťa informovalo o pohybe Francúzov, takže pripraviť útok zo zálohy bola hračka. Keď francúzski vojaci vošli do horského priesmyku, väčšinou nevyšli živí. Ak sa zastavili v hostinci na víno, otrávili ich, umlátili orabovali a telá ukryli, takže Francúzi nielenže museli odpísať celú hliadku, ale nikdy ani telá svojich spolubojovníkov nenašli. Nenávisť voči francúzskym jakobínskym vojakom bola dokonca podľa historických prameňov až tak veľká, že ich odmietali obsluhovať aj prostitútky pri vykonávaní svojho najstaršieho remesla.

Moderní liberálni historici nevedia sanfedistom odpustiť, ani ich nenávisť voči židom a slobodomurárom. Pokiaľ bežní jednoduchí kalábrijskí muži a banditi ani nechyrovali o Francúzskej revolúcii a nevyznali sa v špecifikách francúzskej politickej scény, veľmi dobre sa orientovali v domácom obchode a dali na to čo povie miestny don, alebo kňaz.

Keďže na vlastnej koži zažili, ako ich Francúzi klamali pri obchode a na vlastné oči videli, aké priateľské vzťahy francúzski jakobínski vojaci udržiavali so židmi, urobili si jasný obraz. Okrem Francúzov sú nepriatelia aj židia a tak začali likvidovať aj židovských obchodníkov.

V mestách oslobodených spod francúzskej okupácie začali likvidovať aj členov profrancúzskej štátnej moci. Samuzrejme netušili, že profrancúzski mestskí činitelia a úradníci boli slobodomurári a keby to aj vedeli, asi by im to bolo jedno. V hlavách mali totiž už od od dávnych dôb len jedno - nepriateľa treba nemilosrdne zlikvidovať, aby sa nemohol pomstiť. A keďže veľa kňazov v kalábrijských oddieloch, ktorí by brzdili rozhodnutia kalábrijských mužov, jednoducho nebolo, počet mŕtvych židov a slobodomurárov v Neapolsku rástol. Partenopenská republika sa zrútila 19. júna 1799.

Fra Diavolo – brat Diabol. Zbehnutý františkánsky mních prinútil jakobínskych vrahov plakať

Najväčšiu hrôzu medzi francúzskymi jakobínskymi vojakmi budil fra Diavolo - brat Diabol. Takto Francúzi volali kalábrijského rodáka Michele Pezzu /7.4.1771 - 11.11.1806/. Pokiaľ kardinál Fabrizio Dionigi Ruffo bol kultivovaný kňaz a cirkevný hodnostár, Michele Pezza bol podľa historických prameňov niekoľko rokov údajne františkánskym mníchom, ktorý zbehol z rádu a začal bojovať proti Francúzom.

V rokoch 1799 jeho skupina zlikvidovala niekoľko desiatok francúzskych vojakov a údajne tí radšej páchali sebevraždu, len aby sa nedostali živí do rúk fra Diavola. Ten bol totiž sčítaný a mal prehľad o tom, čo Francúzi robili vo Vendée či Bretónsku a oplácal francúzskym jakobínskym a antiklerikálnym vojakou rovnakou mierou v intenciách starobiblickkého "oko za oko a zub za zub". Podľa ľudových legiend z obdobia boja sanfedistov údajne hovorieval, že “otcom jakobínov je Satan a ten túži privinúť si svojich márnotratných synov na vlastnú hruď, čo mu treba dopriať”.

(Pieseň fra Diavolo)

Po zbehnutí z františkánskeho rádu nebol fra Diavolo len obyčajným banditom, čoskoro získal hodnosť plukovníka. Osobne sa poznal aj s kardinálom Fabriziom Dionigim Ruffom, u ktorého sa v Neapole viackrát spovedal zo svojich hriechov. Rovnako žili živú vieru aj jeho muži, ktorí takisto nezanedbávali sviatosť pokánia. Keďže porážkou Parthenópskej republiky vojna s Francúzmi nekončila, bojoval fra Diavolo proti Francúzom aj naďalej.

V roku 1806 už získal hodnosť generála, jeho skupinu v boji proti Francúzom a ich spojencom v Neapolsku financovali a podporovali aj Angličania. Proti Francúzom úspešne bojoval až do roku 1806, kedy Francúzi jeho 300 člennú skupinu v bitke pri mestečku Baronissi rozbili a posledných 28 zajatých mužov, ktorí sa do zajatia dostali zranení obesili v Neapole aj s ťažko raneným Michelem Pezzim.

Keď Francúzi po roku 1806 odvliekli Pia VII. z Ríma do Francúzska, kardinál Ruffo išiel s ním. Povstanie v Neapolsku, ktoré zorganizoval už žilo vlastným životom, kalábrijskí muži a španielski či neapolskí šľachtici financovaní Britmi úspešne proti Francúzom bojovali. Po porážke Napoleona bol kardinál Ruffo blízkym poradcom Pia VII. aj naďalej, Po jeho smrti to bol práve kardinál Ruffo, ktorý oznámil veriacim na námestí sv. Petra po konkláve v roku 1823 "Habemus Papam", - máme pápeža. Novým pápežom Levom XII. /pontifikát 1823 - 1829/ sa stal kardinál Annibale Francesco Clemente Melchiore Girolamo Nicola della Genga.

(Sanfedistický symbol)

V dnešnej dobe masívneho a samozrejme pozitívneho protežovania všeobjímajúcej lásky a ekumenizmu v Cirkvi zaujme pravdepodobne veľké množstvo katolíkov stredného prúdu voči sanfedizmu negatívny postoj, rovnako ako ho zaujmú aj liberálni katolíci. To však na fakte, že sanfedizmus je súčasťou histórie katolíckej Cirkvi nič nezmení. Liberáli a stredný prúd majú právo sanfedizmus kritizovať a odmietať. Koho však nezaujímajú názory liberálneho krídla v katolíckej Cirkvi, nebude sa názormi tohto krídla riadiť a zaujme taký postoj k sanfedizmu, aký mu vyhovuje.

(Posledný sanfedistický pochod)

Súvisiace články:

Hnutia v službách revolúcie - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (3. časť)
Hnutia v službách revolúcie - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (3. časť) 15. 10. 2022
Klamstvo počas vojny
Klamstvo počas vojny 06. 04. 2022
TAJNÁ SPOLOČNOSŤ V CIRKVI A NEOMODERNIZMUS - II. VATIKÁNSKY KONCIL  A  REVOLÚCIA ŠÍRENÁ POTLESKOM. (ČASŤ 4).
TAJNÁ SPOLOČNOSŤ V CIRKVI A NEOMODERNIZMUS - II. VATIKÁNSKY KONCIL A  REVOLÚCIA ŠÍRENÁ POTLESKOM. (ČASŤ 4). 15. 11. 2022
Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (2. časť)
Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (2. časť) 27. 09. 2022
Kostol Santissima Trinita dei Monti - utočisko bretónskych šuanov
Kostol Santissima Trinita dei Monti - utočisko bretónskych šuanov 22. 10. 2022
Pápež František: „Neexistujú spravodlivé vojny: neexistujú!“ Naozaj?
Pápež František: „Neexistujú spravodlivé vojny: neexistujú!“ Naozaj? 23. 03. 2022
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) a revolúcia šírená potleskom [na pokračovanie: I. časť]
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) a revolúcia šírená potleskom [na pokračovanie: I. časť] 03. 09. 2022
Ukrajina – zrkadlo nacionalizmu ako nástroja liberálov na ohlupovanie más
Ukrajina – zrkadlo nacionalizmu ako nástroja liberálov na ohlupovanie más 05. 08. 2022
Ukrajinská brána 1914-2014: Pojmy stratili svoj význam a zostala len čistá nietzscheovská vôľa k moci
Ukrajinská brána 1914-2014: Pojmy stratili svoj význam a zostala len čistá nietzscheovská vôľa k moci 18. 05. 2014
„Odpor nie je nikdy márny!“ Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique
„Odpor nie je nikdy márny!“ Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique 16. 12. 2020

Z archívu:

Hymnus Pange Lingua Gloriosi

z dňa 29. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Cirkev otvorená pre každého?

z dňa 14. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­