Na tej veľkej a hrôzostrašnej pevnosti, na 20. storočí, ktoré vzbudilo toľko falošných nádejí a prinieslo toľko nezmerného fyzického aj duševného utrpenia, sa otvorila v tomto roku brána. Sto rokov od začiatku Veľkej vojny, znamenajúcej konečnú skazu starého sveta. Doputovali sme až sem, na prah nových hrôz, pravdepodobne, aby sme zatvorili za sebou definitívne jednu kapitolu európskeho úpadku a rozkladu, ktorá začala v roku 1914 a končí, zdá sa, symbolicky až teraz, v roku 2014. A otvorili novú.
Nie je samozrejme vždy nutné hľadať symboly a posolstvá v každom záchveve okolitých dejov, predkladajúcich sa rozrušenej mysli, avšak bolo by na druhej strane poľutovaniahodné prehliadať to, čo začína byť očividné. Tak ako sa ono storočie započalo až vtedy keď sa zrodila jeho podstata, tak odchádza dnes a práve v tomto pamätnom roku, keď jeho podstata, tá hniloba, ktorá stravovala sto rokov európske útroby, začína odtekať kanálmi, pred pár rokmi sotva mysliteľnými a pripúšťanými, do stoky minulosti, kde v záplave príbuzných smradov nebude pôsobiť tak výstredne a osihotene.
Dokonalý pojmový chaos, ktorý začína ovládať aktérov súčasného geopolitického pachtenia, neustále urýchľovaný ukrajinským katalizátorom, je svedectvom o rútiacich sa hlinených nožičkách európskej mytológie 20. storočia a panický des, zle utajovaný, s akým treštia svoje oči politické a ideologické prostitútky do kráteru tohto chaosu, je nechceným priznaním toho, že minimálne v podvedomí cítia ako sa im slová a pojmy vymkli z rúk, prestávajú im slúžiť, strácajúc svoj pôvodný význam a začínajúc žiť svoj vlastný život. Pol roka stačilo na to, aby sa sväté slová systému, ako „fašizmus“, „demokracia“, „sloboda“ etc., etc., stali definitívne použiteľnými, a teda vlastne nepoužiteľnými, pre kohokoľvek. Chaos však nevládne len v radoch odchádzajúcej hniloby, ale všade. Celá schéma rozdeľovania spoločenského a politického spektra na ľavicu, či pravicu, demokratov či fašistov, východ a západ, stratila akékoľvek racionálne kontúry. Zostali len pojmové skelety, rozmetané pod tlakom vetra dujúceho ukrajinskou bránou. Nahota reality ukázala, s celou infernálnou komickosťou, v akej úbohej pojmovej zlátanine žila a momentálne dožíva Európa, postaviac celý zmysel svojej existencie na vojnovom konflikte končiacom v roku 1945. Pomeriavajúc svet šablónkou z roku 1945, neustále účelovo škatuľkujúc realitu do vyprázdnených politických pojmov, modliac sa, lepšie ani nevedieť ku komu, aby táto šablónka vydržala čo najdlhšie, nakoniec impotentná a vyprázdnená Európa dokonale zošalela, zameniac kresťanstvo, za hermafroditnú bradatú speváčku; tak symbolickú vo svojej všezahrnujúcej amorfnosti.
