Keď som v roku 2014 publikoval v Dielni svätého Jozefa článok nazvaný Ukrajinská brána, v ktorom som naznačoval, že udalosti na Ukrajine budú mať pre Európu podobný význam ako prelom, ktorý nastal v jej dejinách po I. svetovej vojne (odohrávajúcej sa presne sto rokov predtým), sám som v duchu krútil hlavou nad vlastnou opovážlivosťou. Avšak nebolo pomoci, celkový kontext udalostí a nastanuvšieho ideového chaosu smeroval nutne a logicky k záveru, že sa pravdepodobne blíži určité rozuzlenie zamotaného 20. storočia, ktoré by podľa všetkého mohlo zmietnuť z povrchu zemského viaceré mýty európskeho liberalizmu, pokrokárstva a osvietenstva, osvetľujúc udalosťami ich finálnu vyprázdnenosť.
Samotná realita však predbehla všetky moje očakávania. Stačilo niekoľko mesiacov ruskej invázie na Ukrajine a svet západného liberalizmu, taký sebaistý a veriaci vo svoje misijné novopohanské poslanie na planéte i vo vesmíre (v boji proti ďalším formám novopohanstva a samozrejme proti kresťanstvu), sa začal potácať zo dňa na deň v stále vajatavejších a neistejších krokoch. Niežeby tejto ukrajinskej zápletke nepredchádzali príznaky úpadku, ale podobne ako pri Sovietskom zväze, rýchlosť finále zrejme každého prekvapila.
Počiatočná a povedzme si na rovinu, že až detinsky komická eufória všetkých slniečkárov a kaviarenských bojovníkov, nacvičujúcich si už v marci pri svojom pravidelnom dennom espresse delenie, trestanie, prevýchovu a pochovávanie Ruska, sa dnes zmenila na paniku a zle maskované zúfalstvo. Blázni veštiaci ruskej armáde po troch dňoch od útoku hladomor (čo by vyvolalo smiech v súvislosti s akoukoľvek armádou, vrátane slovenskej; a to je už čo povedať) a očakávajúci po troch mesiacoch celkový kolaps ruského štátu, teraz stoja na prahu reality s ovisnutými rukami, rezignovanie hľadiac na fakt, že ruského mužika s jeho ázijskými spoluobčanmi, nezastavilo dokonca ani hrdinské potlačenie alternatívnych médií vo východnej Európe, od ktorého si zrejme pokrokári sľubovali celkové paralizovanie antisystémových odporcov liberálnej demokracie. No a tým aj zatlčenie ďalšieho klinca do „Putlerovej“ rakvi, item definitívne pochovanie súčasného strašiaka progresívnej mládeže Vladimíra Vladimíroviča. A pritom, ruku na srdce: akoby mal Vladimir Vladimirovič niečo zásadného proti globálnej novopohanskej demokracii...
S eufóriou je však koniec. Pod tlakom nemilosrdných udalostí postupne začali média nenápadne servírovať európskemu ľudovému somárikovi, pred jeho večne zarosené a žiadostivé nozdry, nové sorty mediálnych mrkvičiek, už menej voňavé a lákavé ako predtým, o to však deprimujúcejšie. Najprv bol svetovými globalistami vyhrabaný zo skrine a politického naftalínu veterán svetovej globalizácie a lóžovej diplomacie, 99 ročný (!) Henry Kissinger, ktorý sa zjavil z ničoho nič, ako deux ex machina antickej drámy (nikým nečakaný a mnohými zrejme už pochovaný), na Svetovom ekonomickom fóre v Davose. Že storoční dedkovia, nech by boli akokoľvek dobre zapísaní v lóžových análoch, nebehajú len tak pre vlastné potešenie po konferenciách, na ktorých sa plánuje budúcnosť sveta, to je zrejmé každému, kto si čo i len trochu pričuchol k svetovým dejinám. Kissinger dostal od globálneho vedenia úlohu, pre postaršieho, médiami takmer už zabudnutého pána a jeho starecké sebavedomie určite osviežujúcu, načrtnúť davom európskych slniečkárov topiacim sa v eufórii krutú realitu ukrajinského, európskeho a amerického debaklu. S následnou vyhliadkou na ponižujúci mier, ktorý bude v priamom rozpore s očakávaným bombastickým pádom Ruska.
Ako šibnutím čarovného prútika sa okamžite po otvorení kissingerovského stavidla, spustili vodpády dvojakého druhu. Na jednej strane, ako potvrdenie nespokojnosti globálnych elít s americkým vedením globalizácie, začali prenasledovať zo dňa na deň proamerické sily v Európe aj vo svete, série neúspechov, škandálov, pádov vládnych kabinetov a dokonca aj úmrtí. Vlády v zúfalstve začali priznávať svoju závislosť na ruskom plyne aj rope, s dovetkom, že výsledkom sankcií voči Rusku nebude pokorné priplazenie sa ruského medveďa pred hradby Bruselu, ale skôr možný kolaps európskeho hospodárstva, zima bez kúrenia a tepla, sociálne otrasy, dokonca rozpad EÚ a USA, či ďalšie politologické a geopolitické delikatesy. Pravda sa začala hlásiť o svoje práva, a to za vydatnej a podozrivej pomoci práve niektorých svetových globalistov, ktorí už zrejme považujú americký prístup k nastolovaniu novopohanského planetárneho poriadku za málo efektívny, ba až kontraproduktívny. Táto dôležitá skutočnosť síce neuberá pravde na pravdivosti, ale dozaista má zdroj jej šírenia takú fazónku, ktorá by mala pripadať každému katolíkovi, mierne povedané, podozrivá.
Nie je preto nutné, opäť sa prostoducho radovať z víťazstva „lásky a pravdy nad lžou a nenávisťou“, ako to odporúčal svojim naivným spoluobčanom a daňovým poplatníkom jeden zo zaslúžilých globalistov. Náhle naservírovaná pravda o „súmraku Západu“, a to ešte ktovie ako upravená a manipulovaná, má len poslúžiť globalistom, aby trochu upratali zdiskreditovanú scénu svetového javiska, vymenili kulisy, starých hercov vykopli do domova dôchodcov, alebo rovno do politologického „neba“, ktoré sa nachádza hneď vedľa neba „rockového“, „hereckého“, „vedeckého“ a „umeleckého“. Predovšetkým sa však vyskytuje v hlavách sentimentálnych slniečkárov, neustále konfrontovaných napriek všetkým vedeckým úspechom, s trápnou realitou smrti, ktorá ešte nerešpektuje zásluhy o pokrok, a to dokonca ani liberálne.
A práve týto slniečkárski zúfalci a ich reakcie na otvorenie Kissingerovho stavidla, sú druhým vodpádom, ktorý sa spustil po osudnom mecheche v Davose. Podobne ako za socializmu najnižšie (a povedzme si rovno aj najhlúpejšie) kádre režimu verili do poslednej chvíle, že si večne uchovajú svoj sladký prominentný život, tak aj celá mimovládna, žurnalistická a umelecká kamarila zúfalo verí (na čele s kresťanskými slniečkarmi, ktorí poňali liberálnu demokraciu ako súčasť kresťanskej ortodoxie a veria v ňu s nezničiteľnou odolnosťou pancierovaného trezoru), že sa vlastne nič nedeje a euro-americký Fénix sa znovu vyhrabe z popola a roztiahne nad svetom svoje pokrokové perute. Musia veriť, nemajú totiž na výber. Pád liberálnych ideálov, v ktorých je zahrnutá široká škála európskeho modernistického myslenia od extrémnej ľavice až po kresťanskú demokraciu, by totiž neznamenal pre väčšinu z nich len duševné muky, ale aj omnoho prozaickejšiu stratu koryta. A to takú, ktorú nezachráni ani urýchlené obrátenie kabátu, pretože darmožráčov je mnoho, ale korýt málo, a po vyschnutí liberálneho rohu hojnosti ich bude ešte menej.
Že však vývoj nestojí na strane týchto mierne vydesených, avšak o to silnejšie dúfajúcich vojakov mimovládnej, filantropickej a sponzorskej bohyne Fortúny, o tom svedčí, okrem iného, aj zjavenie sa ďalšieho veterána svetovej politiky, spusteného globalistami pomocou mediálneho kladkostroja, z divadelnej povaly na javisko svetovej politickej frašky. A nie hociakého. Veď kto by nepoznal Tonyho Blaira, zaslúžilého globalistu a viacnásobného premiéra Británie, objaviteľa neexistujúcich chemických zbraní Saddama Husejna. Doma familiárne zvaného „teflonový Tony“, vďaka jeho schopnosti nechať skĺznuť po svojom morálne odolnom povrchu každý škandál a podvod, s ohromujúcou výkonnosťou teflónovej panvice. Tonyho, ktorý na konci svojej politickej kariéry konvertoval na veľmi vágny katolicizmus, vieru svojej manželky, s vopred deklarovaným cieľom - vniesť do neho ešte viac pluralizmu, ekumenizmu a tolerancie. No a pred nikoľkými dňami, sa práve tento úctyhodný matador globálnej arény, nechal verejne počuť, že dominancii Západu odzvonilo, že Čína a Rusko vytvoria novú superveľmoc a Európania môžu na svoje sny o celosvetovom pokroku a demokracii rovno zabudnúť.
Opäť je nutné konštatovať, že takáto akumulácia pohrôm a defétistických výrokov, by hraničila so zázrakom, pokiaľ by nebola plánovaná a riadená. Korifeji demokracie a liberalizmu, striedajúci sa teraz na mediálnom orloji v hláseniach o katastrofálnom stave, by zaiste neriskovali svoju pokojnú jeseň života, trávenú v predstavenstvách svetových korporácií, len kvôli tomu, aby zvestovali plebsu, ktorým pohŕdajú, že ich predtým celé roky klamali, a že žiadny fukuyamovský koniec dejín, s večným blahobytom pre EÚ a okolie, nebude. Za svoje služby, ktoré preukážu aj teraz rovnako spoľahlivo ako predtým, budú s najväčšou pravdepodobnosťou odmenení účasťou na budovaní novej podoby globálneho usporiadania, či prinajmenšom ponechaním na pokoji a nepredhodením rozzúrenému davu.
A ten rozhodne zúriť bude, pretože jeho hedonistické návyky, ktoré v ňom liberalizmus zámerne pestoval, za účelom paralizovania jeho morálky a svedomia, si budú pýtať ďalej pravidelné dávky materiálnych rozkoší a pôžitkov. Tie však už čoskoro ustanú, a to navyše s výhľadom na ďalšie roky uskromňovania. Budú sa preto hľadať vinníci a samozrejme aj „nové“ cesty, nápady a podnety. Beda tomu, kto včas neobráti kabát alebo sa neschová. Staré ideové haraburdie sa hodí na smetisko a začne sa na stavať na zelenej lúke, tentoraz už zaručene tým správnym spôsobom.
Pravdepodobne uvidíme Rusko, meniace sa ešte viac ako doteraz na multikultúrnu krajinu typu USA, v ktorej sa bude vplyv pravoslávnych etnických Rusov neustále oslabovať, úmerne tomu ako bude narastať vplyv a moc ich štátu, ktorý zrejme prevezme mnohé z globalistických úloh odkopnutej veľmoci spoza veľkej mláky. To bude prvé veľké sklamanie pre panslovanských retro-árijcov, ako aj pre bežný slovanský plebs, ktorý vidí v súčasnom ruskom národnom ťažení na Ukrajine reinkarnáciu ruského nacionalizmu z 19. storočia. Nezabúdajme však, že tak ako si liberálni globalisti poslúžili ukrajinským nacionalizmom, keď to potrebovali, aj keď odporoval v rétorike ich ideológii, tak si môžu poslúžiť aj nacionalizmom ruským. Aj dôsledne internacionálny súdruh Stalin vytiahol národnú „matičku Rus“, keď mu tieklo do topánok, aby následne po vojne s bezolstným úsmevom gruzínskeho kocúra naháňal „nacionalistické živly“ vo víťaznej sovietskej armáde. Najnovší list veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku, k sviatku sv. Cyrila a Metoda, v ktorom sa cyrilika a hlaholika spomínajú ako multikultúrne dedičstvo, ktoré prinieslo písmo nielen kresťanom, ale skrze Rusov aj ázijskym turkickým národom s moslimským pozadím, mnohé naznačuje. Podobne ako geopolitický koncept Euroázie, ktorý straší vo „vedeckých“ publikáciách už od 19. storočia, počítajúci otvorene so synkretizmom a s kresťanstvom len ako voliteľným doplnkom.
Uvidíme pravdepodobne Čínu ako sa delí s globálnymi elitami o svoju stáročnú, aj najnovšiu otrokársku skúsenosť, a pomáhajúcu našim miestnym, už deliberalizovaným (ale rovnako nadšeným) novopohanom potlačiť zaostalú autonómiu jedinca, ako čisto kresťanský a teda pre spoločnosť závadný výron ľudskej mysle. Liberalizmus politický a ekonomický, sa pozametá do učebníc histórie ako neefektívne politické smeti, ktorými aj sú, avšak náboženský liberalizmus a synkretizmus, ktorý Cirkev v minulosti označovala za otca európskeho rozkladu a revolúcie, bude ponechaný a podporovaný. Národom bude dovolené vzrušovať sa opäť trochou nacionalizmu, ktorý im doteraz démonizovali a prestanú možno aj nakrikľavejšie sexuálne výstrelky, ale len do tej miery, aby to neohrozovalo globálnu koordináciu.
Po tejto stránke môže katolík očakávať skôr uvoľnenie a preto sa javí prichádzajúca situácia pre katolíkov ako relatívne priaznivejšia, oproti tej súčasnej. Nesmú však očakávať viac, dlhodobo a vôbec nie zásadný obrat od nového pohanstva. Na nejaký skutočný vplyv katolíckej Cirkvi, ohľadom chodu politických procesov vo svete, môžu katolíci taktiež definitívne zabudnúť. Ako dlhodobí štatisti svetového diania sa od konca 19. storočia a ešte viac od rokov 1918, 1945 a 1962, už len krok za krokom zmierujú s faktom, že po porážke Napoleona III. pri Sedane neexistuje panovník s reálnym vplyvom a mocou, ktorý by bol ochotný (nech už z akýchkoľvek pohnútok) ujať sa ich veci na veľmocenskej úrovni.
Nová situácia, ktorá by sa dala pri maximálnom zjednodušení popísať ako vzájomný boj globalistov o korytá, dominanciu a koncepciu zavŕšenia globalizmu, má pre katolíkov, ako aj kresťanov obecene to prirodzené a globalistami zaiste nechcené čaro, že zamestnáva mysle a harmonogram našich novopohanských vládcov, a z toho dôvodu im ponecháva menej času na zaoberanie sa kresťanmi. Určite však na nás neprestávajú vo svojich plánoch myslieť. Je možné, že na desať a snáď aj viac rokov, si dokonca budú musieť získať určitú priazeň kresťanských kruhov a zúrivá protikresťanská kampaň bude uložená do chladničky. Obava, že len dočasne, je však v tomto prípade určite namieste. Predstava, že by sa vrátili späť pozície katolíckej Cirkvi až na úroveň prvej polovice 20. storočia, či dokonca pred rok 1870, je absolútne nereálna. Samozrejme reč je o prirodzenom poriadku vecí. Zázraky na priamy Boží zásah, ktoré nevylučujeme, nedokážeme ani predpovedať ani garantovať.
Pozícia katolíckeho kresťana v súčasných globalistických hrách, by mala byť preto zbavená akejkoľvek eufórie z pohybu na tej, či onej strane novopohanského ihriska. Avšak zároveň stále platí osvedčené heslo elementárnej stratége: nepriateľ môjho nepriateľa je mojim priateľom. Ergo, pokiaľ nejaký nekresťanský veľmocenský element teraz dusí iný nekresťanský element, ktorý nám navyše predtým plánoval zariadiť malú protikresťanskú totalitnú exkurziu do pansexualisticko-satanistického Hádesu a do vakcinačno-depopulačného zhromažďovacieho tábora, tak nie je dôvod k náreku, skôr naopak.
Predovšetkým by však mal katolík súčasné otrasy v globalistickom tábore vnímať ako Bohom dopustenú pauzu a oddychový čas, na svojej ceste do globálneho cirkusu, kde bude tak či onak nejakým spôsobom predhodený davom na pobavenie a zahnanie nudy. Túto pauzu treba využiť na prehĺbenie osobnej viery, posilnenie snahy o obnovu tradície a riešenie vnútrocirkevných problémov. Určite nie na nadšené drukovanie ktorejkoľvek strane globalistického sporu. Ale každý musí konať rýchlo. O pár rokov už na to nemusí mať čas. Na dvere mu možno zaklepe polícia Euroázijskej únie a bude si od neho pýtať nejaké lajstro či kartičku. Akú, to už musíme prenechať na zváženie našim novým globálnym vládcom.
