Na tému covidových lockdownov sa už premrhalo za posledných 19 mesiacov veľa atramentu. Tieto  mesiace patrili tým najčudesnejším v modernej histórii. Pre mnohých boli mimoriadne ťažké, najmä pre tých, ktorých vlastné podniky, prípadne prevádzky ich zamestnávateľov boli nespravodlivo zatvorené na vopred neurčený čas. Narastajúci rozpor medzi protikladnými tábormi v spoločnosti viedol k nepríjemným - a možno aj neodvolateľným - dôsledkom v živote rodín a komunít.

Redakčné spracovanie prejavu Jozefa Tisu na verejnom zhromaždení 5. júla 1927 v Nitre.

Na tej veľkej a hrôzostrašnej pevnosti, na 20. storočí, ktoré vzbudilo toľko falošných nádejí a prinieslo toľko nezmerného fyzického aj duševného utrpenia, sa otvorila v tomto roku brána. Sto rokov od začiatku Veľkej vojny, znamenajúcej konečnú skazu starého sveta. Doputovali sme až sem, na prah nových hrôz, pravdepodobne, aby sme zatvorili za sebou definitívne jednu kapitolu európskeho úpadku a rozkladu, ktorá začala v roku 1914 a končí, zdá sa, symbolicky až teraz, v roku 2014. A otvorili novú.

Slovensko sa podobalo kvitnúcej záhrade a zátišnej oáze uprostred burácajúceho uragánu druhej svetovej vojny. A hoci Slovenská republika mala svojich nepriateľov, čelné miesto medzi nimi zaujal bývalý československý prezident dr. Eduard Beneš, osobitne nenávistne zameraný voči slovenskému národu a jeho snahám po zvrchovanom živote, ale i doma to boli intelektuálne kruhy marxistov a predstavitelia evanjelikov, ktorí za Masarykovej republiky, ako hlásatelia čechoslováckej úradnej politiky, dostali od Prahy všade výnosné postavenia a za Slovenského štátu sa stali nezmieriteľnými nepriateľmi katolíckych predstaviteľov slovenskej politiky, jednako o osude rozhodla medzinárodná situácia. Na sklonku vojny bolo jasné, že Sovietsky zväz, komunistická veľmoc, bude rozhodovať ako jeden z víťazov, práve nad štátmi strednej Európy. Keď sa dostali jeho vojská na hranice Slovenska v Karpatoch, vtedy podzemné sily zjednotených marxistických a protestantských intelektuálov inscenovali v Banskej Bystrici štátny puč a zahrali tragickú hru aká je ojedinelá v dejinách sveta; vyhlásili zrušenie samostatného Slovenského štátu a obnovenie starej Československej republiky. O tejto masarykovskej a benešovskej republike napísal v roku 1968 spisovateľ, evanjelik, Vlado Mináč toto:

Cirkev je ustanovizeň božská nie pre politiku, ani nie v prvom rade pre vedu a umelectvo, ale pre večnú spásu duší ľudských.

Keď sa zavŕšila „ostblocková“ séria ľudových povstaní, ktorých ľudovosť vznikla cestou z ústredia KGB do centrál tajných služieb v satelitných štátoch tábora mieru, tak by nikoho ani vo sne nenapadlo, že slovanský sen o mocnom ruskom dubisku na východe vstane do štvrťstoročia z mŕtvych. Pojem „Rusko“ bol dokonale zdiskreditovaný. Čo sa však zdalo v roku 1989 nemožným, to sa dnes stáva realitou.

Z archívu:

Ako sa dostať do pekla

z dňa 18. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Aký je osud potratených detí

z dňa 24. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­