Niektorí ľudia, a po hriechu i katolíci, veria, že medzi kapitalizmom a marxizmom je priepastný rozdiel. Človek, ktorému sa ušlo zdravého rozumu však vidí, že tu nebeží o nič iné, len o dve rôzne podoby tej istej veci. Kapitalistická spoločnosť sa kedysi zakladala na istom chápaní človeka, na jeho neprestajnom vývoji, alebo presnejšie povedané, na jeho mechanisticky koncipovanom pokroku. Liberálni ekonómovia, rovnako ako marxisti, považovali za celkom prirodzené obetovať človeka pre tento pokrok.  

Domnievali sa, že by stačilo odstrániť to, čo ešte zostávalo z kresťanskej spoločnosti, posledné prekážky schopné prekaziť činnosť hospodárskych síl a nechať bežať stroj, aby na koniec z neho vyšlo akési nové ľudstvo. Lepšie, modernejšie, slobodnejšie. Ale sloboda je pre nich len zámienkou, nie cieľom. Hlásajú slobodu nie z lásky alebo úcty k človeku, ale naopak z hlbokej ľahostajnosti k tomuto nedostatočne vyvinutému opičiemu potomkovi, nepodarenej to ukážke budúceho človeka. Slobodný človek bol pre liberálnych ekonómov človekom odzbrojeným, vydaným bez akejkoľvek obrany všemocnému trhu. Ako pokusné morča. Akonáhle sa morča začalo vzpierať, nebolo inej pomoci než ho prinútiť násilím, aby nastúpilo cestu pokroku.

To, čo liberalizmus očakával cynicky od akéhosi nemilosrdného prirodzeného výberu, od boja vyššieho evolučne druhu proti nižšiemu, od víťazstva tých, s evolučnou výhodou nad tými, ktorí ju nemajú, to marxizmus cynicky očakáva od čistky, od riadeného výberu, v ktorom je ten zaostalejší riadene a cielene exterminovaný. Prirodzený výber nahradil v marxistickom ponímaní triedny boj, v ktorom trieda utláčaná nakoniec vyvraždí triedu utláčateľov a nastolí dokonalú, beztriednu spoločnosť. Pre tento cieľ je prirodzené, ba nutné obetovať človeka. Miliardy ľudí.

 

Pre liberála, tak ako pre marxistu, existuje len jeden nepriateľ: človek kresťan, to jest človek, ktorý sa považuje za slobodného. Ktorý je povýšený nad hmotný svet. Jedinou prekážkou v dosiahnutí evolučne vyspelejšej spoločnosti je spoločnosť tvorená z takýto ľudí. A preto sa hospodársky a politický liberalizmus musel najskôr vyrovnať s touto spoločnosťou. Urobil to pomocou demokracie, ktorá stavia rovnosť proti slobode a ruší slobodu rovnosťou. Je  očividné, že rovnostárska demokracia neprestajne posilňuje a čoraz otvorenejšie, moc Štátu nad občanom. To je nesmierne dôležité!

Rodiaca sa demokracia, mladý totalizmus, rozhodným spôsobom zrušila spôsob, akým boli organizovaní robotníci a remeselníci Starého režimu a zničila tak zároveň niekdajší hospodársky život, organizovaný podľa princípov kresťanskej spravodlivosti a dobročinnosti. Pri tom si nepočínala si inak ako dnešný marxistický totalizmus. Rodiaci sa demokratický totalizmus potlačil cechový syndikalizmus až ho nakoniec pohltil. To, čo kedysi sproletarizovalo robotnícke stavy, je presne to, čo neskôr sproletarizovalo buržoáziu. Chvastali sa, že vyslobodzujú proletariát a zatiaľ si z neho spravili nástroj, ktorým si totalitný Štát poslúži, aby rozdrvil posledný odpor proti svojej tyranii. Nástroj ktorý potom Štát odhodil. Diktatúra davu sa nedá ani porovnať s diktatúrou technologickou, ktorá klope na dvere tohoto sveta.  Drobní komunistickí intelektuáli z roku 1947 sa ako brat bratovi podobajú tým drobným liberálnym buržoáznym intelektuálom z roku 1830. A tí sa podobajú drobným neomarxistickým intelektuálom z roku 2022.

Rovnaké ponímanie človeka. Tá istá idea pokroku. To isté opovrhnutie pre ľudský materiál, ktorý je len tmelom dejín. Rovnaká zaslepená viera v techniku, v zvrhlú a zmrzačenú vedu, viera v povrchný pragmatizmus, obludne rozvinutý na úkor vnútorného života. Čo záleží na drobných detailoch? Demokracia prišla s ideou rovnosti a slobody, ktoré vzápätí postavila proti sebe. Rovnosť možno vnútiť len na úkor slobody. Slobodu možno dosiahnuť len ak akceptujeme nerovnosť. Čo iné bol marxistický pokus o vybudovanie beztriednej spoločnosti? Zapojenie más do boja  proti vykorisťovaniu, ktoré priviedlo masy do väčšej biedy, než v akej žili pred tým. Štát, ktorý v kapitalizme predstavuje jeden oligarchický trust je v marxizme predstavovaný všemožnou Stranou. V novom marxizme úlohu strany a jej politických pracovníkov prevzali hlásatelia slobody a práv. Slobody a práv, založených na hmote a jej vývoji.  Zúfalý pokus civilizácie hmoty nemohol inak dopadnúť. Štát v mene rovnosti potláča slobodu. Aby mohol slobodu potlačiť ešte viac, je nutné mať stále viac vykorisťovaných a stále viac utláčaných, ktorí povedú boj proti nepriateľom Štátu.

Cnostný človek, hoci otrok je slobodný. Nerestný človek má toľko pánov, koľko má nerestí. Služobníci Štátu toto veľmi dobre vedia a tak vedú boj s tými, ktorí učia cnosti. Cnosti, ktoré presahujú hmotu, ktoré s hmotou nemajú prakticky nič do činenia. Vari spravodlivosť či statočnosť možno vysvetliť evolúciou hmoty?

 

Neprítomnosť milosti posväcujúcej a to je cieľový stav, o ktorý obe tieto hnutia usilujú a ešte oveľa viac jej strata, sa musia prejaviť zhubnými následkami. Celá tragika je pre nás nepredstaviteľná, pretože aj my sami žijeme viac menej zmyslovým/materiálnym životom a len výnimočne sa dokážeme vzchopiť k niečomu, čo sa dotýka duchovna. Tým však smutná realita odstránená zo sveta nezmizla a ako poznamenáva pohan Goethe: "Diabla si ľudia nikdy nevšímajú, ba ani vtedy nie, keď ich už drží za golier." (Faust)

Drobní intelektuáli roku 2022, nástroje, užitočné, ale nahraditeľné, všemocného Štátu vedú v mene rovnosti, v mene rovnoprávnosti, rovnakých práv, vedú frontálny útok na všetky cnosti. Masy, ktoré nasledujú týchto kazateľov prirodzeného výberu sa oduševňujú za rovnosť pred zákonom nevediac, že táto rovnosť ich nakoniec všetkých privedie pod sekeru. Keď padnú posledné zvyšky toho, čo zaisťovalo slobodu, teda nerovnosti, všetkých členov davu stihne rovnaký mechanistický osud. Osud užitočného nástroja, ktorého existencia trvá len kým je užitočný.  Človek je človekom, len pre tú dávku pravdy, ktorá je v ňom. Zrieknutie sa pravdy a jej prevod na masu, na názor či presvedčenie väčšiny, pripravilo človeka o akékoľvek osobné určenie. Je dokonale smiešny, ak si chce poslúžiť slovníkom tradičných hodnôt, ktorý už pre neho nemá zmysel.

Hrdina alebo mučeník je predovšetkým človekom, ktorý neklame. Človek, ktorý položí všetko za pravdu. Ale človek v dave sa stará práve tak málo o pravdu ako o lož; jeho jediným zákonom je výkonnosť. Či nacista, fašista alebo marxista, masový  človek, môže žiť a zomrieť s väčšou alebo menšou výkonnosťou, ale jeho život tak ako jeho smrť náležia len hmote; nemá žiaden duchovný význam, nemá žiadnu cenu.

Neprítomnosť posväcujúcej milosti vrhá dušu do diablovej moci a človek je nevyhnutne stratený, keby mu milosť pomáhajúca neprišla na pomoc. Objektívne dôkazy podávajú dejiny. Môže sa hmota vyvinúť k Milosti?

To čo sa pred krátkou dobou udialo, dve svetové vojny s hrôzami koncentračných táborov všade po svete, krutosti marxisticky budovanej pokrokovej spoločnosti a nastupujúca neľudskosť spoločnosti modernej,  sú  smutnou ilustráciou toho, že hmota zostáva hmotou. A pokiaľ je človek len hmotou, akú cenu má?

Čítajte noviny, počúvajte rádio, čudujte sa pred obrazovkou: je to, pred čím sa trasieme hrôzou, ak v nás ešte zostala iskrička ľudského citu, je to ľudské? Určite nie. Je to zvieracie? Nie, lebo nijaké zviera nie je tak krvilačné ako človek. Zostáva posledná možnosť. Je to diabolské a diabolské je aj to, že Diabol už teraz vystupuje len vo filmoch a rozprávkach.  Evolučne sa vyvinutejší človek,  pre ktorého Boh už zomrel, nepočuje zúfalé kvílenie trpiaceho ľudstva zo spustošených materníc takzvaných matiek, zo zničených domovov, nemocníc, koncentračných táborov, väzníc, nevestincov. Nevie už, čo je to milosť a spoznáva naplno život bez milosti. Nevie čo je pravda a učí sa žiť v lži. Nepozná krásu a živí sa ohavnosťou.

Je to presne tá sloboda, ktorú mu liberalizmus a marxizmus ponúkali, keď ho verbovali do svojich šíkov. Akú slobodu ponúkajú tí, ktorí dnes, tak ako starí liberáli a starí marxisti, usilujú zničenie kresťanov a morálky, ktorou kresťanstvo vybudovalo Západ a ktorej zvyšky ešte niekde prežívajú? Akú slobodu ponúkajú duchovnému človeku tí, ktorí volajú po uvoľnení vlády pudov nad hmotou? Po zrovnoprávnení degenerovanej zvrátenosti s cnosťou a spravodlivosťou?  A čím táto sloboda pripomína slobodu vzoprieť sa hriechu, ktorú nám vydobyl Kristus?

Text voľne cituje a nadväzuje na český preklad článku G. Bernanosa ktorý vyšiel zborníku Archy  č. 7,  1947

Z archívu:

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Ako sa dostať do pekla

z dňa 18. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac

The Chosen: Falošný Kristus?

z dňa 22. apríl 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hymnus Pange Lingua Gloriosi

z dňa 29. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Existuje existencia?

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dialóg

z dňa 02. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­