* * * Z dejín * * *

Postava kardinála Billota je dôkazom toho, že jezuitská rehoľa, ktorá dnes predstavuje avantgardný predvoj v šírení vnútrocirkevného rozkladu, mala ešte pred sto rokmi vo svojich radoch osobnosti mimoriadne intelektuálne nadané a zároveň pevne ukotvené vo vieroučnej pravovernosti. Navyše, a to je dôležité, morálne natoľko silné a nekompromisné, že boli ochotné za svoju vernosť myšlienke boja proti modernému úpadku v Cirkvi a spoločnosti, prinášať obete.

Meno kardinála Billota sa minulý rok objavilo v bežných katolíckych médiách, v súvislosti s odobratím kardinálskej dôstojnosti desivému americkému prelátovi McCarrickovi, s poukazom na to, že posledným kardinálom, ktorý prišiel o purpur pred McCarrickom, bol práve Billot.

Podľa tradičného kalendára si v nedeľu 7. augusta pripomíname sviatok sv. Kajetána z Tiene, zakladateľa rádu teatínov (latinsky Ordo Clericorum Regularium). Keďže v Prahe sa nachádza Kostol Panny Márie Matky Ustavičnej pomoci a sv. Kajetána (ktorý sme s manželkou ako prvý kostol v Prahe pri tohtoročnej dovolenke navštívili a zúčastnili sa v ňom slávenia svätej omše), rozhodol som sa v dnešnom článku predstaviť  kostol zasvätený Panne Márii a sv. Kajetánovi. Životu samotného sv. Kajetána sa budem venovať na stránkach ABC Tradície počas týždňa.

Dňa 30. júla si pripomíname výročie smrti kapucínskeho kňaza a patróna spovedníkov, pátra sv. Bohdana Leopolda Mandiča, ktorého tak trochu zatieňuje v 20. storočí ďalší vynikajúci kapucínsky kňaz páter Pio z Pietralciny. Nie je jednoduché rozprávať o živote sv. Bohdana Leopolda Mandiča, pretože jeho život bol podľa jeho životopiscov príliš skromný a skrytý pred svetom. Pritom môžeme ale pokojne uviesť, že v konečnom dôsledku sv. Bohdan Leopold Mandič v v ničom za sv. Pátrom Piom z Pietralciny nezaostával a obidvaja predstavujú nádherné plody, ktoré sa urodili v kapucínskej Božej záhrade.

V poslednej dobe si všímam, že začínam byť monotematický, aspoň čo sa dovoleniek týka. Aj tento rok sme s celou rodinou zavítali do Rožňavy, pretože ako som už v minulosti niekoľko krát napísal a povedal, Gemer je mojou najobľúbenejšou lokalitou na Slovensku. Viažu ma k nemu nielen rodinné spomienky (otcova rodina pochádzala z Gemera, v rannom veku som tu trávil väčšinu prázdnin), ale v prvom rade najmä jedinečná a neopakovateľná krása tohto regiónu.

Zvolenie Jána Pavla II. v roku 1978 znamenalo obrat v snahe získať na sklonku koncilnej reformy opäť kontrolu nad situáciou, hoci to bola snaha mimoriadne nesmelá a bázlivá. 18. novembra 1978, mesiac po svojom zvolení, prijal Ján Pavol II. z iniciatívy kardinála Siriho arcibiskupa Lefebvra. Na stretnutí bol aj kardinál Šeper, ktorý ochotu JPII nebrániť slúženiu starej omše zahamoval tvrdením, že zo starej omše sa stane vlajka protikoncilnej reakcie.

Oplatí sa pozrieť na trochu dlhé a vcelku zabudnuté Survivals and New Arrivals (1929) Hilaire Belloca znova a zo súčasnej perspektívy. Táto kniha, s podtitulom Starí a noví nepriatelia Katolíckej cirkvi, robí z Belloca jedného z najbrilantnejších obhajcov kresťanskej ortodoxie, viac než rovnocenného G.K. Chestertonovi a C.S. Lewisovi. Belloc v knihe tvrdí, že počas dvadsiatich storočí každé náboženstvo a každá filozofia, ktoré sa snažili poraziť katolicizmus zlyhali a pri tomto pokuse boli samotné viac-menej zničené. Ako stručne hovorí:

Ak objasnenie historických súvislostí môže prispieť k odhaleniu koreňov dnešnej krízy, potom ducha súčasnej liturgickej revolúcie možno pochopiť len ak nezačneme obrodným ultramontánnym tradicionalizmom Doma Guerangera, ale revolúciou, sčasti racionalistickou a sčasti historizujúcou o ktorú sa na úsvite dnešnej doby pokúsila jansenistická strana.

Pred rokmi som počul recitačný sbor, ktorý podnes je mi v živej pamäti. Bolo to práve pred Vianocami, pri oslave príchodu jediného a pravého Mesiáša. Odznely krásne myšlienky, no ani jedna nepôsobila takou živelnou silou, ako stále opakovaná, mohutným hrmením sprevádzaná veta: Čakáme niekoho. Vskutku. Vtedy sme naozaj všetci pocítili, že nám niekto chýba. Z hĺbin duše sa nám dralo: čakáme niekoho.

Redakčné spracovanie prejavu Jozefa Tisu na verejnom zhromaždení 5. júla 1927 v Nitre.

Slovensko sa podobalo kvitnúcej záhrade a zátišnej oáze uprostred burácajúceho uragánu druhej svetovej vojny. A hoci Slovenská republika mala svojich nepriateľov, čelné miesto medzi nimi zaujal bývalý československý prezident dr. Eduard Beneš, osobitne nenávistne zameraný voči slovenskému národu a jeho snahám po zvrchovanom živote, ale i doma to boli intelektuálne kruhy marxistov a predstavitelia evanjelikov, ktorí za Masarykovej republiky, ako hlásatelia čechoslováckej úradnej politiky, dostali od Prahy všade výnosné postavenia a za Slovenského štátu sa stali nezmieriteľnými nepriateľmi katolíckych predstaviteľov slovenskej politiky, jednako o osude rozhodla medzinárodná situácia. Na sklonku vojny bolo jasné, že Sovietsky zväz, komunistická veľmoc, bude rozhodovať ako jeden z víťazov, práve nad štátmi strednej Európy. Keď sa dostali jeho vojská na hranice Slovenska v Karpatoch, vtedy podzemné sily zjednotených marxistických a protestantských intelektuálov inscenovali v Banskej Bystrici štátny puč a zahrali tragickú hru aká je ojedinelá v dejinách sveta; vyhlásili zrušenie samostatného Slovenského štátu a obnovenie starej Československej republiky. O tejto masarykovskej a benešovskej republike napísal v roku 1968 spisovateľ, evanjelik, Vlado Mináč toto:

Z archívu:

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Aký je osud potratených detí

z dňa 24. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Ako sa dostať do pekla

z dňa 18. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Už niet oltára

z dňa 26. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Prevrátené evanjelium

z dňa 31. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­