Tikkun Olam je judaistický koncept, ktorý reprezentuje názor, že židia nesú zodpovednosť nie len za seba samých, za ich vlastný morálny a materiálny rozvoj, ale nesú zodpovednosť za dobro a blaho celého sveta. V Mišne je tento koncept predkladaný v nerozvinutom a legalistickom zmysle. Tikkun znamená nápravu, opravu, zlepšenie či prípravu sveta prostredníctvom praktických zákonných noriem a predpisov, ktoré majú zlepšiť spoločenské pomery vo svete. V priebehu času však tento koncept nadobudol širší, viac eschatologický význam. Orol synagógy a pomerne preceňovaný talmudský znalec Maimonides chápe tikkun všezahrnujúco, od znalosti Tóry, cez osobné mravné zrenie, až po plnenie príkazov Talmudu a vykonávanie jurisdikčnej spravodlivosti. Iný rozmer získal Tikkun v učení významného kabalistu, Izáka Luriu. Tikkun je rituálny úkon. Boh uzatvoril svetlo svojej múdrosti, dobroty a bytia do obrovských nádob. Tieto boli rozbité a iskričky božieho svetla boli uzväznené vo svete. Pomocou modlitby, kontemplácie rozličných aspektov božstva a rôznych mystických úkonov, ktoré sa tieto iskry vyslobodia a spoja s božou esenciou. Toto oslobodenie môžu vykonať iba ľudské bytosti tým, že seaparujú zo stvoreného sveta to, čo je božské a sväté. Tým hmotný svet príde o svoju vlastnú existenciu a tým sa všetko vráti k jednote s Bohom, ktorá bola pred tým, ako boli rozbité nádoby so svetlom.
A túto nápravu, podľa kabaly dokážu uskutočniť práve židia. Niektorí tvrdili, že bude stačiť, aby všetci ľudia uznali Tóru židovskú jedinečnosť vo vzťahu k Bohu, iní tvrdili, že k tomu bude treba nie len Tóra, ale aj prijatie celého kabalistického etického systému. V oboch prípadoch však oprava sveta prichádza iba a len skrze činnosť človeka.
Koncept tikkun olam ma ďalekosiahle dôsledky. Podiel židov v avantgarde kultúrnej vojny, vo všetkých progresívnych vymoženostiach moderného sveta (pornografia, potraty, sexuálna revolúcia, LGBTI, marxizmus, atď), ktorý mnohonásobne prekračuje ich podiel v populácii je dôsledkom toho, že pre veľa z nich tikkun znamená, povinnosť nie len napraviť svoju vlastnú židovskú spoločnosť, ale že musia napraviť, svojimi ideami celý svet. A táto povinnosť sa týka nie len sociálnej, ale aj kultúrnej, hospodárskej, etickej, politickej a náboženskej oblasti. Jestvuje interný spor, či táto náprava má byť hnaná liberálnymi, alebo konzervatívnymi ideami, eschatologické nadšenie, ktoré židom nikdy nechýbalo však presadilo liberálny prúd.
Tieto myšlienky sú chytľavé a nie len židovské spirituálne celebrity z nich čerpajú. Dosiahnuť svätosť, teda nápravu poškodeného seba a tak i sveta je treba, podľa ústrednej idey Opus Dei, na platforme plenia si povinností a obyčajnej každodennej práce všedného dňa.
„Buďte napodobňovateľmi Boha, pokorne, ale horlivo spolupracujte na Božom zámere napraviť, čo je zlomené, zachrániť, čo sa stratilo, priviesť späť do poriadku to, čo hriešny človek uviedol do neporiadku, viesť k svojmu cieľu to, čo zablúdilo, znovu nastoliť božskú rovnováhu celého stvorenia. (Josemaria Escriva, Ísť s Kristom, 65)
Pripomeňme čitateľom, že podľa rabínskej tradície sú ľuďmi len „Židia“ a že zvláštna doktrína Escrivu o účasti na stvorení a oprave polámaného sveta má svoju zvláštnu paralelu v kabale (Encyclopaedia Judaica, „Kabbalah“):
... zatiaľ čo Boh obsahuje všetko tým, že je Stvoriteľom a Pôvodcom, v ktorom je všetko zakorenené a všetka sila je skrytá, úlohou človeka je dokončiť tento proces tým, že je činiteľom, prostredníctvom ktorého sa všetky sily stvorenia plne aktivujú a prejavia . To, čo v Bohu existuje, sa rozvíja a odkrýva v človeku. Kľúčové formulácie tohto pohľadu možno nájsť už v kabale z Gerony a v knihe Zohar. Človek je zdokonaľujúcim činiteľom v štruktúre kozmu; ako všetky ostatné stvorené bytosti, len viac... Hoci [Adamova] pôvodná harmónia bola narušená jeho hriechom, jeho hlavným poslaním zostalo priniesť tikkun alebo obnovu tohto sveta...
Gnostický charakter tejto kozmogónie nemožno poprieť, hoci podrobný spôsob, akým je vypracovaná, čerpá výlučne z interných židovských zdrojov...
Zároveň, popri tomto gnostickom pohľade, nachádzame najúžasnejšiu tendenciu spôsob kontemplatívneho myslenia, ktorý možno nazvať „dialektický“ v tom najužšom zmysle slova, ako ho použil Hegel.
Rabín Angel Kreiman, medzinárodný viceprezident Svetovej rady synagóg, nedávno vystúpil na kongrese v Ríme s príhovorom na tému Josemaria Escriva:
„Mnohé z konceptov Josemaria Escrivu pripomínajú talmudskú tradíciu a odhaľujú jeho hlboké znalosti židovského sveta, ako aj jeho vášnivú lásku, ako často opakoval, k dvom Židom, Ježišovi a Márii,“ povedal rabín Kreiman. „Navyše to, čo najviac pripodobňuje (Escrivovo) učenie k judaizmu, je povolanie človeka slúžiť Bohu prostredníctvom tvorivej práce, zdokonaľovania stvorenia [kabalistická doktrína, Tikkun Olam – „oprava sveta“] každý deň prostredníctvom zdokonaľovania práce. "...
Rabín, ktorý je spolupracovníkom Opus Dei, povedal, že chce prejaviť svoju osobitnú náklonnosť k organizácii založenej Josemaria Escrivom. „Členovia Opus Dei mi pomáhali hneď od začiatku môjho [rabínskeho] seminárneho štúdia vytrvať v mojom [rabínskom] povolaní,“ povedal, „a tiež som ich videl robiť to s inými rabínmi, za čo som hlboko vďačný.“
Ten istý, Angel Kreiman, v októbri 2005 oznámil, že „Štyridsať rokov po „Nostra Aetate“ vstupujeme do zasľúbenej zeme, v ktorej bude teologickým základom pre kázanie katolíckych biskupov a kňazov bude učenie Ježišovho judaizmu, judaizmus Petra a Pavla, apoštolov, a židovský život prvých kresťanov.“
Odhliadnuc od faktu, že judaizmus, ktorý spomína rabín Kreiman, nie je náuka Ježiša Krista, ani Petra a Pavla, lebo títo traja učili, že Ježiš je Boh a Mesiáš a položili za to život. Judaizmus je doktrína, ktorá explicitne odmieta Ježiša Krista a jeho mesiášsky nárok a preto sa musíme spýtať, čo je to za „zasľúbenú zem“, o ktorej rabín Kreiman verí, že do nej vstupujeme a kto ju komu prisľúbil?
Rabín ďalej hovorí:
„Podpora, ktorú judaizmu dáva Katolícka cirkev, nie je rovnaká ako podpora jednej krajiny druhou, založená na materiálnej moci. Kresťanská podpora judaizmu je náboženskou duchovnou silou“...
„Vzťahy medzi Židmi a katolíkmi, ako aj vzťahy medzi Svätou stolicou a Izraelom sa tak výrazne zlepšili. Na kresťanskej strane si myslím, že jediným obmedzením bolo, že sa dialóg so Židmi označoval za dôležitý, ale nie naliehavý. Dnes je jasné, že dialóg so Židmi nie je len možnosť, ale je to povinnosť. Katolíci musia prijať židovský národ ako svojho niekdajšieho spojenca...“
„Pre úzkostlivých rabínov je zas čas prijať myšlienku, že Cirkev nie je nepriateľom Izraela, ale jeho najlepším spojencom...“
„...nejde len o tvrdenie, že kresťania a židia sú priatelia, že židia nie sú vinní z bohovraždy; treba povedať, že judaizmus a kresťanstvo sú základom boja proti pohanstvu.“
Rabín Marvin Heir prednášal kabalistickú doktrínu Tikkun Olam v roku 2005 v prítomnosti Benedikta XVI. vo Vatikáne:
"Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zjednotili tie stany spravodlivých a spravodlivých, aby sme splnili svoj diel na 'Tikun Olam', aby sme mohli obnoviť rovnováhu a vrátiť sa k nášmu Stvoriteľovi a veľkolepému svetu, ktorý zamýšľal."
Je bezpochyby pekné, ak vyznavači kontradiktórnych náboženstiev, ako je katolícke kresťanstvo a judaizmus, dokážu koexistovať bez toho, aby si navzájom nerozbíjali hlavy a ani nespôsobovali inakšiu nespravodlivosť, ale je otázne aké dobro vôbec môže povstať z jednostranného ustupovania a akceptovania protivníka, ktoré v doktrinálnej oblasti Katolícka cirkev už niekoľko desaťročí horlivo praktikuje.
Ako ilustráciu možno uviesť aféru, ktorú rozvíril v roku 2018 článok teológa Michaela Böhnkeho z Wuppertalu. V septembrovom čísle nemeckého mesačníka Herder Korrespondenz Böhnke nesúhlasne komentoval výroky Benedikta XVI týkajúce sa vzťahu medzi Židmi a kresťanmi. Böhnke tvrdil, že Benedikt XVI. v článku pre teologický časopis Communio preukázal „problematické chápanie judaizmu“.
Joseph Ratzinger reagoval veľkou apológiou seba samého, v ktorej tvrdí, že judaizmus a kresťanstvo, sú „dva spôsoby výkladu Písma“. Pre kresťanov sú sľuby dané Izraelu nádejou Cirkvi a „tí, ktorí ich dodržiavajú, v žiadnom prípade nespochybňujú základy židovsko-kresťanského dialógu“. Benedikt sa vo svojej reakcii zaoberal aj chúlostivou otázkou „misie“ k Židom; teda otázkou, či má Cirkev ohlasovať Židom radostnú zvesť o Kristovi. Benedikt napísal: „Misia k Židom sa nepredpokladá a nie je potrebná. Zároveň je pravdou, že Kristus dal svojim učeníkom poslanie pre všetky národy a všetky kultúry. Z tohto dôvodu Benedikt tvrdí, že „misionársky mandát je univerzálny – s jednou výnimkou: misia k Židom nebola predvídaná a nebola potrebná, pretože oni jediní spomedzi všetkých národov poznali ‚neznámeho Boha‘.
Nie je zrejmé, na základe čoho bývalý pápež uzatvára, že nie je potrebná misia k židom. Snáď na rovnako otáznom tvrdení Jána Pavla II, že Stará zmluva nebola nikdy odvolaná? Žiaden z pápežov minulosti, svätým Petrom počínajúc nenahliadal obrátenie Židov takýmto spôsobom. Obrátenie ich vlastného národa na katolícku vieru im ležalo na srdci, pretože chápali to, čo ich Kristus naučil - kto sa nenarodí z vody a z Ducha, nebude mať život večný. Spása židovského národa - a to to je naozajstný Tikkun Olam, skutočná oprava sveta - vedie cez prijatie Krista. Preto je misia k Židom nie len potrebná, je nutná a kým sa Cirkev nepreberie a nezačne opäť pracovať na obrátení Židov, tak celý ten dialóg a podpora, o ktorej hovorí rabín Kreiman, bude na škodu i Židom i Cirkvi.
![Logos a univerzita. Príhovor Dr. Jonesa pre univerzitu v Nairobi [mierne krátené]](https://abc.tradi.sk/media/com_jvrelatives/images/thumbs/com_content_56_50.jpg)
