Svätá Johanna Františka de Chantal, ktorá pôsobila v blízkosti sv. Františka Saleského, žila v pohnutom období prelomu 16. a 17. storočia, v čase, keď katolícka Cirkev musela reagovať na útoky rozmáhajúceho sa protestantizmu. Pod duchovným vedením sv. Františka Saleského založila ženskú rehoľu Navštívenia Panny Márie, ktorá existuje aj dnes a stará sa o tých najbiednejších.

Dialóg v pokoncilnej Cirkvi. Dialóg v Ecclesiam suam.

Slovo dialóg predstavuje tú najväčšiu zmenu v mentalite Cirkvi po koncile. Dôležitosť tejto zmeny sa dá prirovnať k dôležitosti zmeny, ktorá sa udiala za posledné storočie v chápaní slova sloboda. Slovo dialóg v predkoncilnej Cirkvi prakticky nejestvovalo a nikdy nebolo použité v doktrinálnych dokumentoch. Ani raz sa nevyskytlo v encyklikách, v kázňach ani pastoračnej praxi. V dokumentoch II. vat. koncilu sa objavuje 28-krát, z toho 12-krát v dokumente o ekumenizme Unitatis redintegratio. Avšak vďaka jeho bleskovému rozšíreniu a enormnému nárastu jeho významu sa toto slovo, úplná novinka v Katolíckej cirkvi, stalo kľúčovým slovom určujúcim pokoncilné myslenie a zástavou novej mentality (1). Ľudia nehovoria len o ekumenickom dialógu, o dialógu medzi Cirkvou a svetom, vnútro cirkevnom dialógu, ale s neskutočnou nelogickosťou sa dialogická štruktúra vtláča do teológie, pedagogiky, katechézy, do Trojice, dejín spásy, do škôl, rodín, kňazstva, sviatostí, vykúpenia a všetkého, čo stáročia v Cirkvi existovalo bez najmenšieho náznaku dialógu v definícií, pojme, či jazykovom opise.
 

Svätý František Saleský bol katolícky teológ, spisovateľ, mystik, biskup a učiteľ cirkvi. Jeho spisy o duchovnom živote (Návod ku zbožnému životu alebo Filotea; Duchovné rozhovory; Traktát o Božej láske alebo Teotimus) patria ku klasike francúzskej mystiky i literatúry 17. storočia a mali veľký vplyv na katolícku spiritualitu novej doby. Bol zbožným mužom a rekatolizátorom, ktorý priviedol mnohých zblúdených kalvínov späť do lona katolíckej Cirkvi.

Otázkav Summa theologiae Ia, q.27, Akvinský podrobne vysvetľuje, čo sa deje v Najsvätejšej Trojici. Otec plodí Syna. Otec a Syn vydychujú Ducha. Všetky tieto pojmy implikujú pohyb, plodenie, vychádzanie, dýchanie, atď. Vieme ale, že Boh je nemenný. Niet v ňom pohyb, lebo to by vyžadovalo potencialitu a v Bohu nie je potencia, On je čistý akt. Ako teda môže nemennosť a pohyb bezrozporne koexistovať?

Taktiež sa zdá, že je tu istý rád alebo následnosť Božských osôb - Boh Otec, prvý princíp, nesplodený. Boh Syn, splodený, zrodený z Boha Otca. Boh Duch Svätý, vychádzajúci z Boha Otca a Boha Syna. V Bohu je ale len jedna božská podstata, ktorú tri osoby nezdieľajú, ale ktorá v každej subsistuje. A esencia a existencia sú v Bohu totožné. Ako možno zladiť jednu esenciu a existenciu s Božskými osobami, ktoré zjavne nasledujú po sebe?

Le Figaro 23.1.1955

Už pätnásť rokov pred zavedením Novus Ordo boli v západnej Európe podnikané pokusy o implementáciu niektorých prvkov, ktoré sú pre zdegenerovanú formu katolíckej omše vlastné. Paul Claudel trefne vystihol, o čo sa vlastne jedná, a kam takéto snahy, ak zostanú nehatené, povedú. 

Chcem z celého srdca protestovať proti zvyku, ktorý sa vo Francúzsku rozmáha, slúžiť omšu smerom k ľudu. Najzákladnejší princíp náboženstva je, že Bohu patrí prvé miesto, a dobro človeka je len dôsledkom uznania a praktickej aplikácie tohoto podstatného princípu.

Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom
(Nasledovný rozhovor s arcibiskupom mal byť publikovaný v roku 1978 v katolíckej tlači, pokiaľ by Konferencia biskupov USA nehrozila exkomunikáciou za jeho publikovanie. V skutočnosti biskupi zakázali akémukoľvek katolíckemu médiu zverejniť tento rozhovor. Interview bolo publikované na talianskej tradicionalistickej webstránke "Tradizione - Cattolicesimo & Politica. Upravená verzia interview bola publikovaná v týždenníku The Spotlight vo Washingtone D.C. vo vydaní 18. júla 1988.) 

(Prvá kapitola knihy Iota unum).
 
1. Metodické a jazykové definície.
 
Presné použitie slov umožňuje dobre argumentovať. Vo svojej podstate je argument pohyb od jednej myšlienky k druhej, ktorý sa uskutočňuje riadeným spôsobom pomocou logických spojení; nejde o pohyb náhodnými metódami, alebo imaginárnymi krokmi. Počiatočná definícia pojmov je preto základom jasnosti, koherencie a legitimity v argumentácii.
 
Na titulnej stránke tejto knihy som radšej použil slovo zmena ako kríza (Iota unum: Studio sulle variazioni della Chiesa Cattolica nel secolo XX), a to z dvoch dôvodov. Prvý je, že kríza, lingvisticky, odkazuje na udalosť v určitom čase a nejde dobre do kopy s ideou trvania. Lekári dávajú do protikladu kritický, rozhodujúci deň a priebeh choroby, čo je proces, ktorý sa odohráva v čase. Fenomén, s ktorým sa táto kniha zaoberá, je diachronický a trvá niekoľko desaťročí. Po druhé, kríza je okamih rozhodnutia, ktorý nastáva medzi dvoma podstatnými stavmi, to znamená, medzi jedným stavom bytia a druhým, ktorý má odlišnú esenciu. Príkladom takýchto kríz je biologický prechod zo života do smrti, alebo teologický prechod z nevinnosti do hriechu. Na druhej strane, iba akcidentálna zmena danej veci, nepredstavuje krízu.

V rozbúrenej dobe po Francúzskej revolúcii a napoleonských vojnách potrebovalo Taliansko svätca, ktorý by usilovnou prácou a zbožnosťou zachraňoval duše nakazené jedom bludu od večného zatratenia. Našiel ho vo svätom Vincentovi Pallottim, ktorý neľutoval akúkoľvek obeť na to, aby priviedol stratené ovce Cirkvi späť do stáda. Spása duší bola jeho najvyšším cieľom.

Aký je najväčší problém Novej omše? Tento koncilný liturgický experiment, ktorého devastačné účinky na Cirkev, na katolícku zbožnosť a samozrejme aj na katolícku vieru miliónov duší môžeme bez ťažkostí pozorovať všade vôkol seba, bol, je a bude oprávnene kritizovaný z mnohých aspektov a nie je ľahké povedať, čo na Novej omši je najhoršie. Liturgia a jej zmena mala na veriacich oveľa širšie a oveľa zásadnejšie účinky, ako teologické dvojzmysly koncilných deklarácií, ktoré laici a ani väčšina kléru aj tak nečítali a nepoznajú. Jeden z najzásadnejších problémov takzvanej "riadnej formy", ktorý ale súvisí so všetkými ostatnými, je to, ako sa zaobchádza s Kristovým Telom.

Pápež Ján XXIII. oznámil D. Tardinimu, kardinálovi, dňa 14. júla 1959, že koncil bude mať názov Druhý vatikánsky koncil. Tento koncil bude teda novým koncilom, a nie pokračovaním, alebo dovŕšením, Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870).


Z archívu:

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Existuje existencia?

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Už niet oltára

z dňa 26. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Kríza

z dňa 23. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Synodálne načúvanie

z dňa 20. august 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­