Po veľadôstojnom pánovi Jánovi Sucháňovi, agentovi ŠTB a rozhlasovej hviezde, šíriacej tolerantné „duchovno“ na vlnách éteru; po miláčikovi denníka SME, františkánovi Jánovi Krstiteľovi Balázsovi, ktorý už momentálne nie je františkánom ani krstiteľom, lež poradcom a podľa najnovšieho aj amantom bývalej abonentky Soroszovej nadácie, klaunovej manželky a dokonca premiérky, ktorú v Nemecku (v tej krajine ducha) nazvali „slovenskou tigricou“, Ivety Radičovej; po Antonovi Srholcovi, ktorý sa zapísal nezmazateľne do dejín teológie keď prirovnal zastreleného advokáta rozporuplnej povesti Ernesta Valka k archanjelovi na zemi a ktorý spriadal duchaplné vývody o pive a klobáskach pri Poslednej večeri a ktorého nemenovaný biskup (nebol to ten zlý Sokol) označil za psychicky narušeného; po všetkej tejto mediálnej poézii, sa nám v čase adventu na mediálnom nebíčku zjavila nová hviezda, ktorá nás má doviesť, cez hory a púšte xenofóbie, do krajiny tolerancie a liberalizmu, a sice Róbert Bezák, emeritný arcibiskup v. v.
Spamätajúc sa z prvotného zmätku, vyvolaného nezáujmom prostej slovenskej verejnosti o jeho osobu a ignoráciou protestných karnevalov na jeho podporu, zo strany slovenských bačov, spoznal kto sú jeho skutoční priatelia, kto to s ním myslí dobre a že nehodno hádzať perly vlastného ducha sviniam. Média oplývajúce hojnosťou osvietených, liberálnych a kozmopolitných filantropov, nádob to nezištnosti, mu už predtým vždy ochotne podali pomocnú ruku, ktorá večito zviera mocným stiskom čarovný pudilár. Tento pudilár, alebo buxa, tiež šrajtofla, otvára ako Ali Baba čarovne brány verejnej mienky a spúšťa kolieska v manufaktúrach na výrobu „osobností“. Osobností, pravda, tolerantných, otvorených, nezaťažených predsudkami a anachronizmami. Osobností 21. storočia. A tak sa Róbert Bezák, počas tretieho adventného víkendu, rozhodol opustiť svoju nedobrovoľnú ermitáž, skĺzol, ako po dobre namastenej šmýkačke, dolu a vhupol natrčenými nohami priamo do blikotavého, roztancovaného, sodomitského a trošku nasmradnutého sveta médii.
Štart hodný hollywoodskeho Hobita (aj keď Róbert Bezák bude v tej kampani skôr za Gandalfa) mu vyrobili naraz média hneď troch krajín. Nepochybne úplne náhodou. Inak by sme museli uveriť konšpiračným teóriam a stali by sme sa extrémistami. A to predsa nikto z nás nechce. Slovenské, české a rakúske televízne stanice i noviny, v snahe konečne už zachrániť úbohé slovenské ovce z pazúrov cirkevného tmárstva a inkvizície, sa rozhodli obetovať a poskytnúť úplne nezáväzne a nezištne priestor úbohému martýrovi, totkaj z toho slovenského pralesa, čo je za Viedňou. A beda tomu pogromistovi a križiakovi, ktorý by si myslel, že tieto média sú motivované dajakou protikresťanskou zášťou! Nič nemôže byť predsa vzdialenejšie týmto apoštolom liberalizmu a voľnej myšlienky. Mená ako Markíza, SME, ORF, ČT 2, TA 3, etc. etc. sú preslávené svojou kresťanskosťou a podporou Cirkvi, takže kam inam sa mal bývalý otec arcibiskup obrátiť? Mal úpieť naveky pod oceľovou čižmou vatikánskej byrokracie?
Začiatok nebol zlý. Víkend bol napchatý Róbertom Bezákom ako kríženec klobásy a mikulášskej pančuchy a pretekal ním cez okraje ako bandaska plná šumivých vitamínov. Denník SME uverejnil okamžite rozhovor, televízia Markíza ďalší rozhovor, potom česká ČT 2 ďalší rozhovor, zvyšok mediálnych papagájov sa išiel uškriekať, no hotová Brjusilovová ofenzíva. Všetci liberáli pretekali súcitom a kládli ohľaduplné, ale zásadné otázky. Ako inak veď tu ide o pokrok a slobodu človeka. Čo všetko sme sa dozvedeli? Zaiste samé nové veci. Jediným šťastím liberálnych a lóžových bratstiev je, že ľudia žijú približne len 70 rokov. Ak by to trvalo dlhšie, alebo, ak by niekto z 18. storočia vstal z hrobu a vypočul si Bezákove bláboly, s gargantuovským zívnutím, by odcupital radšej späť do svojej hrobky. Už vyše 200 rokov tie isté urputné výpotky, to by unavilo aj mŕtvolu. Nuž čujme: Cirkev vládne eštébáckymi a totalitnými metódami (preklad pre mŕtvolu z 18. storočia - stredoveké a tyranské metódy) a Róbert Bezák ju chcel len trošku vylepšiť. Nedali mu tí cirkevní eštébáci ukončiť túto osvietenú obrodu. Cvičil, tancoval, koncertoval, usmieval sa až mu išlo sánky roztrhnúť, mládež miloval tak, že sa už takmer celá obrátila na Vieru, len to jeho nešťastné odvolanie tomu zabránilo. No čo vám budeme rozprávať, zapnite si tie prijímače a nasávače, tam to všetko je. Cirkev ho sklamala, je plná intríg. Zaujímavé, že kým bol arcibiskupom, tak nebola plná intríg. Hlavne jeho chovanie k Sokolovi a Vrablecovi bolo oprostené od akýchkoľvek intríg. Krištáľovo čisté, ako hrany Koh-i-noru. Ach, ale život je príliš krátky, aby sme sa tu zaoberali týmito kôpkami. Človeka to unaví, ako by doťahoval po Chaplinovi matice na páse.
Najúspešnejší je Bezák tam kde je najdrzejší. Vie a bol zaiste dostatočne poučený svojimi mimocirkevnými kamarátmi, že hlavnou cnosťou chyteného partizána je: zatĺkať, zatĺkať a keď ti všetko dokážu, tak ďalej zatĺkať. Efekt tohto typu chovania je vždy rovnaký: ešte aj ten vyšetrovateľ začne dumať, že na tom predsa musí niečo byť keď tak stále zatĺka; musí za tým byť nejaká pravda. A ona nie je. Je tam len hora drzosti a odvahy živenej vedomím, že mocný tohto sveta sú na jeho strane. Bezák sa tvári ako úplne neviniatko a mílius, napriek tomu, že z Vatikánu sa už doplazili dostatočne vierohodné informácie o tom za čo a prečo bol odídený. Stačí si prečítať tento rozhovor s polským kňazom Dariuszom Okom z Pápežskej univerzity, o homomafii v Cirkvi [1], kde zmieňuje odvolanie Róberta Bezáka, ako podporovateľa homomafie v Cirkvi, evidentne bez nejakého úmyslu zasiahnuť do diania na Slovensku. Rozhovor nebol poskytnutý pre slovenské média a otec Oko zmieňuje Bezáka len ako jedného z mnohých; nijako sa pri ňom nezastavuje. Známe sú aj fakty dobre informovaného vatikanistu Sandra Magistera, uverejnené v časopise L`Espresso, v ktorých sa výslovne hovorí prečo bol Róbert Bezák odvolaný. Ale Bezák, stále vrtí svojim monotónnym kolovrátkom: nič mi nepovedali, nič som neurobil, všetci sú zlí, ja som dobrý. Jeho spis má vyše 1300 strán, ale tie pojednávajú pravdepodobne iba o tom „nič“, ktoré vykonal. Celá Cirkev sa mýli, pápež aj Vatikán, všetci ho zradili, biskupi aj veriaci a len on sa týči nad rozvalinami tolerancie a humanity ako memento pre temné a nepoučiteľné Slovensko. Trošku nasladlé a lepkavé.
Názvy dokumentov, v ktorých táto nová mediálna hviezda vystupuje ukazujú na rutinných strojcov všetkých tých nekonečných revolúcií, ružových, oranžových, zamatových,nežných, karafiátových, arabských jarí, pražských jarí a všetkých tých ročných období, v ktorých sa roztápa a zamŕza blato európskej degenerácie. Tie isté cukrové frázy, gýčovitosť lacného humanizmu a sentimentu. „Biskup s ľudskou tvárou“, tak znie názov dokumentu na ČT 2. Aké neošúchané! Máme tu cirkevného súdruha Dubčeka! Hlavne je potrebné neustále sa strápene a tolerantne usmievať, ako japonský turista pod Eiffelovkou, aby humanizmus priam prevísal z „ľudskej tváre“; tak, že ho môžu česať a oberať ako bavlnu.
Ale „ľudská tvár“ sa trápi a má starosti. Tak sa nechal počuť v médiach. Nie o seba, veď on je martýrom liberalizmu a tomu prináleží už z povahy jeho martýrskej funkcie trpieť za slobodu, rovnosť a bratstvo, lež má starosti o Cirkev. Tá je presiaknutá metódami pripomínajúcimi metódy komunistické, ktoré si Róbert Bezák pamätá, ako sám prizvukuje, z minulosti. Vtedy musel tajne počúvať Pink Floyd a Black Sabath...
A tak nám tu opäť vstáva z mŕtvych legenda o dvoch totalitách - červenej a čiernej, pred ktorými nás musí ochrániť láskyplné liberálno-mediálne duchovné komando. Legenda hojne šírená hneď po prevrate ľuďmi ako Fedor Gál, Peter Zajac, Ľubomír Feldek a inými kamarátmi Františka Mikloška z VPN (teraz opätovne spirituálne zjednotených adoráciou Bezáka), ktorí, ako sa sami vyjadrili, s hrôzou v roku 1990 pozorovali ako hrozí, že jedna totalita bude nahradená druhou - farárskou (a ľudáckou, samozrejme). A dali sa do boja. Uspeli a dojímavý výsledok ich snaženia ocenia asi všetci: od kultivovaných hltačov pornografie až po zodpovedné mamičky, ktoré nechcú privádzať zhluk buniek, zvaný zaostalcami dieťa, do chudoby s jedným autom a plájstejšn.
Teraz je tu však bývalý biskup! A ten hovorí to isté: Cirkevná hierarchia je plná totalitných metód, autoritárstva či dokonca ešte horšie, ako povedal o Sokolovi, feudalizmu a pánštiny! No a keď to povie bývalý biskup, tak to má inú ranu ako keď to povie zo svojej pražskej vilky Fedor Gál. Preto média, domáce i zahraničné, tancujú zásnubné rituálne tance okolo Róberta Bezáka. Zamrznutú proticirkevnú kapustnicu bolo treba opäť trochu vytiahnuť z balkóna a prihriať.
Predpokladám, že Róbert Bezák bude ešte chvíľu zavadzať vo výhľade a potom, keď splní svoju úlohu a bude odložený do lóžového naftalínu, dostane nejakú trafiku za dobré služby ( niektorí pretendenti liečebných ústavov pre poruchy duševné, už dokonca čosi klábosili o kandidatúre na prezidenta!). V jeho zrode vidím jeho zánik, aby sme parafrázovali T. S. Eliota. Jeho hviezda bude pomaly uhasínať. Nie je nutné sa s ním hádať o tom či je Cirkev autoritatívna a protidemokratická: vždy takou bola, a chvála Bohu, že takou bola a modlime sa, aby takou zostala. Ak to budú neomarxistickí neokonzervatívci chcieť, nech ju kľudne volajú aj totalitnou. Veď oni, koniec koncov, o totalite niečo vedia: obcovali s ňou viac než dôverne a splodili kŕdeľ krásnych dúhových ľavobočkov, ľavicovo orientovaných.
A plodnosť, ale iná, sa stane aj kameňom ich úrazu. Celá táto mediálna gymnastika okolo cirkevných liberálov v Európe je totiž úplne zbytočná. Tých cca 100 ľudí, ktorí sú ochotní kvôli Bezákovi vyjsť do ulíc, tých pár tisíc pomätencov z hnutia Wir sind kirche, tých niekoľko desaťtisíc nadšencov cirkevného liberalizmu v Európe, netvoria dohromady ani počet obyvateľov jedného brazílskeho mesta. Propagovať cirkevný liberalizmus v Európe s nasadením všetkých pák a financií je toľko ako ísť s bubnom na zajace. Tie zvyšky veriacich, ktorí vás vôbec zaregistrujú, už dnes tvoria len zlomok Cirkvi. Takmer všetci kardináli vymenovaní pred pár mesiacmi boli mimoeurópski a nejavia zatiaľ žiadne známky vyššieho liberálneho osvietenia. Čas nemeckých a holandských profesorov, oblažujúcich úbohé ovečky heideggerovsko-rahnerovskými verbálnymi tlačenkami, sa nám pomaly ale neodvratne končí. Brazílec síce bude možno v štýle woodoo a macumba zapalovať pod svätým Petrom cigaru a nalievať mu kubánsky rum, s pravovernosťou bude na nože, ale na sošku Panny Márie si nedá siahnuť a s celou liberálnou záhradkou, osiatou pravou a nefalšovanou hegeliánskou kvetovravou, vás pošle rovno - do Európy. Aj s bývalým otcom arcibiskupom.
