Nič nie je desivejšie ako svet dusený a zalievaný informačnou lávou, pri pravidelných výbuchoch žurnalistickej slovnej erupcie. Z krátera unifikovaných médií, napájaných telurickými pokynmi súčasných budovateľov Nového svetového poriadku, sa valí unisono nárek, či oslavná tiráda a zadusený svet lapá po dychu. Zmätený občanko sa pýta: som skutočne sám? Som jediný kto si myslí, že to tak nie je? Média trúbia do ohlúpnutia a postavičky liberálno-murárskeho orloja sa zjavujú jedna po druhej, aby odrapotali svoje sentimentálne frázy s dobre zaplateným planúcim pohľadom.
Kauza Bezák sa stala kameňom uholným pre slovenských liberálov, murárov, ekumenov, tolerantov, skrátka pre všetkých sluhov Krásneho nového sveta. Trúbia unisono na poplach. Ale povážte! Oni žialia nad tým, že Cirkev týmto aktom utrpí a veriaci sa odvrátia od Cirkvi. Skrátka, Cirkev príde o dôveru. Toho náreku! Toho lamentovania! Toho strachu o dobro Cirkvi! Kto by si to pomyslel, že všetci tí protestanti, agnostici, židia, rockeri, homosexuáli, poslanci a podobné Božie dopustenia, tak milujú katolícku a apoštolskú Cirkev? Zdá sa, že by za ňu aj krv vycedili, len aby zostala bez poškvrny.
Zaiste máme všetci v dobrej pamäti, akými nehynúcimi sympatiami k Viere, Cirkvi a Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, sa vyznačuje táto kamarila a boli by sme dokonalými bláznami, ak by sme čo i len na sekundu uverili v ich úprimnosť. Mená ako Štefan Hríb, Eugen Korda, vyskočený teológ Kocúr, Andrej Bán, etc. , etc. , sú dostatočne známe svojimi protikatolíckymi postojmi na to, aby sme pochybovali o tom, že im ide o skutočné blaho Cirkvi. Ak kričia na poplach tak z jediného dôvodu: ich exponent v radoch Cirkvi bol vypoklonkovaný a to s takou rýchlosťou a razantnosťou, akú od Vatikánu, topiaceho sa v anarchii pokoncilového aggiornamenta, nikto nečakal. Miera ich kriku je priamo úmerná miere ich šoku. Pozrime sa postupne na to, čím si získal bývalý arcibiskup Bezák ich sympatie a pohrabme sa trošku v kontextoch.
