Konštitúcia II. Vatikánskeho koncilu Dignitatis Humanæ (1965) vs. Encyklika bl. pápeža Pia IX. Quanta Cura (1864), ktorá vyšla spolu so Sylabom bludov.
II. Vatikánsky koncil, Dignitatis humanæ:
Tento Vatikánsky cirkevný snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu. Toto právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu sa má zákonite uznávať ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti.
Bl. Pius IX., Quanta cura:
Proti náuke Písma a Cirkvi a sv. Otcov tvrdia bez ostychu, že najlepší stav spoločnosti je taký, ak sa verejnej moci neprisudzuje povinnosť trestať zákonnými trestami tam, kde sa ubližuje katolíckemu náboženstvu, ibaže by to bolo v záujme verejného poriadku. Vychádzajúc z tejto celkom falošnej a bludnej idey o vládnutí a spoločnosti, nehanbia sa zastávať ďalšiu bludnú domnienku, nanajvýš zhubnú katolíckej Cirkvi a spáse duší, ktorú náš predchodca bl. pamäti Gregor XVI. nazval pominutím zmyslov (Mirari vos, 1832), totiž, že vraj sloboda svedomia a vyznania je prirodzeným právom každého človeka, v dobrej spoločnosti by to malo byť uzákonené a zákonom zaručené a občania majú právo verejne vyjadrovať svoje všelijaké názory slovom, tlačou či inak. Keď toto drzo zastávajú, zaiste rozumom neuvažujú, že hlásajú slobodu k záhube.
