V. Post scriptum
Na konci svojich úvah sa Belloc pýta, či je na mieste nádej, že kresťanstvo bude obnovené. Myslí si, že bezprostredne tomu nič nenasvedčuje. Klesajúca trajektória viery a morálky všade navôkol nevzbudzuje optimizmus. Napriek tomu, Belloc naznačuje, že katolícky vzdor zosvetšteniu nie je beznádejný. Na inom mieste Belloc hovorí, že Cirkev je večne porazená, zároveň však vždy prežíva svojich dobyvateľov, a že neveriaci budú mať ťažkosti vysvetliť, ako mohla Cirkev, ktorá nie je nadprirodzená, spravovaná “s tak „bláznivou imbecilitou“ prežiť dvetisíc rokov.
Je možné, že existuje nejaké dno, pod ktoré bezbožná morálka už nemôže klesnúť a keď sa priblíži k tomuto bodu, dozrie čas na skutočnú nádej a obnovu viery? Belloc naznačuje, že pád dno je nevyhnutný a keď sa to stane, zostane už len jeden smer ktorým ísť a to návrat k Cirkvi. Keby sa dožil našej doby, videl by, že novopohania, usilujúci o dosiahnutie tohoto morálneho dna, poslední z nových nepriateľov, teraz vo väčšine ohľadov tvoria hlavný zbor nepriateľského vojska.
„Ďalej sa ukazuje,“ trvá na alternatívnych riešeniach Belloc, „že v tomto smere zatiaľ nemá Katolícka cirkev konkurenta... Naša civilizácia je produktom Katolíckej cirkvi, tak ako je vinič produktom konkrétneho podnebia. Vezmite vinič do inej klímy a zomrie... Ale ak by sa ma opýtali, aké znamenie treba hľadať, aby sme ukázali, že pokrok viery je na dosah, odpovedal by som slovom, na ktoré moderný svet zabudol. Prenasledovanie. Keď sa vráti prenasledovanie, nastane ráno.“
Keby žil v našej dobe, Belloc, by si všimol rôzne spôsoby prenasledovania Katolíckej cirkvi a to nielen zo strany tých, ktorí sú mimo, ale najmä aj zo strany tých, ktorí sa nachádzajú na najvyšších miestach cirkevnej hierarchie, čo je fenomén, ktorý bol v Bellocových dňoch sotva postrehnuteľný. To, že niektorí budú znášať prenasledovanie a dokonca zomrú pre Krista, musí živiť našu vieru, že Kristus stále žije a že to, čo sľúbil, je čistá pravda.... „Budem s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“
