III. Prípad pápeža Františka
Nemusím zdôrazňovať, že tieto úvahy sú aktuálne. Pápež František urobil vyhlásenia, ktoré sa prinajmenšom zdajú byť v rozpore s tradičným katolíckym učením o svätom prijímaní pre rozvedených a znova sobášených , pre nekatolíkov, antikoncepcii, treste smrti, podmienkach platnosti manželstva, a iných témach. Usilovne tiež odmieta reagovať aj na zdvorilé žiadosti o objasnenie a opätovné potvrdenie tradičnej náuky týchto témach.
Za tieto výroky ho kritizovali mnohí významní katolícki klerici, filozofi a teológovia s dlhoročnou reputáciou vernosti Magistériu, ako kardinál Raymond Burke, kardinál Carlo Caffarra, kardinál Walter Brandmüller, kardinál Joachim Meisner, kardinál Willem Eijk, kardinál Janis Pujats, biskup Tomash Peta, biskup Carlo Maria Vigano, biskup Luigi Negri, biskup Jan Pawel Lenga, biskup Athanasius Schneider, biskup Józef Wróbel, biskup Jan Watroba, biskup Thomas Tobin, biskup René Henry Gracida, Fr. Aidan Nichols, Fr. Thomas Weinandy, Msgr. Nicola Bux, Fr. Gerald Murray, Robert Spaemann, Josef Seifert, Germain Grisez, John Finnis, Edward Peters, E. Christian Brugger, Christopher Tollefsen, Joseph Shaw, a John Rist.
Ten zoznam by sa dal ľahko rozšíriť. Objavili sa aj petície vyhlásenie 45 teológov, synovské napomenutie , ktoré podpísalo 62 teológov a kňazov, pastoračný apel od kňazov na biskupov, aby riešili aktuálnu krízu a samozrejme dubia vydané štyrmi z vyššie uvedených kardinálov. Pápežov bývalý šéf CDF, kardinál Gerhard Müller, tiež kritizoval absenciu teologickej striktnosti za Františkovho pontifikátu, pápežov spôsob jednania s podriadenými a všeobecnú atmosféru „strachu“, ako hovorí, v Kúrii.
Zdá sa, že vidieť toľkých prominentných verných katolíkov verejne kritizovať pápeža nemá obdobu, hoci kritika, ktorej čelil pápež Ján XXII. od teológov svojej doby, bola možno trochu podobná. Avšak, aby pápež urobil toľko problematických vyhlásení a zároveň vytrvalo ignoroval opakované úctivé žiadosti o objasnenie, to je určite bezprecedentné. Kritika preto neprekvapuje. Z Donum Veritatis, kánonického práva a učenia sv. Tomáša Akvinského a iných dôveryhodných teológov je zrejmé, že tá kritika je jasne v medziach toho, čo Cirkev povoľuje. Tí, ktorí obviňujú týchto kritikov z toho, že sú „disentéri“ a sú nelojálni voči Svätému Otcovi, sú buď intelektuálne nečestní, alebo jednoducho nevedia, o čom hovoria.
Navyše, oprávnenosť tejto kritiky je zrejmá aj z učenia samotného pápeža Františka. Po prvé, pápež výslovne povedal, že niektoré z jeho verejných poznámok sú prístupné legitímnej kritike. Po druhé, pápež František vo svojej nedávnej exhortácii Gaudete et Exsultate tvrdí, že „náuka, alebo lepšie povedané, jej chápanie a vyjadrenie, nie je uzavretým systémom, ktorý nemá dynamickú schopnosť klásť otázky a pochybnosti“. Myslím, že toto vyhlásenie potrebuje serióznu kvalifikáciu. Ale ak pápež František verí, že katolík môže legitímne „klásť otázky a pochybnosti“ o doktrínach, ktoré boli po tisícročia konzistentne vyučované Písmom, Otcami a učiteľmi Cirkvi a všetkými predchádzajúcimi pápežmi, potom nemôže dôsledne popierať, že je legitímne „klásť otázky a pochybnosti“ jeho vlastných vyhláseniach, ktoré sa zdajú byť v rozpore s týmito doktrínami.
