II. Učenie tradície
Učenie Donum Veritatis nie je žiadnou modernou novinkou. Má precedens v Pavlovom napomenutí svätého Petra, vo vyhlásení pápeža Inocenta III., že môže byť legitímne súdený „pre hriech spáchaný proti viere“ a v korekcii pápeža Jána XXII. uskutočnenej teológmi tej doby. V priebehu storočí túto náuku zopakovali aj niekoľkí svätci a osvedčení teológovia.
Náuka svätého Tomáša Akvinského na túto tému v Summa Theologiae II-II.33.4 stojí za rozsiahlejšiu zmienku:
Bratské napomenutie je dielom milosrdenstva. Preto by aj preláti mali byť korigovaní...
Veriaci nie je kompetentný vykonať pokarhanie svojho preláta, ktoré by prostredníctvom donucovacej povahy trestu bolo úkonom spravodlivosti, ale bratské napomenutie, ktoré je aktom lásky, patrí do kompetencie každého vo vzťahu ku ktorejkoľvek osobe, voči ktorej je viazaný láskou, za predpokladu, že v tej osobe je niečo, čo si vyžaduje nápravu...
Keďže však cnostný čin musí byť usmerňovaný náležitými okolnosťami, z toho vyplýva, že keď podriadený opravuje svojho predstaveného, mal by to robiť slušne, nie s drzosťou a tvrdosťou, ale s miernosťou a rešpektom...
Zdalo by sa, že poddaný voči svojmu predstavenému vystupuje nezriadene, keď mu vyčíta drzosť, ako aj vtedy, keď o ňom zle hovorí...
Odporovať niekomu verejne presahuje medze bratského napomenutia, a Pavol nebol Petra napomínal, keby mu nebol nejakým spôsobom rovný v obrane viery. Ale aj ten, kto nie je rovný napomínanému, môže súkromne a s úctou napomínať...
Treba si však uvedomiť, že ak by bola ohrozená viera, podriadený by mal svojho predstaveného pokarhať aj verejne. Preto Pavol, ktorý bol Petrovým podriadeným, ho verejne pokarhal pre bezprostredné nebezpečenstvo pohoršenia ohľadom viery, a ako hovorí Augustínova glosa ku Gal 2:11: „Peter dal predstaveným príklad, že ak by náhodou zišli z priamej cesty, nemali by opovrhovať karhaním od svojich poddaných.“
Domnievať sa o sebe, že človek je lepší ako jeho predstavený, sa zdá byť znakom opovážlivej pýchy; ale táto opovážlivosť sa nevyskytuje, ak si človek len v istom ohľade myslí, že je lepší, pretože v tomto živote nie je žiadny človek bez chyby. Nesmieme zabúdať ani na to, že keď niekto z lásky pokarhá svojho predstaveného, neznamená to nutne, že sa považuje za lepšieho, ale iba ponúka svoju pomoc tomu, kto „je medzi vami väčší a je teda vo väčšom nebezpečenstve, “ ako poznamenáva Augustín vo svojom rehoľnom pravidle.
Koniec citátu. Podobne, Akvinský o Pavlovom napomenutí Petra vo svojom Komentári ku Galaťanom hovorí, že toto pokarhanie bolo „spravodlivé a užitočné“ z dôvodu „nebezpečenstva pre učenie evanjelia“ a že „spôsob pokarhania bol vhodný, t. j. verejný a priamy... pretože [Petrova] pretvárka predstavovala nebezpečenstvo pre všetkých.“ Akvinský poznamenáva:
Preto z predchádzajúceho máme príklad: prelátom vskutku príklad pokory, aby nepohrdli napomínaním od tých, ktorí sú im nižší a podriadení; poddaným, príklad horlivosti a slobody, aby sa nebáli napomenúť svojich predstavených, najmä ak je ich zločin verejný a predstavuje nebezpečenstvom pre mnohých.
Koniec citátu. Niektoré aspekty Akvinského náuky si zaslúžia zdôrazniť, pretože opravujú množstvo nedorozumení, ktoré sú dnes bežné v katolíckych kruhoch.
Po prvé, katolík môže napomínať preláta (t. j. niekoho s cirkevnou autoritou, ako napr. biskup). Niektorí katolíci sa mylne domnievajú, že je to naopak, keďže podriadený nemá autoritu nad predstaveným. Ale ako zdôrazňuje Akvinský, subjektu síce chýba právomoc zjednať spravodlivosť potrestaním preláta za nesprávne konanie. To môže urobiť len nadriadený. To ale neznamená, že subjekt nemôže kritizovať preláta, pokiaľ je prelát skutočne vinný z nesprávneho konania, kritika je úctivá a subjekt koná skôr z lásky k blížnemu, než aby predstieral, že nad predstaveným vykonáva autoritu. Akvinský dokonca hovorí, že biblická správa o tom, ako Pavol karhal Petra, bola myslená ako „príklad horlivosti a slobody“ pre kresťanov, aby sa „báli napomínať svojich predstavených“.
Po druhé, aj pápež patrí medzi tých, ktorých možno takto napomenúť. Je to zrejmé z toho, že Akvinský hovorí o prelátoch vo všeobecnosti a pápež je prelát. Okrem toho, príklad, ktorý Akvinský uvádza, je Pavlovo napomenutie Petra a Peter bol pápežom. Skutočnosť, že pápež nemá na Zemi žiadneho nadriadeného, je irelevantná, pretože tu opäť nejde o subjekt trestajúci pápeža, aby učinil zadosť spravodlivosti (čo nemôže žiaden z pápežových poddaných uropiť), ale o úctivé kritizovanie pápeža z lásky.
Po tretie, Akvinskému je jasné, že hoci by sa takáto korekcia preláta v bežnom prípade mala uskutočniť súkromne, existujú aj prípady, keď sa to môže a musí urobiť verejne. Akvinský konkrétne hovorí, že je potrebné verejné pokarhanie preláta, „ak by bola ohrozená viera“, alebo ak jeho „zločin je verejný a znamená nebezpečenstvo pre mnohých“.
Po štvrté, ďalší dôvod, prečo môže byť takáto náprava preláta potrebná, je kvôli samotnému prelátovi. Ak sa pápež previní závažným omylom a zavedie do omylu aj ostatných, neprejavuje sa mu väčšia úcta ani vernosť ak predstierame, že to tak nie. Naopak, človek prispieva k ohrozeniu pápežovej duše. Lebo práve pre svoju väčšiu zodpovednosť je duchovne vo „väčšom nebezpečenstve“, ako hovorí Akvinský (podľa Augustína). Jedna z vecí, v ktorej prelátovi hrozí väčšie nebezpečenstvo, je arogancia, takže, ako hovorí Akvinský, pokarhanie od podriadeného môže pomôcť prelátovi nadobudnúť pokoru.
Po piate, Akvinského poznámky ukazujú, že je hlúpe obviňovať tých, ktorí kritizujú pápeža, že sa nevyhnutne považujú za „katolíckejších ako pápež“. Jednak, ako hovorí Akvinský, keď katolík kritizuje preláta, „nevyplýva z toho hneď, že si myslí že je lepší, ale iba to, že ponúka svoju pomoc“. A pritom katolík, ktorý kritizuje pápeža alebo iného preláta, môže v skutočnosti v istom ohľade byť naozaj lepší. Ako píše Akvinský, „nie je žiadna opovážlivosť ak si človek mysli, že je v určitom ohľade lepší, pretože v tomto živote nie je žiadny človek bez chyby“. Teológovia, ktorí kritizovali pápeža Jána XXII. za jeho teologické omyly, boli v skutočnosti lepší ako on, teda pokiaľ šlo o chápanie predmentnej teologickej veci. Katolíci za pápeža Urbana VI., ktorí ho kritizovali za jeho aroganciu a hlúpu politiku, boli v skutočnosti lepší ako on, pokiaľ šlo politickú múdrosť a predvídavosť. Katolíci, ktorí odsudzovali nemorálny osobný život, ktorý viedli mnohí pápeži minulosti, boli (mnohí z nich) v skutočnosti lepší ako títo pápeži, pokiaľ šlo o ich osobnú morálnu integritu. A tak ďalej.
Po šieste, asi sa nedá dostatočne silno zdôrazniť, že Akvinský požaduje, aby kritika preláta bola vykonaná „s miernosťou a úctou“ a nie s „drzosťou“ alebo „urážlivo“. Stáva sa, že katolíci, ktorí prichádzajú s legitímnou kritikou pápeža, sa k nemu verejne správajú s takým pohŕdaním a dešpektom, s akým sa rozhlasoví moderátori a komici zvyčajne správajú k politikom a iným verejným činiteľom v moderných liberálnych demokraciách. Toto je hrubá chyba. Aj keď sa otec mýli a treba ho pokarhať, stále je otcom a štvrté prikázanie stále platí. Nesmiete ho ponižovať ani sa k nemu správať, ako keby to bol nejaký lotor. Pápež je duchovný otec a viac než to, je Kristov zástupca. Jeho poddaní musia vždy konať spôsobom, ktorý je v súlade s vysokou dôstojnosťou jeho úradu, aj keď nositeľ tohoto úradu nároky a požiadavky tohto úradu nenapĺňa.
To neznamená, že pri hodnotení problematických pápežových slov a činov musíme popierať nepríjemné pravdy. Napríklad nie je neúctivé alebo drzé súdiť, že pápež Honorius podporil herézu, alebo že Štefan VI. bol šialený, alebo že Urban VI. bol hlúpy, alebo že pápeži Ján XII. a Benedikt IX. žili zlé životy. Sú to jednoducho priame, vecné úsudky založené na dôkazoch. Ide o to, že legitímnosť kritiky pápeža nemá nič spoločné s modernou liberálnou individualistickou mentalitou, ktorá s autoritou zaobchádza pohŕdavo a oslavovuje rebelov, buričov a disidentov. Legitímna kritika pápeža je v zásade otázka presadzovania jeho autority, pretože mu pomáha lepšie plniť účel jeho úradu, tj. odovzdávať poklad viery a učiť svoje duchovné deti. Cieľom je primäť pápeža, aby bol viac pápežom a viac otcom, nič iné.
Kľúčom je mať na pamäti, že pápežstvo má teleologickú - teda finálnu príčinu. Pápež „nie je absolútnym panovníkom“ a „nesmie hlásať svoje vlastné myšlienky“ (aby som opäť citoval Benedikta XVI.), ale musí „nábožne strážiť a verne vysvetľovať... poklad viery“ (ako som to vyjadril vo Vatikáne), „ učiť len to, čo bolo odovzdané... starostlivo to strážiť a verne vysvetľovať“ (ako hovorí Druhý vatikánsky koncil). Do tej miery, do akej to pápež nedokáže, je ako otec, ktorý zavádza svoje deti. Tak ako by bolo zvrátené obhajovať činy tyranského otca v mene otcovstva, rovnako by bolo zvrátené obhajovať činy heretického pápeža v mene pápežskej autority. Ako povedal významný dominikánsky teológ Melchior Cano zo 16. storočia:
Peter nepotrebuje naše klamstvá ani lichôtky. Tí, ktorí slepo a bez rozdielu obhajujú každé rozhodnutie Najvyššieho veľkňaza, sú práve tí, ktorí najviac podkopávajú autoritu Svätej stolice – ničia jej základy namiesto toho, aby ich posilňovali. (Citované v George Weigel, Svedok nádeje, s. 15)
Tak ako by bolo zvrátené predstierať, že niekto podporuje otcovstvo zosmiešňovaním a nespravodlivosťou voči poblúdenému otcovi, rovnako je zvrátené predstierať, že podporujeme pápežskú autoritu tým, že neúctivo kritizujeme pápeža. Teleológia otcovstva ukazuje jednak to, že otca možno za určitých okolností kritizovať, ale aj to, ako sa takáto kritika musí robiť. A podobné platí aj o pápežstve. Jeho konečnou príčinou je fungovať ako doktrinálna autorita. Súhlasiť s pápežovžm omylom by podkopalo „doktrinálnu“ časť tejto funkcie, ale drzé karhanie omylu by podkopalo „autoritnú“ časť funkcie.
Ako naznačuje citát z Cana, Akvinský v žiadnom prípade nie je jediným mysliteľom katolíckej tradície, ktorý uznáva, že môžu nastať prípady, keď by sa pápež nemal poslúchať. Kardinál John Henry Newman špekuloval o možnosti „extrémnych prípadov, v ktorých sa svedomie môže dostať do kolízie so slovom pápeža a treba nasledovať svedomie a nie pápeža“, hoci takéto prípady považoval za „veľmi zriedkavé“ (Newman a Gladstone: Vatikánske dekréty, s. 127 a 136). Na podporu Newman cituje poznámky svätého Roberta Bellarmina a kardinála Torquemadu. Kardinál Torquemada napísal:
Aj keď z okolností jasne vyplýva, že pápež sa môže občas mýliť a kázať veci, ktoré sa robiť nesmú a že ho vtedy nemáme vo všetkom poslúchať, neznamená to, že ho nemajú všetci poslúchať, keď sú jeho príkazy dobré. Aby sme vedeli, v akých prípadoch ho treba poslúchať a v čom nie... v Skutkoch apoštolov sa hovorí: ‚Boha treba poslúchať viac ako človeka,‘ teda ak by pápež prikázal niečo proti Svätému písmu, či článkom viery, či pravdám o sviatostiach, či príkazom prirodzeného alebo Božieho zákona, nemá sa poslúchať, ale pri takých príkazoch sa má obchádzať. (Newman a Gladstone, s. 124)
A Bellarmin učil:
Ako je zákonné postaviť sa na odpor pápežovi, ak fyzicky napadol človeka, tak je zákonné postaviť sa proti nemu, ak napáda duše alebo ruší pokoj v štáte a ešte viac, ak sa snaží zničiť Cirkev. Je zákonné, hovorím, odporovať mu tým, že nerobíme, čo prikazuje a bránime vykonaniu jeho vôle. (Newman a Gladstone, s. 125)
Podobné poznámky nachádzame aj u iných významných teológov a klerikov minulosti. Napríklad kardinál Cajetan tvrdil, že pri jednaní s pápežom, ktorý zneužíva svoj úrad, katolíci môžu legitímne „oponovať zneužívaniu ničivej moci vhodnými prostriedkami, ako je neposlúchanie, nespolupráca na zlom čine, nemlčanie, [a] argumentovanie“ (citované v Miller, The Shepherd and the Rock, s. 295). Podobne aj kardinál Raphael Merry del Val napísal:
Akokoľvek veľká je naša synovská povinnosť úcty k čomukoľvek, čo môže [pápež] povedať, akokoľvek veľká je naša povinnosť poslušnosti vedeniu hlavného pastiera, nemyslíme si, že každé jeho slovo je neomylné, alebo že musí mať vždy pravdu...
Aj dnes by sa biskup mohol... vzoprieť pápežovi, ktorý by podľa jeho úsudku konal spôsobom, ktorý by mohol zavádzať tých, ktorí sú pod jeho vedením a vo svojej kritike uviesť, že neváha uvaliť obmedzenia na konanie nástupcu sv. Petra... Tá hypotéza je celkom predstaviteľná a nijako neničí ani neznižuje nadradenosť pápeža. Napriek tomu, že konkrétny biskup nezastáva výnimočné postavenie sv. Pavla, spoluapoštola Kniežaťa apoštolov. Dokonca aj skromná rehoľná sestra, sv. Katarína Sienská, verejne karhala aktuálne vládnuceho pontifika, pričom plne uznávala všetky jeho veľké výsady. (The Truth of Papal Claims, s. 19 a 74)
