Progresivisti mali hlavný cieľ, aby Kongregácia pre obrady bola zbavená kompetencií tým, že v každej krajine budú zriadené národné liturgické komisie, podliehajúce biskupským konferenciám, a súčasne bude zriadená „medzinárodná komisia“ expertov v Ríme. Debata k tejto téme začala rozvíjať sa aj v tlači a ovplyvňovala silne koncilové dianie.
Jediná progresivistická schéma o liturgii a boj proti latinčine
Stredoeurópska progresívna aliancia na koncile mohla byť spokojná. Dosiahla zmenu obsadenia 10 koncilových komisií a eliminovanie všetkej prípravnej práce. Len schéma De liturgia prežila ako jediná zo všetkých schém pripravených vopred, avšak progresivistom vyhovovala. Pápež Ján XXIII. mal výhrady práve k tejto schéme, ktorá bola výsledkom práce jedinej komisie, v ktorej progresivisti dominovali.
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, ktorá bola známa ako „La Suprema“, (Najvyššia), pre svoju prominentnú úlohu pri obrane integrity a čistoty viery, vyjadril písomne Eugènovi Tisserantovi (1884 - 1972), francúzskemu kardinálovi, svoje sklamanie, „z nečakaného rozhodnutia otvoriť diskusiu na koncile témou liturgie, a nie o vierouke, čím stanovené poradie schém, ktoré konciloví otcovia dostali, prevrátilo sa naruby.“.
Konciloví otcovia venovali sa najmä téme liturgického jazyka (latinčina, alebo jazyk ľudu), koncelebrácie, prijímania pod oboma spôsobmi, reforme breviára, misála a obradu.
Franz Zauner (1904 - 1994), rakúsky biskup, žiadal, aby v právomoci biskupských konferencií bolo stanoviť podmienky pre zavedenie reči ľudu. Navrhoval rozšírenie možnosti koncelebrácie, ktorú koncilová schéma obmedzovala na dva prípady: svätenie posvätných olejov na Zelený štvrtok a pri veľkých zhromaždeniach kňazov. Progresivistickí rečníci v koncilovej aule podporili tieto postoje.
Franz Zauner (1904 - 1994), biskup. Zdroj: Wikimedia Commons.
Josef Richard Frings (1887 - 1978), nemecký kardinál, chválil predmetnú schému „pre jej moderný literárny a skutočne pastoračný štýl, preniknutý duchom Svätého písma a cirkevných Otcov“. Julius August Döpfner (1913 - 1976), nemecký kardinál, a Giacomo Lercaro (1891 - 1976), taliansky kardinál, zdôrazňovali „pastoračný aspekt dokumentu“. G. Lercaro, kardinál, vo svojom vystúpení vyzýval biskupov zo socialistických krajín a z tretieho sveta, aby zapojili sa aktívne do debaty a poukázali na nutnosť obnovy liturgie.
Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), taliansky kardinál, neskorší pápež Pavol VI., vystúpil s prejavom, dňa 22. októbra 1962. G. B. Montini, kardinál, povedal, že keby latinčina ponechala sa vo sviatostných a v podstatných kňazských častiach liturgie, v didaktických častiach bude potrebné, aby vylúčila sa každá bariéra, ktorá bránila by ľudu pochopiť čítania a prednášať modlitby v zrozumiteľnom jazyku. Preto je potrebné obozretne, ale bez otáľania, opustiť jazyk, ktorému rozumie len málokto, a ktorý bráni pravej účasti na kulte.
Maximos IV. Saigh (1878 - 1967), melchitský patriarcha z Antiochie, vystúpil s prejavom, dňa 23. októbra 1962, predneseným vo francúzštine, a požadoval, aby biskupské konferencie určovali, či a akým spôsobom mala by sa zavádzať reč ľudu do liturgie. Desiatky koncilových otcov následne ďakovali tomuto patriarchovi za tieto odvážne slová a prišli mu podať ruku.
Progresivisti mali hlavný cieľ, aby Kongregácia pre obrady bola zbavená kompetencií tým, že v každej krajine budú zriadené národné liturgické komisie, podliehajúce biskupským konferenciám, a súčasne bude zriadená „medzinárodná komisia“ expertov v Ríme. Debata k tejto téme začala rozvíjať sa aj v tlači a ovplyvňovala silne koncilové dianie.
Konciloví otcovia brániaci latinčinu a vypnutie mikrofónu
Egidio Vagnozzi (1906 - 1980), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, vyzdvihol tieto aspekty počas rozpravy o latinčine:
„1. Nesmieme nadmieru nechať sa uniesť novátorským duchom, pretože liturgia, akú máme dnes, je posvätným a úctyhodným svedectvom viery Katolíckej cirkvi v západných aj vo východných obradoch. 2. Text tejto liturgickej sekcie je často rozvláčny, podávaný skôr poetickým a asketickým, a nie striktne teologickým jazykom, a vyznieva skôr ako liturgický traktát, než koncilová schéma. 3. Teologický jazyk je často vágny a občas nepresný; skromne tvrdím, že pápež Pius XII., v encyklike Mediator Dei, formuloval doktrinálne princípy liturgie pádnejšie a lepšie, a konciloví otcovia môžu preberať predmetnú encykliku slovo za slovom, radšej než schémy, ktoré boli nám tu predložené.“.
James Francis McIntyre (1886 - 1979), americký kardinál, pripomenul, že zmena liturgie znamená zmenu dogmy, a konštatoval:
„Útok na latinský jazyk posvätnej liturgie je nepriamym, ale skutočným útokom na stabilitu svätých dogiem, pretože posvätná liturgia nevyhnutne obsahuje posvätné dogmy. ( ... ). My všetci na tomto posvätnom koncile môžeme vybaviť si v mysli podstatné zmeny vo význame slov používaných v ľudovom jazyku, ktorý používa sa dnes bežne. Z toho vyplýva, že keby posvätná liturgia slávila sa v reči ľudu, nemenný charakter náuky bol by ohrozený. Keby zaviedli sa ľudové jazyky, môžeme počítať s nespočetnými interpretáciami dogiem. Na vyjadrenie večnej pravdy doktríny, sväté dogmy musia udržať si svoj význam a pôvodnú formu! Do svätej omše nesmie zavádzať sa reč ľudu. Svätá omša musí zostať taká, aká je. Hlboké zmeny v liturgii vyvolajú hlboké zmeny v dogmách.“.
Giovanni Battista Peruzzo (1878 - 1963), taliansky arcibiskup, poukázal na vznik antiliturgického hnutia, na rozhraní 15. a 16. storočia, v kruhoch pohanského humanizmu, a na zasadaní, dňa 29. októbra 1962, povedal:
„Vypočul som si mnoho pripomienok a návrhov protirečiacich posvätnej Tradícii, ktorú musíme ctiť, pokiaľ ide o používanie latinského jazyka v liturgii. Mnohé slová ma znepokojili a vyvolali vo mne obavy, ktoré vám stručne objasním, pričom budem hovoriť nie z teologického, ale z historického hľadiska. Nemám rád antiliturgické hnutie pre jeho pôvod. ( ... ). Toto hnutie zrodilo sa na prelome 15. a 16. storočia. Prvými antiliturgistami boli humanisti, ozajstní pohania v Taliansku, lepší vo Francúzsku a v severných krajinách, pod vedením Erazma, (Poznámka: Erazmus Rotterdamský (1467 - 1536), holandský katolícky kňaz a filozof.), avšak všetci z nich boli labilní vo svojej viere. ( ... ). Erazmus v úvode k evanjeliu podľa svätého Matúša, napísal: Vyzerá to nedôstojne a smiešne, keď jednoduchí ľudia a staré ženy opakujú žalmy ako papagáje a mrmlú si nedeľné modlitby, pričom nerozumejú ich významu. Parížska univerzita odsúdila tento zdanlivo jednoduchý a správny úsudok ako bezbožný, bludný a vedúci k ďalším bludom. Verdikt môže zdať sa nám zdať prehnaný, ale bol prorocký. Všetci, ktorí požadovali hoci len zredukovanie latinského jazyka v liturgii, tak v minulosti, ako aj v súčasnosti, udávajú vždy rovnaké dôvody: aby lepšie učili ľud a podnecovali ho k hlbšej viere a väčšej láske k Bohu. Augsburské vyznanie viery nepožadovalo nič iné, ako spev zhromaždenia v reči ľudu počas slávenia svätej omše. A čo sa stalo? Zavedenie ľudovej reči do svätej omše bolo prvým krokom k odlúčeniu sa od Svätej Matky Cirkvi.“.
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, kritizoval návrhy na zmenu obradu svätej omše, keďže videl v tom skutočnú liturgickú revolúciu. A. Ottaviani, kardinál, požiadal o slovo, dňa 30. októbra 1962, a konštatoval:
„Omšový poriadok bol ustálený pred mnohými storočiami; svätá omša je centrom celého liturgického kultu; je to vrcholne svätá záležitosť, ktorú jednotliví veriaci poznajú veľmi dobre, a predovšetkým vďaka pastoračnej liturgickej činnosti poznajú dobre aj jej jednotlivé časti; vystavujeme sa nebezpečenstvu, že prehnané zmeny vyvolajú údiv, ak nie pohoršenie. Ide tu o mimoriadne svätú vec, ktorá nemôže meniť sa podľa ľubovôle každej generácie; ide o svätú vec najvyššieho stupňa, ku ktorej treba pristupovať so svätou úctou, a ktorej možno dotýkať sa len vo veľmi obmedzenej miere. Prichádzajú na myseľ slová, ktoré Boh adresoval Mojžišovi, keď približoval sa k horiacemu kríku: „Zobuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je sväté.“. Buďme teda opatrní, keď navrhujeme reformu omšového obradu.“.
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský arcibiskup, povýšený na kardinála v roku 1960, predsedajúci zasadnutiu, po prekročení 10 minút prejavu A. Ottavianiho, kardinála, zazvonil zvončekom, a dal pokyn na vypnutie mikrofónu, čím A. Ottavianimu, kardinálovi, bolo odňaté slovo. Pre prefekta najvýznamnejšej kongregácie bolo to nečakané poníženie pred celým koncilovým zhromaždením. Časť prítomných koncilových otcov vyjadrila potešenie z tejto situácie potleskom. Hélder Pessoa Câmara (1909 - 1999), brazílsky biskup, nadšený priaznivec plánu protestantizácie Cirkvi, videl v tomto potlesku prejav „ducha koncilu“.
Antonio Bacci (1885 - 1971), taliansky kardinál, považovaný za najvýznamnejšieho latinistu v Cirkvi, Pietro Parente (1891 - 1986), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, dlhoročný teológ vo Svätom ofíciu, poradca Kongregácie pre obrady, a Dino Staffa (1906 - 1977), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, vystúpili na obranu latinskej liturgie, dňa 24. októbra 1962. Zdôrazňovali, že latinčina má byť jediným liturgickým jazykom aj naďalej, a ľudové jazyky mali by sa používať len pre pokyny a pre niektoré modlitby.
Prijímanie pod oboma spôsobmi a koncelebrácia
B. J. Alfrink, kardinál, presadzoval názor, podľa ktorého prijímanie pod oboma spôsobmi bolo biblickou praxou dodržiavanou prvotnou Cirkvou, pretože jedlo a pitie patria k podstate večere. Augustín Bea (1881 - 1968), nemecký kardinál, a rektor Pápežského biblického ústavu v Ríme, podporil tento názor.
Jan Van Cauwelaert (1914 - 2016), Belgičan, biskup v Zaire, (Konžská demokratická republika), v Afrike, tvrdil v mene 262 biskupov, že v kultúrach, v ktorých spoločenstvo zohráva dôležitú úlohu, koncelebrácia považuje sa za konkrétny výraz jednoty.
Jan Van Cauwelaert (1914 - 2016), biskup. Zdroj: Alchetron.
Enrico Dante (1884 - 1967), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, v súvislosti s témou prijímania pod oboma spôsobmi a koncelebrácie, konštatoval:
„1. Prijímanie pod oboma spôsobmi treba jednoznačne zamietnuť. Vyžadujú si to dôvody, ktoré viedli k upusteniu od tohto zvyku už pred mnohými storočiami: riziká, ktoré táto forma prináša, a tiež hygienické dôvody. 2. Ani koncelebrácia nie je prípustná, predovšetkým v prípade privátnych omší. Ak ide o koncelebráciu, ktorá v zvláštnych prípadoch musí konať sa spolu s biskupom, výlučne Svätá stolica má rozhodovať o vhodnosti a povolení tejto koncelebrácie, ako aj o počte koncelebrantov.“.
Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, poukázal na skutočnosť, že ak koncil schválil by požiadavku prijímania pod oboma spôsobmi, dostal by sa do rozporu s dekrétmi Kostnického koncilu (1414 - 1418) a Tridentského koncilu (1545 - 1563).
Presadzovanie ekumenickej omše
Wilhelm Josef Duschak (1903 - 1997), nemecký biskup, zo Spoločnosti Božieho slova, verbista, zastával názor, že je potrebná „ekumenická omša“, podľa príkladu Poslednej večere, a konštatoval pri koncilovej debate, dňa 5. novembra 1962:
„Kristus slávil prvú omšu pred apoštolmi, obrátený k ľudu, podľa vtedajšieho zvyku pre večere. Kristus hovoril nahlas, aby všetci, tak povediac, počuli kánon tejto prvej omše. Použil hovorový jazyk, aby jeho slovám všetci rozumeli bez ťažkostí. V slovách „toto robte“, podľa plného významu týchto slov, podľa všetkého je obsiahnutý príkaz sláviť omšu ako večeru tvárou k ľudu, alebo aspoň nahlas, a v jazyku, ktorému stolovníci by rozumeli. ( ... ).“. (W. J. Duschak, biskup, vyzval následne svojich poslucháčov.). „Aby spolupracovali s expertmi všetkých rítov a cirkví, ktoré zachovali si eucharistickú vieru, a vytvorili omšu, ktorá skutočne mohla by nazvať sa ekumenickou, alebo „svetovou omšou“. (W. J. Duschak, biskup, vysvetľoval svoje vystúpenie novinárom popoludní toho dňa, a dokonca aj snahu zmeniť tradičné slová kánonu.). „Keď ľudia v minulých storočiach boli schopní vybrať si a vytvoriť omšové ríty, prečo najväčší zo všetkých koncilov nemohol by spraviť to isté? Prečo nemohlo by sa nariadiť, aby bol vypracovaný nový omšový formulár so všetkou úctou, ktorý zodpovedal by mentalite a túžbam moderného človeka?“.
Wilhelm Josef Duschak (1903 - 1997), biskup. Zdroj: Nederlands Bidprentjes Archief.
Protirímska strana považovala latinčinu za nástroj používaný Rímskou kúriou na presadzovanie svojej autority. Rím bude mať právomoc schvaľovať a kontrolovať ríty, kým latinčina zostane jediným jazykom Cirkvi. Ak dôjde k zavedeniu stoviek jazykov a miestnych obyčajov do liturgie, Rímska kúria stratí svoje výsady, a biskupské konferencie budú jedinými sudcami v danej oblasti.
Progresivistická aliancia získala podporu silnej skupiny biskupov z Latinskej Ameriky. Raúl Silva Henríquez (1907 - 1999), čilský kardinál, stál na čele tejto skupiny biskupov. J. R. Frings, kardinál, poskytoval veľkú finančnú podporu týmto biskupom, prostredníctvom združení „Misereror“ a „Adveniat“. Mnohí títo biskupi využili koncil na návštevu J. R. Fringsa, kardinála, na osobné poďakovanie za jeho podporu, a súčasne aj na pridanie sa k progresivistickej aliancii.
Likvidácia breviára a varovné hlasy
Paul-Émile Léger (1904 - 1991), kanadský kardinál, navrhol zrušenie breviára, dňa 7. novembra 1962, s tým, že kňazi modlili by sa len podstatné časti Liturgie hodín: ranné chvály, vešpery a Lectio divina v priebehu dňa, kedy by to týmto kňazom najlepšie vyhovovalo.
Paul-Émile Léger (1904 - 1991), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Stefan Wyszyński (1901 - 1981), poľský kardinál, poľský prímas, reagoval na slová P. E. Légera, kardinála, a povedal:
„Rímsky breviár je veľmi silným putom modliacej sa Cirkvi, celého mystického Kristovho Tela, najvyššieho Pastiera, biskupov, kňazov a veriacich. ( ... ). Námietky tých, ktorí tvrdia, že nemajú dosť času na modlitbu breviára, najradšej by som opomenul. Nazdávam sa, že to je chabý argument, ktorý nanajvýš uráža dobrých a zbožných kňazov. ( ... ). V rímskom breviári je veľa textov, ktoré vznikli v staroveku, ako napríklad modlitby, ktoré nedajú sa preložiť určite do súčasného jazyka bez rizika, že stratí sa ich teologický význam, ktorý je vyjadrený syntetickým a osvedčeným spôsobom v priebehu stáročí. Ako príklad možno uviesť mnohé preklady rímskeho misála do moderných jazykov, ktoré sú plné chýb a omylov. Keby rímsky breviár bol preložený do moderného jazyka, nepodnecoval by študentov v seminároch učiť sa latinčinu, ktorej štúdium leží tak veľmi na srdci Svätému Otcovi. ( ... ). Kňazi latinského rítu stratili by schopnosť používať latinský jazyk, ktorý je pevným zväzkom jednoty. Tento jazyk slúži veľmi dobre aj nám, ktorí sme zišli sa na tomto koncile.“.
William Godfrey (1889 - 1963), anglický kardinál, reagoval na slová P. E. Légera, kardinála, vystúpil na obranu breviára, a povedal:
„Dva roky som pôsobil v jednej veľkej farnosti a slúžil som vo farnostiach dvoch veľkých diecéz mnoho rokov. Nepočul som nikdy, že kňazi boli by sa ponosovali, že nemajú dosť času na modlitbu rímskeho breviára. ( ... ). Hovorí sa, že jestvuje nebezpečenstvo upadnutia do čohosi, čo mohlo by sa nazvať ako heréza dobrých činov, čiže vyzdvihovať pastoračnú činnosť nad modlitbu, akoby modlitba bola čosi menej, než pastoračná aktivita. Podľa môjho skromného názoru, toto je ozajstné nebezpečenstvo. Liturgia hodín bola už dosť skrátená. Vieme nájsť si čas na menej dôležité veci. Nemali by sme azda chrániť si Liturgiu hodín ako našu obživu a kľúčovú oporu v našej námahe, ako pastiersku palicu, o ktorú môžeme opierať sa v mladosti a v starobe? Prosím ctihodných otcov, aby nevzdávali sa ľahkomyseľne drahocennej tradície. Aby to nevyzeralo, ctihodní otcovia, že trpíme komplexom novôt za každú cenu, a že pokiaľ koncil nezrenovuje všetko, akoby ani nebol.“.
Giovanni Urbani (1900 - 1969), taliansky kardinál, vo svojom denníku označil predmetné vystúpenie P. E. Légera, kardinála, za „trápne“, a konštatoval:
„Úprimne povedané, nechápem týchto biskupov: hovoria o askéze, ale predkladajú ju celú potom ako čítanie breviára v reči ľudu. Dodávajú, že pre privátnu recitáciu. Áno, samozrejme. Keď niekto bude mať byť vymenovaný za kanonika, ktorý modlí sa v chóre, bude musieť robiť skúšku z latinčiny? Zdá sa mi, že za tým všetkým skrýva sa boj proti Veterum sapientia (Múdrosť starých). (Poznámka: Pápež Ján XXIII. je autorom apoštolskej konštitúcie Veterum sapientia, zo dňa 22. februára 1962. V tomto dokumente zdôrazňuje sa význam latinského jazyka ako jediného univerzálneho jazyka.).“.
Julius August Döpfner (1913 - 1976), nemecký kardinál, vystúpil dňa 9. novembra 1962, a povedal:
„Dnešní kňazi sú príliš zaneprázdnení, nemôžu modliť sa Liturgiu hodín, zostavenú v dávnych časoch, a to ešte mníchmi, ktorých jedinou starosťou bolo vyplniť deň modlitbami.“.
Luigi Carlo Borromeo (1893 - 1975), taliansky biskup, konštatoval v súvislosti s týmito návrhmi:
„Títo kardináli a biskupi v dlhých nohaviciach, ktorí nevydržia bez cigarety, alebo cigary v ústach, ani päť minút, a ktorí kašlú na všetky zákazy, povznesení nad akoukoľvek zdráhavosťou Latinov, (Chodia do hotela, alebo baru, so všetkými svojimi insígniami, sprevádzaní dámami!), majú, zdá sa, na robote všetko iné, len nie modliť sa.“.
Schéma o liturgii bola v princípe schválená pri prvom hlasovaní, dňa 14. novembra 1962, 2162 hlasmi placet (za), 46 hlasmi non placet (proti), a 7 neplatnými hlasmi. Predmetné hlasovanie anulovalo fakticky kánon 1257 Kódexu kánonického práva, ktorý všetky rozhodnutia vo veci liturgie vyhradzoval výlučne Svätej stolici. Revidovaný text konštitúcie Sacrosanctum Concilium bol slávnostne vyhlásený v nasledujúcom roku.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 145 - 156. ISBN: 978-80-972597-6-1.
