III. Dve ostria meča neomylnosti
Niektorí katolíci tvrdia, že vyhlásenie I. vatikánskeho koncilu o pápežskej neomylnosti viedlo, aspoň nepriamo, k situácii, v ktorej sa nominálni katolíci riadia Bergogliovým učením, hoci to je otvorene proti tomu, čo Cirkev vždy učila. Aj keď je na tejto úvahe pravdepodobne niečo pravdy, môžeme sa domnievať, že mnoho (možno všetci) z tých, ktorí prijímajú Bergogliove protikatolícke novinky, sa nezaujíma ani tak o jeho zjavnú autoritu či neomlynosť, ale sú uchvátení čarom jeho posolstva. Tí, ktorí nasledujú Františka, tak robia, pretože ich sluchu lahodí to, čo počúvajú. Ak by sa zajtra prebudili, a na Svätom stolci by sedel svätý Pius X., spochybňovali a vzpierali by sa všetkému, čo by pápež povedal, aj keby hovoril trikrát neomylne.
Významnejší dopad vyhlásenia I. vatikánskeho koncilu o pápežskej neomylnosti je v tom, že František dobre vie, že môže povedať prakticky čokoľvek, pokiaľ sa nebude dovolávať pápežskej neomylnosti. V očiach sveta jeho slová predstavujú úradné učenie Katolíckej cirkvi, či už hovorí ex cathedra alebo dáva interview na palube lietadla. Vyhýbanie sa štyrom podmienkam pápežskej neomylnosti mu tak poskytuje spôsob, ako podporovať heterodoxiu a zároveň neprekročiť pomyselný dogmatický Rubicon, kde by sa už ozvala teologická kritika, ktorá by potenciálne mohla viesť k jeho odstráneniu.
Preto, keďže mnohí z nás trvajú na tom, že by mohol byť skutočne pápežom, lebo sa nepokúša odvolávať na neomylnosť, si môže blahoželať k tomu, ako dokáže ničiť Cirkev, pretože je dosť prefíkaný na to, aby sa dovolával pápežskej neomylnosti.
